Oblievačka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Oblievačka v Uhorsku na obraze M. Munkácsyho

Oblievačka (iné názvy: polievačka, kúpanie, kúpačka, kuparska) je zvyk (na Slovensku najmä na východe) spočívajúci v polievaní dievčat a mladých žien vodou (alebo voňavkou) na Veľkonočný pondelok (a utorok). V niektorých oblastiach Európy (vrátane napr. juhozápadného Slovenska) je vždy spojená so šibačkou - preto pozri aj článok o šibačke.

Zvyky spojené s oblievaním na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Slovenskom prechádza európska kultúrna hranica rozdeľujúca východné a západné zvyky, ku ktorým sa vzťahuje aj kúpanie a oblievanie. To sa zaraďuje k východnému Slovensku, kým šibanie je západoeurópskou tradíciou. Kúpanie vodou malo mladým ženám dievčatám zabezpečiť plodnosť, zdravie a krásu. Výraznejšie rozdiely v uplatňovaní týchto veľkonočných zvykov boli viditeľné do 50. rokov, potom sa začali zjednocovať.[1]

V niektorých oblastiach Slovenska (napr. na Ponitrí, na Kysuciach) mládenci začali s oblievačkou už vo Veľkonočnú nedeľu popoludní pokračujúc na Veľkonočný pondelok popoludní. Kupači boli pohostení zvyčajne mäsom, koláčmi, pálenkou a za odmenu dostávali od dievčat maľované vajíčka (kraslice) alebo peniaze. Pondelokové dopoludnie bolo ako oblievací čas vyhradené pre menších chlapcov. Kupači boli často sprevádzaní hudobníkmi. Na oblievanie používali mládenci na Ponitrí vlastnoručne zhotovené drevené striekačky.[2]

O veľkonočnom zvyku oblievania písal aj slovenský autor z 19. storočia Ján Kollár. V diele Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné :

Kúpanie sa deje v pondelok a v utorok veľkonočný; v pondelok oblievajú mládenci dievčatá a v utorok dievčatá mládencov, raz skromne ružovou vodkou zo skleničky, raz hojne obyčajnou vodou z veľkej nádoby. Niekde, najmä na dedinách dievku celú aj do studne, potoka alebo jazera hodia. … Oblievačka zdá sa byť tiež pohanskoslovanský pozostatok, ktorého cieľ a význam nevieme.[3]

S veľkonočnou oblievačkou je spájaná aj zábava, ktorá sa konala v pondelok večer. Usporadúvali ju mládenci za peniaze, ktoré dostali za oblievanie. Pozvané boli dospelé dievčatá a ich matky, ktoré prinášali „cesť“. Išlo o takzvanú poctu alebo česť pozostávajúcu z peňazí a jedla – väčšinou čerstvého chleba, slaniny, klobásy, vajíčok.[1] V prípade, že niektorá z matiek nepriniesla nič, stala sa terčom posmešných výkrikov typu cesť pýta jesť. Následne mládenci ponúkli matky pálenkou a tancovali s nimi v tanečnom kole.[4]

Tento spôsob polievania v poslednom období postupne zanikal. Dnes sa polieva iba menším množstvom vody, namiesto vedier sa používajú iba hrnčeky alebo fľaštičky. Do popredia sa dostáva polievanie parfumom alebo kolínskou vodou. Zmenil sa aj samotný význam veľkonočnej oblievačky a do popredia vystupuje skôr zábavná funkcia.[1]

Veľkonočné veršovačky[upraviť | upraviť zdroj]

Počas veľkonočných zvykov šibania a oblievania chlapci recitovali veršovanky. Išlo o krátke ľudové básničky so súvisiacou tematikou. Odkazovali nielen na samotné polievanie, ale naznačovali aj formu odmeny v podobe jedla, veľkonočných vajíčok alebo peňazí. Na Myjave chlapci recitovali nasledovne:

Šiby, ryby, mastné ryby,
kus koláča od korbáča,
kázal kadlec aj kadlečka,
abys´ dala tri vajíčka:
jedno biele, druhé čierne
a to tretie zabarvené,
to je moje potešenie.
– príklad veľkonočnej veršovačky z Myjavy[4]

Príkladom veršovačky oblasti Oravy sú nasledovné verše:

Tetičko, tetičko,
dajte maľované vajíčko.
Ak nedáte maľované,
dajte aspoň biele;
sliepočka vám znesie iné.
Na peci v kútku
na zelenom prútku,
prútik sa zohne,
vajíčko spadne.
Ak mi nedáte,
na stôl nevydáte,
bude vám na peci sedeť
a škaredo hľadeť.
– príklad veľkonočnej veršovačky z Oravskej Lesnej.[2]

Oblievačka v utorok[upraviť | upraviť zdroj]

Veľkonočný zvyk oblievania pokračoval v určitom zmysle aj v utorok. V tento deň sa situácia obrátila a dievčatá a mladé ženy oblievali mládencov, ktorých na ulici stretli. Pravidlom bolo, že išlo o mužov mladších ako päťdesiat rokov. Na rozdiel od mládencov, dievčatá v utorok nedostávali žiadnu odmenu.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c Veľkonočný pondelok. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 2. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 448 s. ISBN 80-224-0235-4. S. 293-294.
  2. a b HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1986. 246 s. (Korene; zv. 20.) S. 189.
  3. [1] Ján Kollár: Národnie spievanky 1
  4. a b HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1986. 246 s. (Korene; zv. 20.) S. 190.
  5. HORVÁTHOVÁ, Emília. Rok vo zvykoch nášho ľudu. 1. vyd. Bratislava : Tatran, 1986. 246 s. (Korene; zv. 20.) S. 191.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]