Otto Lilienthal

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Otto Lilienthal
Otto Lilienthal
významný nemecký priekopník letectva

Narodenie 23. máj 1848
Anklam, Nemecko
Úmrtie 10. august 1896 (48 rokov)
Berlín, Nemecko

Otto Lilienthal (* 23. máj 1848, Anklam – † 10. august 1896, Berlín) bol významný nemecký priekopník letectva. Postavil veľké množstvo klzákov, ktoré na rozdiel od prác jeho predchodcov boli plne ovládateľné. Taktiež zostrojil (samozrejme pre účely leteckých pokusov) bezpečný ľahký trubkový parný kotol, ktorý mu zabezpečil dostatok financií a priestor pre pokusy s modelmi lietadiel a klzákmi. Spôsobom ovládania svojich klzákov sa stal otcom závesného lietania. Do svojej smrti na následky zranenia po páde klzáku vykonal okolo 2000 letov.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Otto Lilienthal sa narodil v roku 1848 v Anklame (Meklenbursko-Predpomoransko) synovi tkáča Gustáva Lilienthala. Otec však vo veku 36 rokov zomrel a rodina ostala bez prostriedkov. Matka však vďaka krásnemu hlasu rodinu uživila. Zhodou náhod sa dostala do drážďanskej a neskôr aj do berlínskej opery. Po finančnom zabezpečení sa rodina vrátila do Anklamu, kde si matka otvorila módny salón.

Mladosť a prvé modely[upraviť | upraviť zdroj]

Otto spolu s bratom Gustavom žili v dobe plnej technických noviniek, a obaja sa rozhodli pre štúdium na technických školách. Otto po ukončení priemyslovej školy v Postupime nastúpil v roku 1867 na priemyslovú akadémiu. Počas prvých prázdnin spolu s Gustávom postavili druhý model stroja ťakšieho ako vzduch (prvý vznikol už pred nástupom na akadémiu).

Tento druhý model bol už podstatne zložitejší. Bol skonštruovaný z 3-metrových palisandrových latiek, ktoré sme zaguľatili a zašpicatili. K pružným latkám sme pripevnili množstvo dlhých husích pier prišitých na pruhu látky. Vtedy sme na to zohnali všetko perie, čo v meste bolo. ... Lietadlo, aj keď sa vôbec nevzlietlo prinieslo množstvo poznatkov pre pokračovanie v stavbe ďalších prístrojov.

Krátko po tom ako bratia získali štipendium a teda prostriedkov na stavbu nových modelov sa v roku 1870 začala vojna s Francúzskom. Otto ešte stihol dostať inžiniersky diplom a stal sa vojakom. Jeden list z obdobia vojny hovorí, že nesplnil rozkaz dôstojníka zostreliť francúzsky pozorovací balón, ale namiesto toho unesene pozoroval jeho let.

Parný stroj a vlastná firma[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení vojny Otto pracoval vo firme Maschienenfabrik von Schwarzkopff v Berlíne. Firma sa zaoberala výrobou parných strojov, zariadenia pre plynárne, vodárne a ďalšie zariadenia podľa želania zákazníka. Otto postavil prístroj na meranie mávacej sily, modely vrtuľníka a špeciálny parný stroj na pohon pre ornitoptéru. kotol parného stroja musel maximálne odľahčiť a tak vznikla konštrukcia trubkového kotla z mosadzných trubičiek hrubých 6 mm. Parný stroj aj so zásobou liehu mal hmotnosť 2,5 kg a dodával výkon 0,19 kW. Ornitoptéra sa pri prvom pokuse rozpadla, avšak kotol Ottovi Lilienthalovi zabezpečil existenciu. Neskôr založil továreň na trubkové parné kotle v Berline (1881).

Úspech s klzákmi[upraviť | upraviť zdroj]

Ilustrácia z knihy Der Vogelflug als Grundlage der Fliegekunst

Počas štúdii zahraničných zdrojov Otto a Gustav došli k záveru, že existuje profil, ktorý pri pohybe vpred nadnáša viac ako rovná doska. V roku 1889 Otto vydáva známu knihu „Der Vogelflug als Grunlage der Fliegerkunst“ (Vtáčí let ako základ umenia letu). V tej dobe už bol Otto vďaka vlastnej firme dobre zabezpečený a začali s bratom novú sériu vážny pokusov o postavenie lietajúceho stroja. Otto Lilienthal prednášal v rôznych spoločnostiach pre vzduchoplavbu a neustále kritizoval odporcov aparátov ťažších ako vzduch.

So stavbou prvého klzáku začali v júli 1890. Klzák Möve Nr.1 mal rozpätie 11 metrov a hĺbku krídla 1,40m. Výška profilu zodpovedala už predtým zisteným hodnotám vtáčích krídel - 1/12 až 1/15 hĺbky. Aparát bol ťažko ovládateľný a pri jednom z letov ho Gustav zničil. Otto odhadol, že aparát je potrebné stabilizovať smerovým kormidlom a rýchlo postavil pokusné lietadlo Nr.2, ktoré už malo obe smerové plochy v dnešnej podobe - zvislú aj vodorovnú. Zmenili pôsobisko experimentov, keďže záhrada za Ottovým domom im prestala postačovať. Najskôr sa presunuli na lichterfeldské cvičisko, čoskoro však našli vhodnejšie miesto pri Derwitzi, nazývané Spitzberg.

Skúšobný skok na klzáku Nr.3. Pozorovateľmi sú technik Eulitz a mlynár Schwach. Dewitz 1891

Klzáky uskladnili v neďalekom sklade ktorý patril miestnemu mlynárovi. Keď sa Otto vybral lietať, spolu s mlynárom vytiahli aparát na kopec a jeden technik pomohol letcovi do postroja. Otto sa postavil na okraj zrázu a skočil oproti vetru. Prvé lety mali dĺžku približne 7 metrov a klzák si následne vyskúšali technik Eulitz a po ňom mlynár Schwach. Po úspechu sa začalo pri pokusoch na Spitzbergu objavovať obecenstvo vrátane nadšeného fotografa prof. Carla Kassnera, ktorý vyhotovil aj prvé fotografie Otta Lilienthala vo vzduchu.

Nie všetky pokusy boli plne úspešné, klzák nebol doposiaľ úplne stabilný a Otto zväčšil stabilizačnú plochu a vzopätie. Takisto staval nové modely klzákov. V jednu nedeľu sa Otto vybral uskutočniť ďalšiu sériu letov. Fúkal silný vietor, ale napriek protestom mlynára Swacha klzák Nr.3 niesli na kopec. Vietor im cestou aparát vytrhol a vrhol ho do poľa. Poškodenie nebolo veľké a Otto ho opravil na mieste odrezaním výstužného prútu. Na kopci, akurát vo chvíli keď bol Otto pripravený k letu sa do klzáku oprel nárazový vietor a vyniesol aparát do výšky 6 metrov. Otto klzák zvládol, ale let bol zrejme dosť divoký, lebo pri pristátí si vymkol nohu. Napriek mlynárovmu odporu klzák opäť vyniesli na vrch. Pri druhom lete si vymkol rameno a tak sa v ten deň už lietať nedalo. V tomto období mu už brat Gustav veľmi nepomáhal pre veľkú zamestnanosť architektúrou.

V lete 1892 dokončil Otto Lilienthal nové lietadlo Nr.4, ktoré malo okrem iných vylepšení ovládateľnú výškovku. Klzák mal rozpätie 9,5 m, nosnú plochu 15 m2 a hmotnosť 24 kg. Čoskoro nasledoval o niečo väčší klzák Nr.5. Keďže výkony na doposiaľ používanom vrchu sa už zvyšovať nedali, začal hľadať nové miesto. Vyskúšal pahorok pri Sandgrubene, ktorý čoskoro zamenil za kopec nazvaný Steglitzer Mainhöhe. Aj s novými klzákmi zažíval dramatické situácie pred stále početnejším publikom pri ktorých nebolo pristátie na bruchu výnimkou.

V lete 1893 Otto Lilienthal opäť zmenil pôsobisko, keď objavil miesto Rhinower Berge, ktoré pozostávalo v reťaze prakticky kužeľovitých pahorkov. Miesto vyhovovalo pre všetky smery vetru. Tu dosahoval Otto Lilienthal veľmi dobré výsledky, ale dobre sa vycvičil aj v ovládaní klzáka, keďže na kopci prevládal nárazový vietor. Letec riadil klzák zmenou ťažiska - presúval, či vykopával nohy podľa chovania klzáku. Pokusy Otto Lilienthal uskutočňoval často pri rýchlosti vetra 7 až 8 m/s, pri ktorých klzák takmer úplne visel vo vzduchu. V rokoch 1893 a 1894 stihol postaviť lietadlá Nr.6, Nr.7, Nr.8, Nr.9, Nr.10, Nr.11 a Nr.12. Lietadlo Nr.6 malo mávacie krídla a ešte v roku 1893 bolo patentované. Klzák Nr.12 mal meniteľný uhol zakrivenia profilu pomocou nastaviteľnej nábežnej hrany krídla. Počas roku 1894 začal Lilienthal pri skúškach používať umelo navŕšenú haldu nazývanú Fliegeberg.

Let na klzáku Nr.11, umelý kopec Fliegeberg 1894

Klzák Nr. 11 sa stal najznámejší. Dobre lietal a vznikol v niekoľkých kusoch. Dokumentáciu v lete 1894 kúpil M. Herring, ktorý v lete 1894 postavil a skúšal 2 exempláre v Amerike (Jeden je zachovaný v National Air and Science Museum vo Washingtone. Jeden exemplár sa zakúpil po účasti na Ottových skúškach v roku 1895 Nikolaj Jegorovič Žukovskij. Aparát nakoniec skončil v Žukovského múzeu v Moskve. Tretí originálny exemplár sa nachádza v zbierkach Science museum v Londýne. Jeden klzák typu Nr.11 zakúpil od Otta Lilienthala aj letecký spolok v Karlových Varoch. Avšak už pri prvých neúspešných pokusoch na jar v roku 1895 klzák poškodili a po smrti Lilienthala sa už sľúbenej opravy nedočkali. Spolok v priebehu roku 1897 zanikol.

V roku 1895 nasledovali dvojplošníky Nr.13 (rozpätie 5,5 m) a Nr.14 (rozpätie 7 metrov, nosná plocha 25m2) a Nr. 15 (rozpätie 6,5m, nosná plocha 20,5m2). Originál Nr. 15 sa zachoval a nachádza sa v Deutsches Museum, Mníchov. Číslo 16 niesla ornitoptéra ktorú Lilienthal neúspešne skúšal už v lete 1893. Bola poháňaná motorom na kyselinu uhličitú. Ďalšie lietadlo v mávavými krídlami vzniklo v roku 1896 a malo označenie Nr.17. Posledným lietadlom, ktoré Lilienthal postavil bol opäť klzák Nr.18, ktorý mal obojstranný poťah krídel. Do vzduchu sa však už nedostal.


Posledný let[upraviť | upraviť zdroj]

Klzák Nr.11 po smrteľnej havárii

Po sérii úspešných letov na jar a v lete 1896 prišiel 8. august. Toho dňa fúkal chladný vietor a vládlo dobré počasie pre lietanie. Otto Lilienthal sa vydal sprevádzaný pomocníkom Beylichom na vrch Stöln uskutočniť posledné lety jednoplošníkom Nr.11, pretože mal už takmer dokončený nový aparát. Prvé tri vydarené lety vykonal Lilienthal za účasti divákov, vrátane novinára Khulbara, ktorý chystal reportáž. Pri štvrtom lete vo výške 30 metrov klzák náhle zdvihol nos a takmer zastal vo vzduchu. Lilienthal riešil takéto situácie aj pri svojich predchádzajúcich letoch a zareagoval švihnutím nôh dopredu, aby získal potrebnú rýchlosť. Ťažisko však zrejme presunul prísluš dopredu, čo sa mu stalo osudným. Klzák sa rútil strmo dole, pilotovi sa nepodarilo let vyrovnať a narazil do zeme.

Pomocník vytiahol Lilienthala spod klzáku, žiadne viditeľné zranenie však nenašiel. Privolaná drožka odviezla letca do hotela Hermes. Počas cesty sa letec prebral so slovami „mohlo to byť horšie, tomu sa dá nabudúce zabrániť. Trochu sa preberiem a pôjdeme lietať ďalej.“. Po vyšetrení v hoteli vyšlo najavo, že má ochrnutú celú dolnú časť tela. Lilienthala previezli na Bergmannovu kliniku v Berlíne, kde lekári nález potvrdili. Viac však urobiť nemohli a 10. augusta 1896 o pol šiestej večer Otto Lilienthal skonal. Posledné slová bratovi Gustavovi zneli „Niečo sa musí obetovať“.

Technický popis klzáku Nr. 11[upraviť | upraviť zdroj]

Klzák Nr.11 bol ako ostatné typy Otta Lilienthala závesným klzákom celodrevenej (prútenej) konštrukcie s pláteným poťahom. Trup (alebo skôr rám) tvorila elipsa z ohnutého lieskového, alebo obdobného druhu dreva. Krídla niesol mohutnejší nosník končiaci tesne za eliptickým rámom, pravdepodobne z borovicovej laty. Krídlo bolo plátnom potiahnuté len zhora a bolo vystužené drôtom.

Technické údaje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rozpätie: 6,7 m
  • Dĺžka: 4,55 m
  • Nosná plocha: 13 m2
  • Hmotnosť prázdneho lietadla: 30 kg

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • L+K 18,19/1986 Otto Lilienthal, monografia

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]