PPS (samopal)

PPS
	; PPS-43
Typ:	samopal
Miesto pôvodu:	ZSSR
História služby
V službe:	1943–súčasnosť
Vojny:	2. svetová vojna; studená vojna
História výroby
Konštruktér:	Alexej Ivanovič Sudajev
Navrhnuté:	1942
Vyrobené:	1942-1946
Počet vyrobených kusov:	cca 2 milióny kusov; (z toho 500 000 počas 2.sv.vojny)
Základné údaje
Hmotnosť:	3,63 kg (nabitý); 3,115 kg (prázdny)
Dĺžka:	so sklopenou (rozloženou) opierkou; 640 (910) / 616 (831) mm
Typ náboja:	7,62 × 25 mm Tokarev
Kaliber:	7,62 mm
Úsťová rýchlosť strely:	500 m/s
Kadencia:	700 / 600 výstrelov/min
Účinný dostrel:	200 m
Zásobovanie muníciou:	kazetový na 35 nábojov

PPS (rus. Пистолет-пулемёт Судаева – Pistolet-pulemiot Sudajeva, doslova Samopal Sudajeva) je séria sovietskych automatických palných zbraní, samopal konštruktéra Alexeja Sudajeva. Bol určený najmä ako výzbroj výsadkových a tankových jednotiek, kde mal nahradiť menej skladný a ťažší samopal PPŠ-41. Vyrábal sa aj v rokoch po druhej svetovej vojne a bol používaný v mnohých krajinách sveta.

Samopaly Sudajeva predstavovali dva typy líšiace sa iba v detailoch. Jednalo sa o 7,62 mm samopal vzor 1942 systému Sudajeva (rus. 7,62-мм пистолеты-пулемёты образца 1942 системы Судаева) (skr. PPS-42), ktorý predstavoval prvé sériové kusy a následne vylepšený PPS-43.

Vznik a vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Po zavedení typu PPŠ-41 do výzbroje Červenej armády v priebehu roku 1941 a 1942 bolo poukazované na niektoré nevýhody jeho konštrukcie, ktorú bolo možné zjednodušiť a odľahčiť. Do súťaže o nový samopal sa zapojili všetci významní konštruktéri ako V. A. Degťarev, G. S. Špagin, N. V. Rukavišnikov a S. A. Korovin. Samopal PPS bol navrhnutý na základe kompilácie projektu A. I. Sudajeva a projektu nadporučíka I. K. Bezručka-Vysockého (návrh záverového a návratového systému) v roku 1942.^[1] Bol vyrábaný v zbrojárskom závode Sestroretsk v obkľúčenom Leningrade, aj pre problémy so zásobovaním Leningradského frontu. Na výrobu zbrane bolo potrebných 2 krát menej kovu a 3 krát menej práce pri výrobe než pri samopale PPŠ-41. Kým do obliehaného mesta po ceste života prichádzali potraviny pre Leningradčanov, z mesta sa odchádzali do zvyšku krajiny aj nové zbrane.

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Takmer celý samopal Sudajev bol zhotovený z kovu. V porovnaní s predchádzajúcim samopalom PPŠ-41 Špagin je ľahší, kompaktnejší a lepšie ovládateľný. Spotreba materiálu bola oproti modelu PPŠ dvakrát menšia a trikrát sa znížil čas potrebný na výrobu jedného kusu. Vo veľkej miere je pri tomto type využitá technológia lisovania a zvárania. Vrchná časť tela, plášť hlavne a úsťová brzda boli vylisované z jedného plátu kovu. Do strednej časti bol vložený blok ocele, do ktorého bola zalisovaná hlaveň. Vývrt hlavne bol na predĺženie životnosti chrómovaný. Na prednej časti hlavne boli kruhové otvory chladenia hlavne. Sklopná ramenná opierka bola pripevnená na zadnej časti puzdra záveru. Pištoľová rukoväť bola vyrobená pri prvých kusoch z dreva, neskôr bola vyrábaná z čierneho plastu. Veľmi jednoduchý cieľnik z dvoch rôzne vysokých plátkov so zárezmi je určený pre streľbu na vzdialenosti do 100 m a do 200 m. Páčka poistky je umiestnená pred jazýčkom spúšte. Segmentový schránkový zásobník poňal 35 nábojov. Spúšťové ústrojenstvo umožňuje iba streľbu dávkou. Pomerne neveľká rýchlosť streľby – 500 – 600 rán/min (700 – 900 rán/min pri PPŠ-41) umožňovala po získaní cviku strieľať jednotlivými ranami.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ Пистолет-пулемет И.К. Безручко-Высоцкого. Опытные образцы 1942 г. Калибр 7,62-мм. Пистолеты-пулеметы системы А.И.Судаева. Образцы 1942 г. и 1943 г. Калибр 7,62-мм. [online]. sinopa.ee, [cit. 2024-06-03]. Dostupné online.