Paiónios z Mendy

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Niké, dielo sochára Paiónia, venované na pamiatku víťazstva Atén nad Spartou roku 425 pred Kr.,[1] múzeum v Olympii

Paiónios (starogr. Παιώνιος) bol grécky sochár v 5. storočí pred Kr.[2][3]

Paiónios, grécky sochár z Mendy, tvoril v poslednej tretine 5. storočia pred Kr.[3] Nemeckí archeológovia v roku 1875 objavili v Olympii mramorovú sochu Niké, okrídlenej bohyne víťazstva, na trojuholníkovom stĺpe. Nápis ju pripisuje Paióniovi:

Dedikationsinschrift Nike des Paionios.jpg
Μεσσάνιοι καὶ Ναυπάκτιοι ἀνέθεν Διὶ Ὀλυμπίωι δεκάταν ἀπὸ τῶμ πολεμίων. Παιώνιος ἐποίησε Μενδαῖος καὶ τἀκρωτήρια ποιῶν ἐπὶ τὸν ναὸν ἐνίκα. preklad: Messénčania a Naupaktončania venovali Diovi Olympskému z desiatku vojnovej koristi. Paiónios z Mendy zhotovil, on bol víťaz (v súťaži zhotovenia) v akrotérii na chráme.
- text v starogréčtine[4][5]

Pausanias si po zhliadnutí tohto diela do svojej cestovateľskej príručky zaznamenal: „Dórski Messénčania, prijímajúci kedysi od Aténčanov Naupaktos, venoval do Olympie sochu Niké na stĺpe, je to dielo mendského Paiónia a bolo zhotovené na pamiatku porazených nepriateľov, keď podľa môjho názoru bojovali s Akarňanmi a s Oiniadaičanmi. Sami Messénčania však tvrdia, že je to pamiatka vojenskej výpravy na Sfaktériu po boku Aténčanov a že nenapísali meno nepriateľa zo strachu pred Lakedaimončanmi (Sparťanmi), avšak naproti tomu sa Oiniadaičanov a Akarňanov báť nemuseli. [6]

Votívny dar sochy bohyne Niké bol venovaný na pamiatku víťazstva Aténčanov (a Messénčanov) proti Sparte pri Pyle v roku 425 pred Kr. (dobytý bol Pylos a priľahlý ostrov Sfaktéria[7]).[3] Túto sochu, kedysi umiestnenú na 9 m vysokom stĺpe, našli pred južným rohom Diovho chrámu. Dnes patrí medzi najvzácnejšie poklady olympijského múzea.[8]

Podľa Pausania bol Paiónios aj autorom výzdoby východného štítu Diovho chrámu v Olympii.[9] Odborníci na základe jasne odlišného sochárskeho štýlu však oprávňujú o tom pochybovať a možno predpokladať, že Pausanias bol zle informovaný o svätyni, ktorá bola zhotovená šesť storočí pred jeho návštevou.[10]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 143.
  2. Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Paionios - 1 [1]
  3. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 400.
  4. Inscriptiones Graecae, IvO 259 [2]
  5. Robin Osborne, Cambridge University Press, 2007, Debating the Athenian Cultural Revolution str. 162 [3]
  6. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 421.
  7. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 20.
  8. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 465.
  9. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 382.
  10. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 66.