Parrhasios z Efezu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Parrhasios (starogr. Παρράσιος) bol grécky maliar na prelome 5. a 4. storočia pred Kr.[1][2][3]

Parrhasios, syn a žiak maliara Euénora,[3][4] pochádzal z Efezu. Svoje maliarske diela tvoril približne v rokoch 430390 pred Kr., a to hlavne v Aténach. Bol súčasníkom a rivalom slávneho maliara Zeuxida z Hérakleie. Zo starovekých správ je známe, že jeho obrazy postáv boli veľmi realistické a že ich bolo viac ako 20 (ani jeden z nich sa nezachoval). Námetom týchto malieb boli hlavne mytologické postavy. Tiež kreslil na drevo (na vybielenú drevenú tabuľu[5]) a pergamen a písal o maliarstve.[1]

Parrhasios a Zeuxis bývajú často zaraďovaní do tzv. ázijskej školy (aj keď Zeuxis o sebe hovoril ako o mužovi z juhoitalskej Hérakleie). Obaja pôsobili predovšetkým v Aténach, kde patrili k metoikom, ktorí tvorili hlavne v dobe peloponézskej vojny. Medzi aténskym ľudom sa stali hrdinami mnohých historiek, ktorých hlavnou témou bola ich rivalita v súťaži namaľovať svoj obraz čo najrealistickejšie.[6][2]

Plínius sa pokúsil vystihnúť hlavné Parrhasiove prednosti, ktoré videl skôr vo vynikajúcej kresobnej technike a krehkých kontúrach než v dokonalom tieňovaní.[7] Svoje obratnosti využíval k odhaľovaniu skrytého a k živšiemu zobrazeniu tvárí, krásnych úst a pôvabu vlasov. Bol plodným umelcom, ktorý sa príležitostne nebránil ani obscéznym témam. Ohlas si získal svojim farebným obrazom Théseus (neskôr zdobil rímsky Kapitol), ale jeho najslávnejším obrazom bol Aténsky ľud (Démos), ktorý znázorňoval rozličné vlastnosti Aténčanov (bol ich dokonalou psychologickou štúdiou).[1][6]

Parrhasios a Zeuxis sa svojim maliarskym majstrovstvom radi chválili. Parrhasios ale v sebechvále svojho rivala predstihol, keď o sebe arogantne tvrdil, že je kniežaťom maliarov, pôvodom božského rodu.[3]

V starovekom Grécku na začiatku 4. storočia pred Kr. dosiahla nástenná a dosková maľba najväčší rozkvet (v aténskej stoe poikilé bola napr. nástenná maľba znázorňujúca bitku pri Mantinei namaľovaná tak realisticky, že bolo na nej možné rozpoznať veliteľov oboch armád[8]). Snahy o rekonštrukciu týchto malieb na základe vázového maliarstva z tej doby neuspeli, lebo nástenná a dosková maľba odčerpávala talenty vázového maliarstva, ktoré preto začalo upadať.[9][6]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť kód]

  1. a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 401.
  2. a b Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Parràsio [1]
  3. a b c Michael Grant. Klasické Řecko. Praha : BB/art, 2004. ISBN 80-7341-404-X. S. 175.
  4. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 81.
  5. Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 396.
  6. a b c Michael Grant. Klasické Řecko. Praha : BB/art, 2004. ISBN 80-7341-404-X. S. 176.
  7. Plínius, Naturalis Historia, 35,67.
  8. Bemporad Marzocco. Klasické Atény. Praha : Tatran, 1970. 61-057-70. S. 31.
  9. Martino Menghi. Encyklopédia starovekého Grécka. Bratislava : Perfekt, 2003. ISBN 80-8046-328-X. S. 188.