Pečeňové testy
 |
Tento článok potrebuje doplniť odkazy na ostatné články. Prosím, upravte tento článok podľa návodu na Wikipédia:Príručka/Odkazy. Prosím, odstránte túto šablónu po pridaní odkazov. |
Pečeňové testy (biochemické pečeňové testy, pečeňové funkčné testy, testy priepustnosti a integrity membrán hepatocytov) pozostávajú najmä z vyšetrenia tzv. pečeňových enzýmov: aspartátaminotransferáza (AST), alanínaminotransferáza (ALT) a gama-glutamyltransferáza (GMT).[1] Žiadny z rutinne skúmaných pečeňových enzýmov nie je špecifický pre pečeň a všetky sa vyskytujú aj v iných tkanivách. Výsledná hodnota v testoch sa uvádza v jednotkách mikrokatal na liter: μkat/l, jednotke enzýmovej katalytickej koncentrácie.[2] Pri interpretácií, vyhodnocovaní výsledkov testov nie je potrebné zvážiť len hodnotu výsledku pre daný enzým, ale aj vzájomné pomery. de Ritisov koeficient (pomer AST/ALT, obidve hodnoty v μkat/l) je bezrozmerná veličina, ktorá sa používa na účely posúdenia závažnosti poškodenia hepatocytov, má aj prognostický význam.[2] Hodnoty de Ritisovho koeficientu vyššie ako 0,7 - 1,0 sú prognosticky závažné a svedčia o rastúcom podiele bunkových nekróz.[2] Pomer GMT/AST sa používa na ľahšiu interpretáciu výsledkov testu gama-glutamyltransferázy (GMT). Pomer GMT/AST nad 6,0 je typický pre chronickú alkoholickú hepatitídu, hodnoty 3,0 - 6,0 sa vyskytujú u obštrukcií a cirhóz, nízke hodnoty okolo 0,1 sú charakteristické pre prvé týždne anikterickej formy akútnej vírusovej hepatitídy.[2]
Aspartátaminotransferáza[upraviť | upraviť zdroj]
Aspartátaminotransferáza (AST, L-aspartát:2-oxoglutarátaminotransferáza, EC 2.6.1.1) je enzým prenášajúci aminoskupinu z aspartátu na 2-oxoglutarát za vzniku glutamátu a oxálacetátu.[2] V poradí klesajúcej koncentrácie AST je tento enzým prítomný v srdcovom svalstve, kostrovom svalstve, obličkách, pečeni, pankrease, slezine, pľúcach a erytrocytoch.[2] Z pohľadu bunkovej lokalizácie je AST bilokulárny enzým (lat. locus = miesto), keďže sa nachádza v dvoch kompartmentoch buniek: jeden izoenzým sa nachádza v cytoplazme (cAST) a druhý izoenzým sa nachádza v mitochondriách (mAST).[2] Oba izoenzýmy prechádzajú v malom meradle aj za fyziologických podmienok z hepatocytov do krvného riečiska (pričom pomer mAST/cAST je 1/8),[2] v krvi cirkulujú s polčasom 18 hodín.[2]
Alanínaminotransferáza[upraviť | upraviť zdroj]
Alanínaminotransferáza (ALT, L-alanín:2-oxoglutarátaminotransferáza, EC 2.6.1.2) je enzým prenášajúci aminoskupinu z alanínu na 2-oxoglutarát za vzniku glutamátu a pyruvátu.[2] Enzým ALT je prítomný v rovnakých tkanivách ako AST, ale najviac ho je v pečeni a obličkách.[2] Z pohľadu bunkovej lokalizácie je ALT unilokulárny enzým (lat. locus = miesto), keďže sa nachádza len v jednom kompartmente buniek: v cytoplazme (cALT).[2] Z buniek, v ktorých sa ALT nachádza, sa uvoľňuje do krvnej cirkulácie, kde je jeho polčas 48 hodín.[2]
Biochemické stanovenie ALT a AST[upraviť | upraviť zdroj]
Koenzýmom ALT a AST je pyridoxál-5’-fosfát (PDP, vitamín B6).[2] V krvi sa môže ALT aj AST vyskytovať bez tohto koenzýmu, čo sa prejaví nižšou celkovou aktivitou.[2] V purifikovaných tkanivových extraktoch a v referenčných sérových materiáloch chýba PDP úplne.[2] Z tohto dôvodu sa pri stanovení katalytickej koncentrácie AST a ALT pridáva do reakčných zmesí štandardné množstvo PDP.[2] Stanovenie oboch transamináz sa najčastejšie vykonáva kontinuálnou spektrofotometriou založenou na princípe spriahnutia transaminázovej reakcie s dehydrogenázovou reakciou, ktorej koenzýmom je nikotínamidadeníndinukleotid (NAD+/NADH).[2] Spektrofotometricky sa meria zeman absorbancie NADH v priebehu času pri vlnovej dĺžke maxima absorbancie 340 nm.[2]
| Enzým | Referenčné rozmedzie katalytickej koncentrácie ALT a AST |
|---|---|
| s-AST | do 0,66 μkat/l[2] |
| s-ALT | do 0,73 μkat/l[2] |
Interpretácia vyšetrenia transamináz[upraviť | upraviť zdroj]
Pri interpretácii vyšetrení transamináz platí, že najmä ALT je citlivým indikátorom poruchy priepustnosti membrán hepatocytov: už len jednoduché omedzenie prívodu živín spôsobené stagnáciou krvi v pečeni pri kardiálnej insuficiencii spôsobí vyplavenie ALT do krvi.[2] Pre AST platí, že pri ľahších poruchách priepustnosti bunkovej membrány hepatocytov sa ľahšie do krvi uvoľňuje cytoplazmatická AST (cAST) a až pri nekróze a rozpade celých buniek sa uvolní aj mitochondriálna AST (mAST).[2]
Diagnostická špecificita a senzitivita ALT a AST[upraviť | upraviť zdroj]
Diagnostická senzitivita ALT sa udáva okolo 83 %,[2] diagnostická špecificita ALT u jedincov s nehepatálnymi chorobami sa udáva okolo 84 %.[2] Diagnostická senzitivita AST aj špecificita AST je pod 70 %.[2]
Zvýšené hodnoty aktivít ALT a AST[upraviť | upraviť zdroj]
Veľmi vysoké hodnoty AST a ALT niekedy nachádzame u infekčnej mononukleózy.[2] Obštrukčný ikterus môže byť bezprostredne po nástupe doprevádzaný až 10 násobnými hodnotami transamináz, zvýšenie však býva prechodné, v priebehu niekoľkých dní sa hladiny transamináz normalizujú.[2]
Hepatitída[upraviť | upraviť zdroj]
Najvyššie hodnoty katalytických koncentrácií (= aktivít) AST aj ALT v sére bývajú popisované u akútnej vírusovej hepatitídy.[2] V prodromálnom štádiu stúpajú aktivity ALT a AST na dvojnásobok normy a na vrchole ochorenia, čo je 1 až 2 týždne po nástupu ikteru, môžu v priemere dosahovať až 50 násobok normy.[2] Následne začnú aktivit ALT a AST klesať a v prípade nekomplikovaného priebehu sa okolo 8. týždňa normalizujú.[2] Pomalšie sa hodnoty normalizujú u hepatitídy typu B (HBV) a pri cholestatickom priebehu ochorenia.[2] Chronické hepatitídy naproti tomu mávajú len 2-5násobné zvýšenie AST a ALT.
Toxické poškodenie pečene[upraviť | upraviť zdroj]
Vzostup transamináz AST a ALT s hodnotami 30 násobnými oproti norme býva u toxického poškodenia pečene, napríklad chlórovanými rozpúšťadlami[2] (tetrachlórmetán, dichlórmetán, chloroform) a faloidínom z muchotrávky. Na rozdiel od toho mávajú liekové (iatrogénne) a alkoholické intoxikácie oveľa miernejší vzostup transamináz.[2]
Gama-glutamyltransferáza[upraviť | upraviť zdroj]
Gama-glutamyltransferáza (GMT, γ-glutamylpeptid:aminokyseliny γ-glutamyltransferáza, EC 2.3.2.2) je membránovo viazaný enzým exprimovaný v apikálnych membránach epitelových buniek žlčových ciest, vývodov pankreasu, hepatocytov, tubulárnych buniek obličiek, enterocytov a ďalších epitélií.[2] GMT katalyzuje hydrolýzu glutationu alebo prenos γ-glutamylovej skupiny z glutationu na extracelulárne aminokyseliny.[2] Vzniknuté dipeptidy γ-glutamylaminokyselina acysteinylglycín (Cys-Gly) sú ďalej štiepené povrchovými dipeptidázami na jednotlivé aminokyseliny.[2] Štiepenie glutationu je nevyhnutné na jeho recykláciu, pretože nerozštiepený glutation nie je resorbovateľný.[2]
Biochemické stanovenie GMT[upraviť | upraviť zdroj]
Pri stanovení GMT v sére sa ako substrát používa karboxylovaný γ-glutamyl-4-nitroanilid, z ktorého enzým GMT prenáša γ-glutamyl na glycylglycín (Gly-Gly).[2] Produktom je žltý 5-amino-2-nitrobenzoát, ktorého koncentrácia sa meria spektrofotometricky.[2]
| Pohlavie | Referenčné rozmedzie katalytickej koncentrácie GMT |
|---|---|
| muž | 0,18 - 0,82 μkat/l[2] |
| žena | 0,12 - 0,53 μkat/l[2] |
GMT a alkoholizmus[upraviť | upraviť zdroj]
Aktivita GMT je nešpecifickým znakom chronického pitia alkoholu a používa sa na monitorovanie dodržiavania abstinencie.[1] Hladina GMT v sére sa spravidla normalizuje do mesiaca od ukončenia konzumácie alkoholu.[1]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c ĎUROVCOVÁ, MAREKOVÁ, MOLČÁNYIOVÁ, TURECKÝ, Eva, Mária, Angela, Ladislav. Klinická biochémia vybrané kapitoly. prvé. vyd. Martin : Vydavateľstvo Osveta, spol. s r.o., 2020. ISBN 978-80-8063-489-6.
- ↑ a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af ag ah ai aj ak al am an ao ap SCHNEIDERKA, Petr. Kapitoly z klinické biochemie. Druhé vydanie. vyd. Praha : Nakladatelství Karolinum, 2004. ISBN 80-246-0678-X.