Peter III. (Rusko)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Peter III.
ruský cár, portrét z roku 1762
ruský cár, portrét z roku 1762
Narodenie21. február 1728
Kiel, Nemecko
Úmrtie17. júl 1762 (34 rokov)
Ropša, Rusko
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Peter III.

Peter III. Fiodorovič (rus. Пётр III Фёдорович; * 21. február 1728, Kiel, Nemecko – † 17. júl 1762, Ropša, Rusko) bol ruský cár nemeckého pôvodu, manžel Kataríny II.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Peter pôvodným menom Karl Peter Ulrich, bol jediným synom Karola Fridricha (1700 – 1739), vojvodu holštajnsko-gottorpského, a Anny Petrovny (1708 – 1728), dcéry cára Petra I. Krátko po jeho narodení jeho matka zomrela. Bol tiež synovcom švédskeho kráľa Karola XII. a mal aj isté nároky na švédsky trón. Po smrti svojho otca sa stal vojvodom v Holštajnsku-Gottorpsku, ale od začiatku 40-tych rokov bol oficiálnym následníkom trónu v Rusku, nakoľko jeho teta Alžbeta Petrovna, mladšia dcéra Petra I., nemala žiadne deti. Po jej smrti skutočne Karl Peter Ulrich nastúpil na ruský trón ako Peter III.

Portrét Petra III. od Alexeja Antropova, 1762

Peter bol veľkým obdivovateľom Pruska a jeho panovníka Fridricha II. Jeho obdiv šiel tak ďaleko, že cár nariadil, aby sa v armáde nosili pruské uniformy a aby sa pravoslávni duchovní oholili a nosili nemecké sutany. Cár Peter III. bol muž s nízkou inteligenciou a s hrubými spôsobmi, ktoré len zhoršovala jeho slabosť pre alkohol. Už v roku 1744 bol na dvore Alžbety Petrovny zasnúbený (a v roku 1745 zosobášený) s nemeckou kňažnou Sofiou Frederikou Augustou z Anhaltu a Zerbstu, ktorá spolu s pravoslávnou vierou prijala meno Katarína Alexejevna. Manželia sa ale kvôli povahovým rozdielom veľmi rýchlo odcudzili. V roku 1754 sa v manželstve narodil syn Pavol Petrovič, ale za jeho otca bol pokladaný aristokrat Sergej Saltykov.

Petrova vláda trvala len šesť mesiacov, ale napriek tomu sa Peter III. agilnou reformnou vládou, ktorú iniciovali skôr jeho ministri. Cár napríklad zákonom nariadil šľachticom, aby dali svoje deti do škôl, povolil slobodu vierovyznania pre iné kresťanské náboženstvá, významné zmeny realizoval v ekonomickej oblasti na základe teórie merkantilizmu (zakázal dovoz niektorých tovarov z cudziny, aby podporil ich výrobu v Rusku). Vo februári 1762 cár vydal tzv. manifest o slobodách šľachty, ktorým sa rušila povinnosť príslušníkov šľachty slúžiť 25 rokov v civilných úradoch alebo v cárskej armáde. Túto povinnú službu zaviedol ešte cár Peter I. Zároveň bola šľachte daná sloboda cestovať do zahraničia. Cár si týmito pokrokovými reformami chcel nakloniť šľachtu. Cár pripravoval aj zábor pôdy, ktorá bola v rukách pravoslávnej cirkvi, ale tento zámer sa už nerealizoval (uskutočnila ho však neskôr Katarína II.).

Cár Rusom nedôveroval, obklopoval sa skôr nemeckými radcami a dôstojníkmi, aj jeho telesný strážny pluk bol z Holštajnska. Jeho deklarovaný plán vyhlásiť vojnu Dánsku aby obnovil pôvodný územný rozsah Holštajnska prijala armáda s veľkou nevôľou. Cár bol nepopulárny najmä v dvoch gardových plukoch – Preobraženskom a Semenovskom. Bolo len otázkou času, kedy sa radcovia a dôstojníci odhodlajú k jeho odstráneniu palácovým prevratom.

Pred plánovaným ťažením proti Dánsku chcel ešte Peter III. vyriešiť „rodinné problémy“ a začiatkom júna dal cár Peter III. príkaz uväzniť svoju manželku Katarínu Alexejevnu. Príkaz bol síce na návrh jeho radcov odvolaný, ale keď sa o ňom dozvedela Katarína, sama začala iniciovať prevrat, ktorý napokon zrealizovali príslušníci gardy. Na čele sprisahancov boli bratia Alexej a Grigorij Orlovovci (Grigorij bol v tom čase Kataríniným milencom). K prevratu došlo 28. júna 1762. Peter bol uväznený a prevezený do pevnosti Ropša, kde ho o niekoľko dní jeho väznitelia po prudkej hádke zavraždili. O fakte, že tým v podstate splnili očakávania Kataríny II., svedčí to, že nik z nich nebol potrestaný, práve naopak – všetci realizátori prevratu boli neskôr odmenení peňažne a udelením vysokých šľachtických titulov.

Cár Peter III. bol pochovaný v katedrále Sv. Petra a Pavla v Petrohrade.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • ŠVANKMAJER, Milan a kol.: Dějiny Ruska. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 1999, s. 172 – 175. ISBN 80-7106-183-2

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]