Portál:História/Odporúčaný článok/16
Dejiny Tibetu sa vyznačujú úzkym prepojením s dejinami budhizmu v Tibete, a tiež častými kontaktmi so susedným Mongolskom a Čínou. Starobylé tibetské dejiny nie sú známe s dostatočnou presnosťou najmä pre nedostatok písomných prameňov, ich stručnosť a tiež prax kronikárov, ktorí kombinovali legendárne rozprávania s historickými udalosťami. K tradičným tibetským dejinám patrí polomýtické rozprávanie o prvých tibetských kráľoch zostúpených z nebies, ktorí sídlili v Jumbulagangu v údolí rieky Jarlung – tzv. „Jarlungská dynastia“.
V 2. polovici 7. a po celé 8. storočie Tibetská ríša dosahovala svoj najväčší územný a politický rozmach. Od polovice 9. do polovice 13. storočia bola ústredná moc v Tibete decentralizovaná a na tibetskom území sa nachádzalo hneď niekoľko samosprávnych celkov. V 16. storočí sa dalajlámovia stali i svetskými vládcami Tibetu. V 18. storočí Tibet načas obsadili mongolskí Džúngarovia a zanedlho po nich čínski Mandžuovia. V rokoch 1903 – 1904 Younghusbandova expedícia uzatvorila medzi Tibetom a Britským impériom bilaterálne dohody. Pád Mandžuskej dynastie pre Tibet de facto znamenal osamostatnenie, ktoré ale bolo ukončené v roku 1950 intervenciou Čínskej ľudovej oslobodeneckej armády a začlenením zhruba polovice jeho územia do Čínskej ľudovej republiky.