Psychodráma (film)
 |
Tento článok alebo jeho časť si vyžaduje úpravu, aby zodpovedal vyššiemu štandardu kvality. Prosím, pozrite si stránky pomocníka, odporúčanie pre encyklopedický štýl a článok vhodne upravte. |
 |
Tomuto článku alebo sekcii chýbajú odkazy na spoľahlivé zdroje, môže preto obsahovať informácie, ktoré je potrebné ešte overiť. Pomôžte Wikipédii a doplňte do článku citácie, odkazy na spoľahlivé zdroje. |
| Psychodráma | |
|---|---|
| Žáner | dokumentárny film |
| Dĺžka | 74 minút |
| Štát | Česko-Slovensko |
| Rok | 1964 |
| Filmový štáb | |
| Réžia | Jozef Zachar |
| Scenár | Jozef Zachar |
| Kamera | Pavol Čilek |
| Herecké obsadenie | |
| Obsadenie | Viktor Vrabec Jiří Brož |
| Ďalšie odkazy | |
| IMDb | |
| ČSFD | |
Psychodráma je slovenský populárno-vedecký film režiséra Jozefa Zachara. Ide o autentický popis nového účinného spôsobu liečenia neuróz a otvoreným kritickým vyjadrením autora k závažným spoločenským problémom prvej polovice 60. rokov. Bol natočený v roku 1964 v psychiatrickej liečebni v Štenberku pri Olomouci. Ukazuje, ako si pacienti tohto ústavu odreagúvajú svoje duševné traumy. Tým, že si ich v podobe psychodrámy objektivizujú, sa ich súčasne zbavujú. To je však len jeden aspekt filmu. Druhý, nemenej dôležitý, je v jeho dokumentárnej zložke, ktorá je nielen rovnocenná populárno-vedeckej zložke, ale miestami ju značne prevyšuje.
Podľa Pavla Branka predstavuje Psychodráma na tejto pôde vrchol – patrí k najlepším dokumentárnym dielam šesťdesiatych rokov v Československu. Formou "divadla na divadle" autori zachytávajú portrét a vývin konkrétneho človeka s celým spoločensko-psychologickým a politickým zázemím, a tým aj obraz celej epochy. Jej politické podtexty spôsobili, že film sa dostal medzi trezorované tituly. Na krátke obdobie ho sprístupnili až v druhej polovici šesťdesiatych rokov, definitívne po roku 1989.
V Psychodráme Zachar spojil nakrúcanie terapeutických sedení tromi skrytými kamerami (Oskar Šághy, Alojz Hanúsek, Pavel Čilek) s obsadením hlavnej postavy študentom herectva, ktorý si pripomína vlastné predchádzajúca liečenie. Film kombinuje tradičné dokumentaristické metódy s aktuálnymi návratmi cinema direct k Vertovovi a jeho "kino-oku".
Rozprávanie filmu určuje sama psychoterapeutická metóda psychodrámy, v ktorej pacienti hrajú situácie podmieňujúce ich duševnú chorobu. Pomaly sa odkrýva hĺbka hrdinovej krízy, ktorá sa sprvoti zdala zanedbateľná. V starostlivo zrekonštruovaných situáciách sa v rozhodujúcich okamihoch zjavili výrazy a gestá, ktoré askézu liečebne a do seba zahľadený pohľad hlavného hrdinu obnažili drámou jeho hlbokej depresie.
Štruktúru dokumentarisického diela to však nijako nenarúša. V tomto duchu sa pohybuje aj atonálna hudba sláčikového kvarteta Ilju Zeljenku, ktorá vyjadruje "subjektívny citový svet s charakteristickým nepokojom a tragizmom".
Dej[upraviť | upraviť zdroj]
Upozornenie. Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela!Do psychiatrickej liečebne v Štenberku pri Olomouci prichádza nový pacient. Ako ostatní pacienti, aj on je nazývaný svojim krstným menom – Viktor. Bezprostrednou príčinou jeho prijatia bol neúspešný sebevražedný pokus. Pacient je depresívny a hrozí nebezpečenstvo, že by mohol pokus opakovať. Lekárske konzílium tvorí primár Štefan Rikovský, dr. Strnad, dr. Široký, dr. Vacková a dr. Horáková. Doktorka Vacková, ktorá pacienta prijala, podáva prvú správu a prehráva magnetofónový záznam prvého rozhovoru. Z neho vyplýva, že pacient, poslucháč pedagogického inštitútu, vyrastal v harmonickom rodinnom prostredí. Mal dosť kamarátov, rozhodne sa nepovažuje za samotára. Mal vážnu známosť, o tej však odmieta hovoriť. Na otázku pocitu osobnej slobody, odpovie rovnakou otázkou doktorke: či sa cíti slobodná.
Svoj sebevražedný pokus Viktor vysvetlí ako určitý prejav slobody, už po krátkom pobyte v liečebni sa Viktor pomaly začne zapájať so kolektívu a lekári sa rozhodnú skúsiť metódu psychodrámy, pri ktorej by sa pacient rozohrial, ventiloval svoje afekty a uvoľnil sa. Najskôr zapoja Viktora do hry s iným pacientom – pani Vilmou. Hry sa zúčastnia aj ďalší pacienti: Ondrej, Mária, Juraj, Karol, a Gita. Po čase sa stáva sám hlavným aktérom. Z krátkych výstupov sa dozvedáme, že jeho prvé výpovede v mnohom neboli presné, niekedy úplne nesprávne. Viktorov otec bol veľkoobchodník. Na chlapca bol až prehnane prísny a Viktor sa ho bál, takisto ako jeho matka. Dozvedáme sa to z dvoch krátkych scénok – ako matka priniesla Viktorovi sladkosti a ako Viktor otcovi prehlásil, že necvičil hru na klavír. Po tejto druhej scéne Viktor priznal, že otca nenávidel. Keď sa matka neskôr postavila na otcovu stranu, neveril už nikomu a cítil sa nesmierne osamelý. Tento stav sa trochu zlepšil na strednej škole, kde našiel porozumenie u profesora biológie, ktorý však bol zo školy vyhodený pre svoje náboženské presvedčenie, Viktor to považoval za veľku nespravodlivosť a chcel, aby sa žiaci profesora postavili. Dostal sa do konflitku s profesorom češtiny a spolužiaci ho v tejto situácii nechali samého. Od tej doby mal Viktor na škole povesť rušivého elementu. Keď si potom podal prihlášku na vysokú školu – chcel študovať medicínu – škola mu odmietla dať odporúčanie, aj keď po prospechovej stránke patril medzi najlepších žiakov. Okrem Viktorového chovania s nábožensky cítiacim profesorom vyrukovali aj s jeho kádrovým profilom, otcom veľkoobchodníkom – nevadilo, že otec bol už niekoľko rokov mŕtvy a matka musela svojou prácou živiť seba a deti.
Viktor odišiel do pracovného pomeru a potom na vojnu. Po vojne sa – vďaka matkinej protekcii – dostal na pedagogický inštitút. Najprv si neveril, ale potom sa predsa len spriatelil s niektorými chlapcami z internátu a potom sa zamiloval. Jeho dievča ho najskôr obdivovalo, on bol šťastný, že konečne našiel blízkeho človeka, ktorý mu rozumie, ktorému sa môže zdôveriť so svojimi problémami.