Rúrska kríza

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Rúrska kríza, nazývaná aj ako Rúrska okupácia (nemecky Ruhrbesetzung), vznikla obsadením Porúria fancúzskymi a belgickými jednotkami v januári 1923 pre neplatenie vojnových reparácií zo strany Wiemarskej republiky. Okupácia Porúria trvala až do augusta 1925.

V úrade od 22. novembra 1922 až do 12. augusta 1923.
nemecký kancelár Wilhelm Cuno. V úrade od 22. novembra 1922 až do 12. augusta 1923.
Francúzske vojská vstupujúce do Essenu

Pozadie krízy[upraviť | upraviť zdroj]

Porúrie bolo obsadené spojeneckými vojskami už bezprostredne po ukončení prvej svetovej vojny, počas spojeneckej okupácie Porýnia (1918-1919). Pod podmienkami Versaillskej zmluvy (1919), ktorá formálne ukončila prvú svetovú vojnu, Nemecko prijalo zodpovednosť za škody spôsobené počas vojny a bolo povinné platiť vojnové reparácie spojencom, primárne Francúzsku. Spojenecká konferencia v Paríži stanovila celkovú sumu reparácií na 226 miliárd mariek (v súčasnosti približne 880 miliárd dolárov). V roku 1921 bola čiastka znížená na 132 miliárd mariek (v súčasnosti približne 442 miliárd dolárov).[1] Aj týmto znížením čiastky však bol dlh obrovský. Keďže jednou z možností bola platba v naturáliách, Nemecko splácalo dodávkami dreva a uhlia. Nemecké továrne v dôsledku toho neboli schopné fungovať a nemecká ekonomika trpela. Situácia sa vyostrila, keď Francúzsko namiesto splácania drevom a uhlím požadovalo platby v hotovosti.[2] Nemecko, pod vedením kancelára Wilhelma Cuna krátko na to svoje dodávky dreva zastavilo.

Spojenci verili, že kancelár Wilhelm Cuno zastavením dodávok dreva zámerne testuje dobrú vôlu spojencov pri snahe dodržiavať zmluvu. Koncom roku 1922 sa nemecká neschopnosť platieb stala tak pravidelnou, že kríza zaplavila podnetmi Reparačnú komisiu. V tejto súvislosti francúzski a belgickí delegáti vyzývali k obsadeniu Porúria ako možnosti donútiť Nemecko platiť viac, zatiaľ čo britskí delegáti trvali na znížení platieb. V decembri 1922 zasadala Reparačná komisia, v ktorej delegácie predstavili svoje postoje. Francúzsky premiér Raymond Poincaré sa rozhodol pre okupáciu Porúria až po tom, ako britská delegácia odmietala jeho návrhy na nevojenské sankcie voči Nemecku. Poincaré frustrovaný nemeckou nevôlou platiť reparácie dúfal v spoločných francúzsko-britských sankciách voči Nemecku, čím sa staval proti vojenskému zásahu, ktorý vnímal len ako poslednú možnosť. Avšak tým, že v decembri 1922 sa vytvorila britsko-americko-nemecká opozícia a videl, že dodávky uhlia potrebné k francúzskej produkcii ocele a platby v hotovosti stanovené Versaillskou zmluvou postupne klesajú až miznú, sa rozhodol pre podporu vojenského zásahu. Poincaré získal na svoju stranu belgického kráľa Alberta I., ktorý podporoval vojenský zásah. Celý konflikt sa zhoršil pozastavením aj dodávok uhlia na začiatku januára 1923. Reparačná komisia následne súhlasila s francúzskym návrhom a francúzsko-belgické jednotky začali s okupáciou Porúria v januári 1923.[3]

Francúzski vojaci v Porúrií (1923)

Okupácia[upraviť | upraviť zdroj]

Skutočnou podstatou "Rúrskeho boja" (Ruhrkampf) nebolo nemecké omeškanie a pozastavenie dodávok dreva a uhlia, ale význam a posvätnosť Versaillskej zmluvy. Poincaré tvrdil, že nemecký vzdor pre neplatenie reparácií by mohol vytvoriť precedens, ktorým by postupne Nemecko mohlo zrušiť celú Versaillskú zmluvu. Poincaré rovnako tvrdil, že ak by došlo k zrušeniu nemeckej povinnosti dodržiavať Versaillskú zmluvu, Nemecko by mohlo uvrhnúť svet do ďalšej svetovej vojny.[4] Poincaré sa rozhodol pre okupáciu 11. januára 1923, čím chcel vymôcť reparácie vlastnou silou. Operáciu vykonával generál Alfonz Caron, ktorý viedol XXXII. pechotný zbor pod vedením generála Jeana Degoutta. Niektoré teórie uvádzajú, že Francúzsko chcelo okupáciou ovládnuť strediská ťažby uhlia, železa a ocele v Rúrskom údolí, aby jednoducho získali peniaze. Iné teórie uvádzajú, že týmto si Francúszko zabezpečilo reparácie v naturáliách, pretože marka bola prakticky bezcenná v dôsledku hyperinflácie, ktorá už existovala na konci roku 1922. Francúzsko disponovalo železnou rudou a Nemecko uhlím. Každý štát chcel slobodný prístup k zdroju druhého štátu, pretože obe komodity mali spoločne oveľa väčšiu hodnotu ako samostatne.[5] (Tento problém sa vyriešil založením Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ v roku 1952)

Spojenecká misia sa zamerala na kontrolu tovární a bání, ktoré slúžili ako prostriedok na zabezpečenie splátok uhlia z Nemecka.[6]

Pasívny odpor[upraviť | upraviť zdroj]

Titulná strana denníka Chicago Daily Tribune zo 6. marca 1923 oznamuje, že francúzske jednotky zabili 4 protestujúcich Nemcov.

Vláda vyzvala obyvateľstvo na pasívny odpor, pričom Francúzi reagovali odrezaním Porúria od zvyšku Nemecka. Približne 130 nemeckých civilistov bolo zabitých okupačnými vojskami počas trvania okupácie, vrátane viacerých občianskych protestov, napr. proti prepusteniu nemeckých úradníkov, keďže viacerí sa domnievali, že práve nemecká vláda plánovane začala s hyperinfláciou, ktorá zničila nemeckú ekonomiku.[7][8] Podporou odporu sa však Nemecko ešte viac vyčerpalo a hodnota marky naďalej rapídne klesala. Preto sa vláda rozhodla odpor ukončiť. Nemecká vláda videla jedinú možnosť len v ďalšom rokovaní s Francúzmi, čím by sa zachovala aj jednota ríše, pretože Francúzi podporovali separatistické tendencie v Porúrí. Protesty boli zakázané v septembri 1923 novou vládou kancelára Gustava Stresemanna, po ktorom nasledovalo vyhlásenie výnimočného stavu. Aj napriek tomu občianske nepokoje vzrastali a bolo viacero pokusov o puč nemeckej vlády, napr. neúspešný "pivný" ("pivnicový") puč v Mníchove v novembri 1923 alebo vyhlásenie Rýnskej republiky v Aachene v októbri 1923. Hoci sa Francúzsku podarilo docieliť okupáciou Porúria reparačné platby, Nemci cez ich pasívny odpor v Porúrií a ekonomiku zničenú hyperinfláciou získali sympatie vo svete, čo malo za následok zavedenie Dawesovho plánu v apríli 1924, čím sa mali znížiť nemecké reparačné platby.[3]

Koniec okupácie[upraviť | upraviť zdroj]

V medzinárodnom meradle, francúzska okupácia Nemecka zvýšila sympatie voči Nemecku. Francúzsko so svojimi vlastnými hospodárskymi problémami nakoniec prijala Dawesov plán a opustili okupované územia v júli a auguste 1925. Posledné francúzske vojská ukončili okupáciu opustením Porúria 25. augusta 1925.[9]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GUINNANE W., Timothy. FINANCIAL VERGANGENHEITSBEWÄLTIGUNG: THE 1953 LONDON DEBT AGREEMENT [online]. ECONOMIC GROWTH CENTER YALE UNIVERSITY, 2015, [cit. 2018-07-14]. Dostupné online.
  2. BUDAJ, Marek. Dejiny sveta od A po Z. Bratislava : Príroda, 2013. ISBN 978-80-07-02138-9. S. 299.
  3. a b MARKS, Sally. The Myths of Reparations. Central European History, 1978-09, roč. 11, čís. 03, s. 231. Dostupné online [cit. 2018-07-14]. ISSN 0008-9389. DOI10.1017/s0008938900018707.
  4. MARKS, Sally. The Myths of Reparations. Central European History, 1978-09, roč. 11, čís. 03, s. 231. Dostupné online [cit. 2018-07-14]. ISSN 0008-9389. DOI10.1017/s0008938900018707.
  5. MORDACQ, Henri. Die deutsche Mentalitat.. [s.l.] : [s.n.]. S. 165.
  6. FISCHER, Conan. The Ruhr Crisis 1923-1924. [s.l.] : Oxford University Press, 2003-04-10. Dostupné online. ISBN 9780198208006.
  7. Anaconda Standard Newspaper Archives, Feb 10, 1923, p. 6. NewspaperArchive.com, 1923-02-10. Dostupné online [cit. 2018-07-14]. (po anglicky)
  8. Hanover Evening Sun Newspaper Archives, Mar 15, 1923. NewspaperArchive.com, 1923-03-15. Dostupné online [cit. 2018-07-14]. (po anglicky)
  9. MARKS, Sally. The Origins of the Second World War Reconsidered.. 2. vyd. London : Routledge, 1999. S. 26.