Rakúsko-turecká vojna (1788 – 1791)

Rakúsko-turecká vojna v rokoch 1788 až 1791 bol ozbrojený konflikt medzi koalíciou Habsburskej monarchie a Ruskou ríšou na jednej strane a Osmanskou ríšou na strane druhej. Išlo taktiež o vojnový konflikt medzi Habsburgovcami a Osmanmi o nadvládu na Balkáne. Táto ozbrojená konfrontácia bola zároveň poslednou protitureckou vojnou z radu osmansko-habsburských konfliktov, ktoré definitívne ukončili podmienky Svištovského mieru.

Diplomatická predohra

Ešte v roku 1781 došlo k uzavretiu spojeneckej zmluvy medzi cisárom Jozefom II. a cárskym Ruskom, pričom na základe jej obsahu mala cárovná Katarína II. Veľká v pláne zapojiť do vojny proti Osmanskej ríši aj Habsburskú monarchiu. Ešte v apríli roku 1787 podnikol samotný cisár cestu do Ruska s predsavzatím, že sa vyhne konfliktu s Vysokou portou. Aj napriek tomu, že cestoval inkognito, bol vítaný okázalo.

Ruská cárovná Katarína II. Veľká.

Sám Jozef II. bol svedkom ukážky novovybudovaných ruských pevností, vojnových lodí ale aj prístavov. Okrem toho mal takú možnosť, prostredníctvom ktorej uvidel nespočetné ruské pluky ale aj Potemkinom organizovanú rekonštrukciu bitky pri Poltave, čo znamenalo, že práve samotné pluky mu tak predviedli mohutnosť a slávu ruského impéria, čím sa jeho predsavzatia o vyhnutí sa konfliktu s osmanskými Turkami zmenili. Ešte v čase svojho pobytu v Rusku podpísal spojeneckú zmluvu o spoločnom útoku proti Osmanskej ríši. Podľa tejto zmluvy po vytlačení osmanských Turkov z Európy mal habsburskej monarchii pripadnúť západný Balkán. Sám cisár Jozef II. však svoje rozhodnutie viackrát oľutoval.

Cisár Jozef II. (* 1741 – † 1790)

Vzplanutie vojnovej iskry a sformovanie armády

Vojenské akcie napokon začala Osmanská ríša, ktoré nečakalo na útok Rusov, následkom čoho vyhlásilo v roku 1788 Rusku vojnu. Plán samotného ťaženia vypracoval poľný maršal Franz Móric Lacy pod dohľadom cisára. Bojový plán nadväzoval na smery ruského útoku, pričom vychádzal z predpokladu obkľúčenia prakticky celého Balkánskeho polostrova s cieľom odrezať Turkov od ich zázemia. Vojna znamenala účasť 250-tisíc vojakov s 898 delami, pričom táto vojnová štatistika predstavovala najväčšiu armádu, akú rakúski Habsburgovci dovtedy vybudovali. V samotnej armáde bojovalo približne 52-tisíc vojakov, ktorí boli regrutovaní z územia Uhorska, pričom medzi nimi boli aj mnohí Slováci. Hlavné velenie viedol cisár Jozef II. osobným spôsobom ale sekundoval mu Lacy. Armáda však bola rozdelená bez uváženia do šiestich samostatných celkov. Kým armáda, ktorej velil samotný cisár, mala viesť vojenské operácie na Dunaji a Sáve proti Srbsku, ďalších päť armád malo napredovať po línii medzi Sedmohradskom a Chorvátskom. Zároveň došlo k tomu, že menšie oddiely mali tvoriť spojnicu medzi jednotlivými armádnymi zbormi. Pôvodne mal Lacy v pláne prostredníctvom tejto stratégie donútiť Turkov, aby rozdelili svoje sily, pričom vďaka tomuto kroku by tak došlo k oslabeniu ich postavenia. Tento plán sa však prejavil bez úspechu, keďže postupoval váhavo a pri neúspešnom útoku na Dubicu stratil dosť času, pričom Turkom, ktorí sa rozhodli sústrediť sily proti ruskému útoku, ponechal dostatočný čas na presuny vojsk. Ťaženie začalo dobytím pevnosti Šabac na rieke Sáve lenže pokus o zisk Belehradu však stroskotal.

Poľný maršal Franz Móric Lacy.

Obliehanie pevnosti Šabac cisárskymi vojskami v roku 1788.

Oslabenie cisárskeho vojska

Cisárske vojsko sa však ešte pred dobytím Belehradu utáborilo v oblasti Zemunu, kde však močaristý terén ale aj menej zdravé ovzdušie vyvolali u vojakov rôzne epidémie. Dôsledkom týchto zdravotných komplikácii u vojakov ochorelo koncom júla roku 1788 približne do 20-tisíc mužov cisárskej armády. Cisár Jozef II. nemal odhodlanie vpadnúť do Srbska pričom velitelia sa nečinne prizerali, ako osmanskí Turci podnikali koristnícke výpravy medzi medzerami ich zostáv. Na začiatku augusta toho istého roku sa armádam osmanským Turkom podarilo napadnúť Oršovu neďaleko Železných vrát a prekročiť rieku Dunaj. Jozef II. tak ukončil obliehanie Belehradu a stiahol sa do Banátu s cieľom vytlačiť Turkov z rakúskeho územia. Tým sa medzitým podarilo zmocniť sa dunajskej úžiny a uvoľniť si cestu až k Belehradu. Jozef II. zaujal pozície pri Karanšebeši (Caransebes v juhozápadnom Rumunsku) kde došlo ku kurióznej udalosti. Práve počas neprehľadnej situácie, ktorú vyprovokovali opití príslušníci zásobovacieho oddielu, došlo k prestrelke medzi niektorými cisársko-kráľovskými oddielmi, pretože sa navzájom považovali za Turkov. Niektoré oddiely sa rozhodli dokonca pre útek, pričom sám cisár musel odísť z dôvodu, aby sa vyhol samotnej prestrelke. Trvalo určitý čas, kým sa jednotky dali dokopy. Turci však medzitým svoj vojenský útok na Banát zastavili, pričom sa následne stiahli na južný breh Dunaja. Počas jesene roku 1788 sa vojská začali sťahovať do zimných táborov, pričom cisár Jozef II. opustil armádu a odcestoval späť do Viedne.

Zatláčanie Osmanov

Na jar roku 1789 sa hlavného velenia v Chorvátsku chopil maršal Ernst Gideon Laudon. V lete toho istého roku bol zároveň poverený aj hlavným velením cisársko-rakúskych vojsk. Počas júla roku 1789 sa vojensky zmocnil Gradišky (pevnosť v Bosne), následne v auguste toho istého roku obsadil Dubicu a napokon aj severné časti Bosny. Zaujímavosťou je fakt, že práve v hlavnom armádnom zoskupení Lacyho vystriedal vtedy už 79-ročný Andrej Hadik, ktorý aj napriek chorobe, pre ktorú na čas opustil bojisko, sa neskôr vrátil a so svojimi armádami vytlačil Turkov z Temešského banátu.

Konečné dobytie pevnosti

Situácia sa napokon zlepšila aj na centrálnom bojisku. Vojská osmanských Turkov museli ustúpiť za rieku Dunaj, pričom Laudon s viacerými zbormi úspešne obľahol Belehrad. Spočiatku odmietal prevziať zodpovednosť za útok na opevnenie, v dôsledku čoho sa uchýlil k manévrovaniu. Po priamej výzve cisára Jozefa II. však sústredil sily späť k pevnosti a využijúc aj šiance vybudované ešte v časoch Eugena Savojského, začal obliehanie. Jeho vojenskú silu predstavovalo približne 62-tisíc bojovníkov, 208 diel a 147 mažiarov. Turci sústredili v Belehrade pre zmenu deväťtisíc vojakov a 456 diel rôzneho typu. Po započatí obliehania podnikli Osmani niekoľko výpadov ale bez úspechu. Laudon si nemusel robiť starosti pre príchod tureckých posíl, keďže tie neboli po viacerých porážkach na bojovom poli málo účinné. Vojskám pod velením Laudona sa najprv podarilo dobyť srbskú časť Belehradu. Zaujímavosťou je fakt, že na útoku sa zúčastnili aj pešie pluky z územia Uhorska. Nasledovala fáza, počas ktorej išlo o obliehanie stredu mesta, ktorý bol vystavený delostreleckej paľbe. Prvú výzvu na kapituláciu zo Laudona však turecký veliteľ odmietol. Osmani sa znovu pokúsili o výpad, pričom tieto pokusy boli odrazené. Delostrelecká paľba však pokračovala a po jej prerušení opäť vyzvali mesto ku kapitulácii. Turecký veliteľ napokon žiadal prerušenie bojov s trvaním dva týždne z dôvodu prediskutovania situácie, ktorá dostala odpoveď v podobe ďalšej kanonády. Po nej napokon dňa 7. októbra roku 1789 došlo ku kapitulácii zo strany Osmanov. Do mesta napokon ako prví vstúpili habsburskí granátnici. Práve dobytie Belehradu aspoň čiastočne zlepšilo upadajúcu povesť cisársko-kráľovskej armády, ktorej sa v súčinnosti s ruským generálom Suvorovom podarilo zvíťaziť ešte v jednej bitke a to pri rumunskom meste Martinesti na rieke Rimnici, dňa 22. novembra 1789 opäť proti tureckej presile. Princ Koburský tu odrazil sedem nepriateľských útokov a napokon aj sám zaútočil. Podarilo sa mu zatlačiť armády osmanských Turkov do ich opevneného tábora, kde im uštedril rozhodujúcu porážku. Straty Osmanov boli takmer päťnásobne vyššie než straty cisárskych vojsk. Aj napriek tomu, že sa vojna Habsburskej monarchie s Osmanskou ríšou neskončila, vojenské akcie zostávali platné až do útlmu.

Obliehanie Belehradu v roku 1789.

Obrat vo velení

Ráno, dňa 20. februára roku 1790 umrel cisár Jozef II. vo viedenskom Hofburgu vo veku nedožitých 49 rokov na tuberkulózu. Jeho mladší brat Leopold II. (* 1747 – † 1792) zdedil stále neukončenú vojnovú konfrontáciu s Osmanskou ríšou. Práve na medzinárodnom poli sa usiloval čo najskôr ukončiť vojnu s Turkami. Definitívny mier bol podpísaný dňa 4. augusta roku 1791 vo Svištove.

Cisár Jozef II. Habsburský v čase svojho úmrtia (20. február 1790).

Bývalý toskánsky veľkovojvoda, cisár Leopold II. Habsburský vládol v rokoch 1790 až 1792.

Svištovský mier a koniec konfliktu

Ozbrojený konflikt proti Osmanskej ríši sa skončil ešte v roku 1790 uzavretím mieru v Ďurdeve. Vojna sa však definitívne uzavrela mierovou zmluvou podpísanou dňa 4. augusta roku 1791 v Svištove. Výsledky mierových rokovaní napokon potvrdili územný zisk častí Chorvátska v oblasti Starej Ryšavy pre Habsburskú monarchiu. Na druhej strane však samotní Habsburgovci museli odstúpiť od všetkých územných výdobytkov, dokonca aj Belehradu v prospech Osmanskej ríše.

Pozri aj

• Osmansko-habsburské vojny