Roberto Eduardo Viola

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Roberto Eduardo Viola
Roberto Eduardo Viola
Roberto Eduardo Viola, podpis
37. prezident Argentínskej republiky
(de facto)
Od 21. novembra 1981 bol na zdravotnej dovolenke
V úrade
29. marec 1981 – 11. december 1981
Predchodca Jorge Rafael Videla (de facto) Horacio Tomás Liendo (de facto, dočasný)
Carlos Lacoste (de facto)
Nástupca
Biografické údaje
Narodenie13. október 1924
Buenos Aires, Argentína
Úmrtie30. september 1994 (69 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Alma materNárodná vojenská akadémia
Profesiavojak
Národnosťargentínska
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
Manželka
Nélida Giorgio Valenteová
DetiSilvia Nélida
Roberto Eduardo
Odkazy
Spolupracuj na CommonsRoberto Eduardo Viola
(multimediálne súbory)

Roberto Eduardo Viola (* 13. október 1924, Buenos Aires – † 30. september 1994, Buenos Aires) bol argentínsky politik a vojak. 29. marca 1981 sa stal (de facto) 37. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 42. prezidenta krajiny. Pôsobil v argentínskej armáde, dosiahol hodnosť generálporučíka. Patril medzi vojenských prezidentov počas tzv. Národného reorganizačného procesu, ktorý sa vyznačoval systematickým porušovaním ľudských práv, ktoré zahŕňalo politické vraždy, mučenia, únosy, väznenia, či odoberania detí. Dva roky po páde vojenského režimu, teda v roku 1985, bol za tieto zločiny odsúdený na 17 rokov odňatia slobody, následne v roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty a Viola bol tak prepustený.

Životopis[upraviť | upraviť kód]

Narodil sa v Buenos Aires do rodiny talianskych prisťahovalcov. Vyštudoval Národnú vojenskú akadémiu, už v roku 1973 sa dostal do vedenia pozemných síl, pričom v tom istom roku bol za veliteľa pozemných síl vymenovaný generál Jorge Rafael Videla. V marci 1976 sa Viola po boku Videlu a ďalších vysokých predstaviteľov ozbrojených síl zúčastnil na vojenskom prevrate, ktorý zosadil prezidentku Maríu Estelu Martínezovú Perónovú. Generál Videla sa stal následne prezidentom krajiny, hlavným cieľom chunty bolo vyriešiť katastrofálnu bezpečnostnú situáciu v krajine, kde pravidelne útočili ľavicové aj pravicové gerilové (teroristické) skupiny. Viola sa stal v roku 1978 veliteľom pozemných síl a súčasne kľúčovým spojencom prezidenta Videlu. Vojenskej vláde sa teroristov za pomerne krátky čas podarilo poraziť, no ekonomická situácia sa nezlepšovala. To vyvolávalo stále väčšie napätie tak vo vedení ozbrojených síl, ako aj v spoločnosti, čo sa vojenská chunta v roku 1981 rozhodla riešiť výmenou na poste prezidenta. Hlavným kandidátom sa stal práve vplyvný generál Viola, spojenec Videlu a súčasne zástanca zmiernenia represií, čo malo upokojiť aj spoločnosť. 29. marca nakoniec skutočne došlo k výmene a Viola sa stal novým de facto prezidentom Argentíny. Ten naozaj začal so zmierovacími krokmi, rokoval s predstaviteľmi politických strán a odborov, čo viedlo o niekoľko rokov neskôr k návratu demokratickej vlády.[1]

Ani Viola však nedokázal zastaviť ekonomický prepad krajiny, navyše rokovania s predstaviteľmi politických strán, vyvolali kritiku vo vnútri ozbrojených síl. V novembri nastala masívna devalvácia meny v snahe získať zahraničné investície, no nasledoval pokles HDP Argentíny, dokonca aj bežní občania si začali meniť argentínsku menu za cudziu, hlavne americký dolár, aby mali stabilné peniaze. Inflácia dosiahla nárast o 131%. V septembri 1981 zomrel dlhoročný predseda opozičnej Radikálnej občianskej únie Ricardo Balbín, ktorého pohreb sa zmenil na veľkú protivládnu demonštráciu. Zástupcovia strán, ale aj demonštranti žiadali vyhlásenie volieb a návrat demokratickej civilnej vlády. 21. novembra 1981 vojenská chunta náhle vyhlásila, že prezident Viola nie je schopný zo zdravotných dôvodov vykonávať funkciu prezidenta. Právomoci prezidenta od tohto dátumu prevzal minister vnútra generál Horacio Tomás Liendo, ktorý sa stal dočasným prezidentom a to napriek tomu, že Viola bol stále oficiálne prezidentom. Prevahu v ozbrojených silách postupne získavali zástancovia tvrdej línie, chunta následne 11. decembra 1981 aj oficiálne ukončila vládu prezidenta Violu a nahradila ho viceadmirálom Carlosom Albertom Lacostem, ktorý sa však tiež nestal riadnym prezidentom, ale iba úradujúcim na krátky čas, kým sa novým oficiálnym prezidentom nestal generál Leopoldo Fortunato Galtieri, hlavný predstaviteľ tvrdej línie. Až ten zložil prezidentskú prísahu.[2]

Demokratická vláda sa v Argentíne vrátila na konci roku 1983. Už 22. apríla 1985 sa začal na civilnom súde proces s čelnými predstaviteľmi vojenskej chunty. Obžalovaní boli v prvom kole Jorge Rafael Videla, Emilio Eduardo Massera, Roberto Eduardo Viola, Armando Lambruschini, Orlando Ramón Agosti, Omar Graffigna, Leopoldo Galtieri, Jorge Anaya a Basilio Lami Dozo, všetko poprední predstavitelia poslednej chunty. Obžaloba sa týkala skoro 9 000 skutkov zmiznutí, no zahŕňala aj obvinenia z únosov, mučenia, znásilnení a vrážd politických disidentov. Rozsudok bol vynesený 9. decembra 1985, Roberto Eduardo Viola bol odsúdený na 17 rokov odňatia slobody, stratu hodnosti a bol vylúčený z ozbrojených síl. Odsúdení boli aj ďalší vysokí predstavitelia režimu.[3] V roku 1990 udelil prezident Carlos Menem amnestiu na zločiny spáchané počas vlády vojenskej chunty, vďaka čomu bol aj Viola prepustený. Roberto Eduardo Viola zomrel na konci septembra 1994 v Buenos Aires a vyhol sa tak svojmu opätovnému súdeniu, ktorému čelili zvyšní predstavitelia vojenskej chunty v ďalších rokoch.[4][5]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Roberto Eduardo Viola [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  2. Roberto Viola, un militar frío [online]. elpais.com, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  3. Argentina former leader Jorge Videla jailed for life [online]. bbc.com, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  4. Roberto Eduardo Viola [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.
  5. Roberto Viola, 69, Who Headed Argentine Military Dictatorship [online]. nytimes.com, [cit. 2018-11-17]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť kód]