Carlos Menem

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Carlos Menem
Carlos Menem
Carlos Menem, podpis
41. prezident Argentínskej republiky
V úrade
8. júl 1989 – 10. december 1999
ViceprezidentEduardo Duhalde (1989 - 1991)
Carlos Ruckauf (1995 - 1999)
Predchodca Raúl Alfonsín Fernando de la Rúa Nástupca
bývalý guvernér Provincie La Rioja
V úrade
10. december 1983 – 8. júl 1989
Predchodca Guillermo Piastrellini (de facto) Alberto Cavero Nástupca
V úrade
25. máj 1973 – 24. marec 1976
Predchodca Julio Raúl Luchesi (de facto) Osvaldo Battaglia (de facto) Nástupca
Biografické údaje
Narodenie2. júl 1930 (88 rokov)
Anillaco, Argentína
Politická stranaJusticialistická strana
Alma materNárodná univerzita v Córdobe
Profesiaprávnik, podnikateľ
Národnosťargentínska
Vierovyznanieislamské (do 1989)
rímskokatolícke (od 1989)
Rodina
Manželka
Zulema Yomaová (1966 - 1999)
Cecilia Boloccová (2001 - 2007)
DetiZulema María Eva
Carlos Saúl Facundo
Carlos Nair
Máximo Saúl
Odkazy
Spolupracuj na CommonsCarlos Menem
(multimediálne súbory)

Carlos Saúl Menem Akil (* 2. júl 1930, Anillaco) je argentínsky politik, právnik a podnikateľ. V roku 1989 sa stal 41. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 46. prezidenta krajiny. Je historicky najdlhšie slúžiacim prezidentom bez prerušenia v modernej histórii Argentíny. Pred tým pôsobil ako guvernér provincie La Rioja a federálny senátor, ktorým je aj v súčasnosti. Menem je prvým argentínskym prezidentom arabského pôvodu, vyrástol ako moslim, no aby sa mohol stať prezidentom, konvertoval na katolicizmus, keďže vtedajšia ústava Argentíny vyžadovala, aby bol prezident katolík.[1][2]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a politické začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Zvolený prezident Carlos Menem pri rozhovore s prezidentom Raúlom Alfonsínom v máji 1989 po víťazných prezidentských voľbách.

Narodil sa v meste Anillaco v provincii La Rioja na severozápade Argentíny do rodiny sýrskeho pôvodu. Na začiatku 50. rokov 20. storočia v Buenos Aires stretol vtedajšieho prezidenta Juana Peróna a jeho manželku Evitu, ktorí ho veľmi ovplyvnili, kvôli čomu sa stal Perónistom. Študoval právo na Národnej univerzite v Córdobe, ktorú úspešne ukončil v roku 1955.[3] Peróna ešte v septembri tohto roku zvrhla pri vojenskom prevrate armáda, ktorá prevzala vládu nad krajinou, následne zakázala Peronizmus, ako aj všetko spojené s Perónom a jeho nebohou manželkou Evou. Menem ako mladý právnik následne začal zastupovať disidentov a politických väzňov, čím sa stal aj verejne známou osobou. Už v roku 1956 bol za svoju činnosť prvýkrát uväznený. Napriek problémom vstúpil do Peronistickej strany a viedol mládežnícku organizáciu strany vo svojej domovskej provincii. Súčasne tu začal pôsobiť ako právny poradca odborového zväzu CGT.[4]

V roku 1973 už iná vojenská chunta povolila konanie demokratických volieb, ktoré na celoštátnej úrovni jednoznačne vyhrali Perónisti. Menem bol úspešný tiež, keď bol zvolený za guvernéra provincie La Rioja. Na tejto pozícii zotrval až do ďalšieho vojenského prevratu, ktorý sa uskutočnil v marci 1976. Po prevrate bol zosadený, obvinený z korupcie a napojenia na ľavicové gerilové skupiny a znova uväznený, pričom vo väzení zostal až do roku 1978. Vo väzení bol spolu s poprednými predstaviteľmi poslednej demokratickej vlády, ktorú tvorili Perónisti. Režim mu nepovolil ani účasť na pohrebe jeho matky, ktorá zomrela počas jeho uväznenia. V júli 1978 bol síce prepustený, ale musel sa zdržiavať v meste Mar del Plata mimo svojej domácej provincie. Neskôr sa musel povinne presťahoval do mesta Tandil, kde sa tiež musel pravidelne hlásiť na polícii.[5] Tu zostal ďalšie dva roky, až v roku 1980 sa mohol vrátiť domov, kde sa opäť zapojil do politickej činnosti. Táto mu však bola zakázaná a tak bol opäť uväznený. Následne bol presunutý do malého mestečka Las Lomitas v provincii Formosa na úplnom severe Argentíny.[6]

V roku 1983 vojenská chunta povolila opätovné konanie demokratických volieb a Menem bol znova zvolený za guvernéra provincie La Rioja. Tu sa mu veľmi darilo, provincia prosperovala a tak bol vo funkcii potvrdený aj vo voľbách konaných v roku 1987. V roku 1988 sa konali vnútorné primárne voľby v Justicialistickej strane (premenovaná Peronistická strana) pri príležitosti prezidentských volieb, ktoré sa mali konať o rok neskôr.[4] Menem primárne voľby vyhral, vláda vtedajšieho prezidenta Raúla Alfonsína z Radikálnej občianskej únie už bola veľmi nepopulárna a tak bol Perónista Menem vo voľbách favoritom. V máji 1989 sa konali voľby, ktoré podľa predpokladov vyhral práve Carlos Menem.[7] Alfonsín mal vo funkcii skončiť až v decembri, ale pre katastrofálnu ekonomickú situáciu v krajine a hrozby nepokojov si svoje funkčné obdobie skrátil a Menemovi odovzdal úrad už 8. júla.[8]

Funkcia prezidenta a pokus o riešenie ekonomických problémov[upraviť | upraviť zdroj]

Carlos Menem s manželkou Zulemou Yomaovou počas svojej inaugurácie.

Menem prevzal funkciu prezidenta o 5 mesiacov skôr, ako pôvodne mal. Od roku 1928 sa jednalo o vôbec prvé odovzdanie funkcie prezidenta medzi dvoma demokraticky zvolenými prezidentmi po demokratických voľbách. Aj na tom vidieť, v akej nestabilite bola od prevratu v roku 1930 Argentína. Po prezidentovi Alfonsínovi prevzal krajinu v kritickej ekonomickej situácii, ktorú sprevádzala hyperinflácia. Už Alfonsín sa túto situáciu snažil riešiť škrtmi verejných výdavkov a otvorením domáceho trhu pre zahraničné tovary a investorov. Proti tomu však v minulosti Perónisti vystupovali, rovnako aj proti privatizácii. Pod tlakom kritickej ekonomickej situácie však boli Perónisti nútení tieto opatrenia podporiť. Aby Menem zmiernil tlak a kritiku zo strany konzervaítnejších Perónistov, zobral niekoľkých z nich do svojej vlády, aby sa podieľali na jeho nových opatreniach. Menem preto presadil zamýšľané reformy, ktoré spočívali zo zníženia počtu štátnych zamestnancov, zlepšenia podmienok pre zahraničné investície a privatizácie. Vďaka tomu zastavil zvyšovanie inflácie, no ekonomika krajiny bola stále pomerne nestabilná.[9] Aby sa znížila sila armády, došlo k jej profesionalizácii a teda zrušeniu brannej povinnosti, čo počty vojakov zredukovalo. Aby však vojsko prezident upokojil, udelil prezident Menem v roku 1990 všeobecnú amnestiu, čo vyvolalo veľkú kritiku.[3]

Menem ešte na začiatku svojej vlády v prvom roku pristúpil k zmenám vo vláde a prijal nové opatrenia. Tie síce znížili infláciu, no ekonomika sa dostala do recesie. Vláda pristúpila k drastickému znižovaniu svojich výdavkov, vrátane sociálnej oblasti. Prezident ale pravidelne pristupoval k vládnym zmenám, noví ministri pristupovali ešte k radikálnejším úsporným opatreniam ako ich predchodcovia. Krajina sa vrátila k pôvodnej mene Pesu, ktorému vláda nastavila pevný výmenný kurz s americkým dolárom 1 ku 1. Aby sa znížila inflácia, vláda pristúpila k zvýšeniu miery voľného obchodu a zvýšila dane. Tieto opatrenia skutočne zaberali, ekonomika začala postupne rásť.[5] Vláda následne pristúpila k privatizácii strategických a energetických podnikov, súčasne sa dohodla s provinciami, aby taktiež pristúpili k úsporným opatreniam, ktoré by znížili aj ich deficity. Reformovaný bol tiež dôchodkový systém, kedy bolo umožnené fungovať aj súkromným dôchodkovým spoločnostiam. Šetrenie ale znamenalo automaticky prepúšťanie a tak sa nezamestnanosť zvýšila na 10%, množstvo ľudí malo reálne nižší príjem, čo vyvolalo po krajine veľa protestov. Vláde sa ale podarilo znížiť vplyv odborov, ktoré tak nedokázali reagovať tak masívne, ako pred tým. Vláda pristúpila k sociálnym opatreniam, aby zmiernila dopad reforiem na obyvateľov. Argentína sa ocitla v stave, kedy neboli domáci výrobcovia schopní konkurovať dovozu, čo iba zvýšilo deficit rozpočtu. Vláda tak začala s druhým kolom privatizácie energetických podnikov a pokračovala v nových úsporných opatreniach. Inflácia sa ďalej znižovala, ekonomika začala napredovať, no nezamestnanosť a zahraničný dlh sa znova zvýšili. Až zahraničné ekonomické krízy, ktoré zasiahli Argentínu v priebehu roka 1998 ukončili pozitívny vplyv ekonomických opatrení Menemovej vlády.[8]

Zmena ústavy, teroristické útoky, korupčné škandály a koniec v úrade[upraviť | upraviť zdroj]

Carlos Menem odovzdáva prezidentské insígnie novému prezidentovi Fernandovi de la Rúovi v decembri 1999.

V marci 1992 krajinu zasiahol teroristický útok na izraelskú ambasádu. Malo ísť o odvetu za argentínsku účasť vo Vojne v Zálive. O dva roky neskôr bola terčom argentínko-izraelská nevládna organizácia, kedy zomrelo až 45 ľudí. Jednalo sa o najväčší teroristický útok v dejinách Argentíny, čo vyvolalo veľkú demonštráciu v Buenos Aires. Za zodpovedných za útoky boli najčastejšie označení Hizballáh a Irán, pričom k prvému útoku sa dokonca Hizballáh aj sám priznal. Perónisti presadili tiež zmeny ústavy, ktoré skrátili mandát prezidenta znova na štyri roky s možnosťou opätovného zvolenia. Ústavné zmeny po prvotnom odpore podporil aj bývalý prezident Raúl Alfonsín a jeho Radikálna občianska únia. Nová ústava tak bola prijatá v roku 1994 a upravila aj počty poslancov a senátorov, ich funkčné obdobia, možnosti opätovného zvolenia, počet členov vlády a ich úlohy.[10] Voľby v marci 1995 Menem jednoznačnej vyhral, keď získal skoro 50% hlasov.[11] V tomto období mu tiež zomrel jeho syn Carlos Saúl Facundo po nehode helikoptéry. Manželka prezidenta Zulema Yomaová považovala teóriu o nehode za nepravdivú a tvrdila, že ich syn zomrel po útoku na helikoptéru. Menem teóriu o útoku spočiatku odmietal, dokonca sa s ním manželka aj o niekoľko rokov neskôr v tejto súvislosti rozviedla, ale po čase začal tiež veriť tomu, že ich syn bol zavraždený. Krátko po víťazných voľbách musel Menem čeliť korupčnému škandálu, do ktorého bolo zapojených niekoľko jeho ministrov. To využili odbory, ktoré zvolali generálnu stávku. V následných parlamentných voľbách sa Justicialistická strana prepadla a stratila tak väčšinu v parlamente. Menem však napriek tomu pokračoval v reformách. Na tieto odbory odpovedali ďalšou generálnou stávkou. Pod tlakom protestov a stávok tak od niektorých reforiem musel Menem ustúpiť.[4]

Na medzinárodnej úrovni sa Menem zameral na zlepšovanie vzťahov s USA a súčasne ukončil tzv. zahraničnú politiku tretej cesty, ktorú do vtedy Argentína skôr presadzovala. Menem sa snažil začať riešiť tiež vzťahy so Spojeným kráľovstvom, keďže tieto boli po vzájomnej vojne prerušené. K obnoveniu diplomatických stykov došlo v roku 1990, no keďže Argentína naďalej trvala na svojom práve na Falklandy, boli vzájomné vzťahy stále veľmi zložité.[12] V roku 1995 sa Menemovi podarilo s Britániou dohodnúť na spoločnom využívaní prírodných zdrojov z oblasti Falklandských ostrovov.[13]

Asi najväčším úspechom prezidenta bolo prakticky absolútne zlikvidovanie obrovskej inflácie, pravidelne vyrovnaný štátny rozpočet a schopnosť splácať štátny dlh. Negatívom bola zvyšujúca sa nezamestnanosť, ktorá v polovici 90. rokov bola na úrovni 15%. Vláda taktiež prestala dotovať a zvýhodňovať zahraničných investorov. Jeho vláda sa však okrem počiatočných ekonomických úspechov stala známou aj klientelizmom a snahou vymeniť sudcov tak, aby boli v súlade s názormi prezidenta a jeho strany. Tak ako v minulosti Juan Perón, aj Carlos Menem si začal svoju podporu v podstate kupovať. Obvinenia z korupcie sa nedotýkali iba ministrov, no začali siahať aj k samotnému prezidentovi.[14] V októbri 1999 sa mali konať nové voľby, kde už Menem nekandidoval. Jeho strana však bola Menemovou vládou natoľko oslabená, že vo voľbách jednoznačne prehrala. Voľby vyhral starosta Buenos Aires Fernando de la Rúa z Radikálnej občianskej únie.[15]

Život po odchode z funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

Carlos Menem v máji 2018.

Po rozvode s manželkou Zulemou v roku 1999 sa Menem v roku 2001 znova oženil za Ceciliu Boloccovú, bývalú Miss Čile a Miss Universe z roku 1987, ktorá v Čile pracovala ako herečka a moderátorka. V júni 2001 bol Menem obvinený z nezákonného predaja zbraní do Ekvádoru, za čo bol následne vzatý do domáceho väzenia. Po prepustení v novembri 2001 začal prezidentskú kampaň, no v apríli 2002 ušiel aj s manželkou do Čile kvôli ďalším obvineniam z korupcie. Na začiatku roka 2003 si Justicialistická strana vyberala kandidáta do prezidentských volieb, hlavnými kandidátmi sa stali Carlos Menem, Adolfo Rodríguez Saá a Néstor Kirchner.[3] Strana sa však rozdelila na dve veľké skupiny, jedna podporovala Menema a druhá vtedajšieho prezidenta Eduarda Duhaldeho, ktorý však nechcel kandidovať a naopak podporoval Néstora Kirchnera, ktorý sa tak stal s Menemom hlavným favoritom. Primárne voľby nakoniec členovia strany obišli a do volieb išli všetci traja hlavní kandidáti samostatne. Každý kandidoval súčasne za Justicialistickú stranu, no tiež za vlastný volebný koaličný front. Na konci apríla 2003 sa uskutočnilo prvé kolo prezidentských volieb, toto vyhral Carlos Menem s viac ako 24% hlasov, druhý Kirchner získal 22%. Druhé kolo sa malo konať v máji, ale predvolebné prieskumy naznačovali, že Kirchner drvivo vyhrá, keďže mal získať všetky hlasy, ktoré získali zvyšní kandidáti. Znova sa začali objavovať obvinenia z korupcie a tak sa Menem rozhodol odstúpiť z volieb, prezidentom sa tak automaticky bez druhého kola stal Kirchner.[16] Menem však bol počas celého obdobia stále v Čile, kde sa ukrýval pred argentínskym zatykačom. Do krajiny sa vrátil až v decembri 2004, kedy bol zatykač zrušený.[17]

Menem sa však po neúspechu vo voľbách nechcel stiahnuť z politiky a v rámci Justicialistickej strany založil v roku 2004 novú frakciu nazvanú Ľudový Peronizmus. Taktiež oznámil, že chce kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2007. V októbri 2005 bol zvolený do federálneho senátu za svoju rodnú provinciu. Následne sa pokúšal o získanie funkcie guvernéra svojej provincie, ale vo voľbách neuspel. Po tejto prehre oznámil, že nebude kandidovať ani na prezidenta.[5] Neskôr ale uvažoval nad kandidatúrou v prezidentských voľbách v roku 2011, ale nakoniec kandidoval iba za senátora. Aj v ďalšom období ale Menem čelil novým obvineniam z korupcie a sprenevery, ktoré však odmietal. V roku 2013 bol súdom oslobodený. Na konci roku 2015 bol Menem predsa len odsúdený za spreneveru na štyri a pol roka odňatia slobody.[18]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Argentina’s Muslim Minority [online]. coha.org, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  2. MAN IN THE NEWS; Argentina's President-Elect in the Shadow of Peron: Carlos Saul Menem [online]. nytimes.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  3. a b c Carlos Menem [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  4. a b c Carlos Menem [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  5. a b c Carlos Menem [online]. historia-biografia.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  6. LA DETENCION DEL EX PRESIDENTE: PASO DOS ANOS EN LA CARCEL Y TRES ANOS CON DOMICILIO FORZADO Menem 1976-1981: El mismo preso, otra historia [online]. clarin.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  7. Elecciones presidenciales de Argentina de 1989 [online]. jstor.org, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  8. a b Menem, Carlos Saúl (1930-VVVV) [online]. mcnbiografias.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  9. Revista de Ciencia Poliltica [online]. revcienciapolitica.com.ar, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  10. La política económica menemista [online]. revistadelibros.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  11. La reelección de Carlos Menem en 1995 [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  12. Argentina y el Reino Unido restablecen en Madrid relaciones diplomáticas plenas [online]. elpais.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  13. Menem y Major sellan la reconciliacion de argentinos y británicos [online]. elpais.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  14. 2 Would-Be Presidents in Argentina Make Corruption an Issue [online]. nytimes.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  15. Elecciones presidenciales de Argentina de 1999 [online]. monografias.com, [cit. 2018-11-22]. Dostupné online.
  16. Don't cry for Menem [online]. economist.com, [cit. 2018-11-23]. Dostupné online.
  17. Menem arrives on Argentine soil [online]. news.bbc.co.uk/, [cit. 2018-11-23]. Dostupné online.
  18. Ex-President of Argentina Is Sentenced in Embezzlement Case [online]. nytimes.com, [cit. 2018-11-23]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]