Eduardo Camaño

	Eduardo Camaño
Bývalý predseda poslaneckej snemovne Argentínskej republiky; (s právomocami výkonnej moci)
	V úrade; 30. december 2001 – 2. január 2002
Bývalý predseda poslaneckej snemovne Argentínskej republiky
	V úrade; 10. december 2001 – 10. december 2005
Biografické údaje
Narodenie	17. jún 1946 (78 rokov); Buenos Aires, Argentína
Politická strana	Justicialistická strana
Profesia	právnik
Národnosť	argentínska
Rodina
Manželka	Gregoria Norberta Andradaová
Odkazy
	Eduardo Camaño; (multimediálne súbory)
	Politický portál; Biografický portál

Eduardo Oscar Camaño (* 17. jún 1946, Buenos Aires) je argentínsky politik a právnik. Od 30. decembra 2001 do 2. januára 2002 vykonával ako predseda poslaneckej snemovne Argentínskej republiky právomoci výkonnej moci prezidenta, keď rezignoval prezident Adolfo Rodríguez Saá. Pred tým pôsobil ako intendant partida Quilmes a federálny poslanec, neskôr pôsobil ešte v provinčnej vláde provincie Buenos Aires.

Životopis

Narodil sa vo federálnom hlavnom meste Buenos Aires. V politike začal byť činný na regionálnej úrovni za Justicialistickú stranu, následne v roku 1983 začal dva roky pôsobiť v rade partida Quilmes v provincii Buenos Aires. Následne začal pôsobiť ako poslanec v parlamente svojej domovskej provincie a už v roku 1987 sa stal intendantom partida Quilmes, čím sa dostal na čelo tejto časti provincie. Na tejto pozícii zotrval do roku 1991, kedy bol zvolený do federálnej poslaneckej snemovne a stal sa tak poslancom.^[1] Tu bol niekoľkokrát opätovne znovuzvolený v ďalších voľbách, až sa 10. decembra 2001 stal predsedom poslaneckej snemovne. Predsedom zotrval do roku 2005. Na konci roka 2001 však Argentínu naplno zasiahli dôsledky ekonomickej krízy, krajina sa dostala do veľkých ekonomických problémov. Tieto následne vyvolali masové celonárodné násilné protesty, po ktorých 21. decembra rezignoval prezident Fernando de la Rúa.^[2] Keďže krajina v tej dobe nemala viceprezidenta, ktorý rezignoval rok pred tým, právomoci prezidenta prevzal dočasný predseda senátu Ramón Puerta. Ten okamžite zvolal zasadnutie legislatívneho zhromaždenia, ktoré 23. decembra zvolilo za nového prezidenta Adolfa Rodrígueza Saá, ktorý mal zostať prezidentom až do volieb. Prezident Saá vyhlásil očakávaný štátny bankrot, no jeho ostatné opatrenia na riešenie krízy iba vystupňovali protesty a tak aj Saá o krátky čas odstúpil.^[3]

30. decembra sa tak právomocí prezidenta mal opätovne ujať dočasný predseda senátu Ramón Puerta, ktorý však v tento deň ohlásil svoju rezignáciu zo zdravotných dôvodov.^[4] Ďalším v poradí, ktorý podľa ústavy mal prevziať právomoci prezidenta bol predseda poslaneckej snemovne, ktorým bol práve Eduardo Camaño. Aj Camaño, podobne ako pred tým Puerta, okamžite zvolal legislatívne zhromaždenie, ktoré 2. januára 2002 zvolilo nového prezidenta, ktorým sa stal Eduardo Duhalde. Camaño tak následne pokračoval ďalej vo svojej funkcii predsedu poslaneckej snemovne. Po odchode z poslaneckej snemovne v roku 2005 pôsobil vo vedení niekoľkých štátnych spoločností a v roku 2009 sa stal členom provinčnej vlády svojej domovskej provincie.^[1]

Referencie

↑ ^a ^b Eduardo Camaño [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.
↑ Eduardo Camaño [online]. ecured.cu, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.
↑ Adolfo Rodríguez Saá [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.
↑ Federico Ramón Puerta [online]. ecured.cu, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.

Iné projekty

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Eduardo Camaño

[buscabiografias.com-1] Eduardo Camaño [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.

[2] Eduardo Camaño [online]. ecured.cu, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.

[3] Adolfo Rodríguez Saá [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.

[4] Federico Ramón Puerta [online]. ecured.cu, [cit. 2018-11-30]. Dostupné online.

[1]

[2]

[3]

[4]

z d u Prezidenti Argentíny
Bernardino Rivadavia (1826–1827) • Vicente López y Planes (1827) • Justo José de Urquiza (1854–1860) • Santiago Derqui (1860–1861) • Juan Esteban Pedernera (1861) • Bartolomé Mitre (1862–1868) • Domingo Faustino Sarmiento (1868–1874) • Nicolás Avellaneda (1874–1880) • Julio Argentino Roca (1880–1886) • Miguel Juárez Celman (1886–1890) • Carlos Pellegrini (1890–1892) • Luis Sáenz Peña (1892–1895) • José Evaristo Uriburu (1895–1898) • Julio Argentino Roca (1898–1904) • Manuel Quintana (1904–1906) • José Figueroa Alcorta (1906–1910) • Roque Sáenz Peña (1910–1914) • Victorino de la Plaza (1914–1916) • Hipólito Yrigoyen (1916–1922) • Marcelo Torcuato de Alvear (1922–1928) • Hipólito Yrigoyen (1928–1930) • José Félix Uriburu (1930–1932) • Agustín Pedro Justo (1932–1938) • Roberto María Ortiz (1938–1942) • Ramón Castillo (1942–1943) • Arturo Rawson (1943) • Pedro Pablo Ramírez (1943–1944) • Edelmiro Julián Farrell (1944–1946) • Juan Perón (1946–1955) • José Domingo Molina Gómez (1955) • Eduardo Lonardi (1955) • Pedro Eugenio Aramburu (1955-1958) • Arturo Frondizi (1958-1962) • José María Guido (1962-1963) • Arturo Umberto Illia (1963-1966) • Juan Carlos Onganía (1966-1970) • Roberto Marcelo Levingston (1970–1971) • Alejandro Agustín Lanusse (1971–1973) • Héctor José Cámpora (1973) • Raúl Alberto Lastiri (1973) • Juan Perón (1973–1974) • Isabel Martínez de Perón (1974–1976) • Ítalo Luder (1975) • Jorge Rafael Videla (1976–1981) • Roberto Eduardo Viola (1981) • Horacio Tomás Liendo (1981) • Carlos Lacoste (1981) • Leopoldo Galtieri (1981–1982) • Alfredo Oscar Saint Jean (1982) • Reynaldo Bignone (1982–1983) • Raúl Alfonsín (1983–1989) • Carlos Menem (1989–1999) • Fernando de la Rúa (1999–2001) • Ramón Puerta (2001) • Adolfo Rodríguez Saá (2001) • Eduardo Camaño (2001–2002) • Eduardo Duhalde (2002–2003) • Néstor Kirchner (2003–2007) • Cristina Fernández de Kirchner (2007–2015) • Mauricio Macri (2015–2019) • Alberto Fernández (2019–2023) • Javier Milei (od 2023)
Poznámka: Osoby označené kurzívou sa neradia do oficiálneho zoznamu prezidentov