Carlos Pellegrini

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Carlos Pellegrini
Carlos Pellegrini
Carlos Pellegrini, podpis
6. prezident Argentínskej republiky
V úrade
6. august 1890 – 12. október 1892
Predchodca Miguel Juárez Celman Luis Sáenz Peña Nástupca
bývalý viceprezident Argentínskej republiky
V úrade
12. október 1886 – 6. august 1890
PrezidentMiguel Juárez Celman
Predchodca Francisco Bernabé Madero José Evaristo Uriburu Nástupca
bývalý minister vojny a námorníctva Argentínskej republiky
V úrade
11. júl 1885 – 12. október 1886
PrezidentJulio Argentino Roca
Predchodca Benjamín Victorica Nicolás Levalle Nástupca
V úrade
9. október 1879 – 12. október 1880
PrezidentNicolás Avellaneda
Predchodca Julio Argentino Roca Benjamín Victorica Nástupca
Biografické údaje
Narodenie11. október 1846
Buenos Aires, Argentínska konfederácia (súčasná Argentína)
Úmrtie17. júl 1906 (59 rokov)
Buenos Aires, Argentína
Politická stranaAutonomistická strana
Národná autonomistická strana
Alma materUniverzita v Buenos Aires
Profesiaprávnik, maliar, novinár a prekladateľ
Národnosťargentínska
Rodina
Manželka
Carolina Lagosová
Odkazy
Spolupracuj na CommonsCarlos Pellegrini
(multimediálne súbory)

Carlos Enrique José Pellegrini Bevans (* 11. október 1846, Buenos Aires – † 17. júl 1906, Buenos Aires) bol argentínsky politik, právnik, maliar, novinár a prekladateľ. V roku 1890 sa stal 6. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 11. prezidenta krajiny. Pred tým pôsobil ako viceprezident a minister vojny a námorníctva.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Buenos Aires, jeho otec Charles Henri Pellegrini bol pôvodom taliansky stavebný inžinier, ktorý sa stal neskôr po príchode do Argentíny známym maliarom, jeho matka María Bevansová bola taktiež maliarkou pôvodom z Anglicka z významnej politickej rodiny. Už od veľmi nízkeho veku sa v škole svojej tety Anny Bevansovej učil anglický jazyk, vďaka čomu sa neskôr z neho stal prekladateľ. Angličtina ovplyvnila aj jeho výslovnosť španielčiny, kvôli čomu dostal prezývku el gringo.[1] V roku 1863 začal študovať na Právnickej fakulte Univerzity v Buenos Aires, štúdium však musel o dva roky prerušiť, lebo narukoval do armády kvôli vojne s Paraguajom. V boji sa vyznamenal a dosiahol hodnosť poručíka, neskôr ale ochorel a bol z armády prepustený. Vrátil sa do Buenos Aires a v roku 1869 dokončil štúdium práva. Následne začal pracovať ako novinár v denníku La Prensa. Neskôr sa stal štátnym úradníkom na ministerstve financií a vstúpil do Autonomistickej strany. V roku 1870 sa stal poslancom v parlamente povincie Buenos Aires. Neskôr sa stal podporovateľom generála Julia Argentina Rocu a jeho vojenských ťažení na juhu. Podporoval tiež udelenie volebného práva pre ženy, v čom ho inšpirovala jeho anglická teta Priscilla Brightová McLarenová, ktorá bola významnou aktivistkou za práva žien.[2]

V roku 1878 sa stal ministrom vo vláde provincie Buenos Aires. V tejto pozícii presadzoval zavedenie bezplatného vzdelávania a presadzoval zavedenie vzdelávacieho systému podľa amerického vzoru. Bol tiež presvedčený, že iba export poľnohospodárskych produktov a mäsa nemôžu do budúcnosti postačovať a preto presadzoval industrializáciu štátu. 9. októbra 1879 ho prezident Nicolás Avellaneda vymenoval za ministra vojny a námorníctva. V tejto funkcii musel čeliť aj ozbrojenej vzbure v Buenos Aires proti snahám o federalizáciu hlavného mesta a zvoleniu generála Rocu za prezidenta. Potlačenie povstania prinieslo Pellegrinimu oveľa väčší vplyv na domácu politiku. V pozícii ministra vojny a námorníctva sa snažil o odpolitizovanie armády, ktorá by slúžila iba na obranu krajiny a nezasahovala by do politického života. Po odchode z funkcie ministra bol v roku 1881 zvolený do federálneho senátu za provinciu Buenos Aires. Tu sa mu podarilo presadiť dostavbu nového prístavu v Buenos Aires. V roku 1883 odcestoval do USA a Kanady, kde študoval fungovanie priemyslu a vzdelávacieho systému. 11. júla 1885 sa stal znova zhruba na jeden rok ministrom vojny a námorníctva. Vo voľbách v roku 1886 podporil Miguela Juáreza Celmana a v októbri toho istého roku bol vymenovaný za viceprezidenta krajiny. V roku 1890 sa ekonomická situácia krajiny výrazne zhoršila, čo vyvolalo ekonomickú a politickú krízu.[2] Prezident Celman sa navyše počas svojho mandátu správal veľmi autoritársky a tak sa od neho Pellegrini počas krízy dištancoval. Voči Celmanovi sa tak postavila pomerne silná opozícia zložená z rôznych skupín. Na čele opozície stáli politik Leandro Alem[3] a bývalý prezident Bartolomé Mitre. Ten dokázal získať veľkú podporu aj vo vojsku a v júli 1890 začala revolúcia zvaná tiež revolúcia roku 90, alebo tiež revolúcia z parku.[4] Alem a Mitre však mali rozdielne záujmy, kým Alem sa snažil o skutočnú revolúciu a zmenu, Mitre sa chcel hlavne dostať späť k moci. Alem tak vyšiel proti prezidentovi sám so svojou milíciou a bol tak ľahko porazený. Mitre sa totiž ešte pred tým dohodol s bývalým prezidentom Rocom, že Celmana vystrieda kompromisný kandidát a to práve Carlos Pellegrini s tým, že v ďalších voľbách podporí Roca práve Mitreho.[1]

Celman bez podpory Rocu abdikoval a 6. augusta 1890 sa tak Pellegrini stal novým prezidentom s tým, že mal dokončiť iba pôvodné funkčné obdobie svojho predchodcu. Nového prezidenta plne podporovali bývalí prezidenti Roca a Mitre, preto sa vláde podarilo presadiť dôležité úsporné opatrenia, vďaka ktorým Argentína prekonala ekonomickú krízu. Prezidentovi Pellegrinimu sa tiež podarilo vyjednať nové podmienky splácania zahraničného dlhu a zreformovať bankový systém. Pozitívny vplyv mal aj nárast exportu poľnohospodárskych produktov. V roku 1891 Pellegrini založil novú argentínsku národnú banku Banco de la Nación Argentina. V roku 1892 bolo odhalené spiknutie anarchistov s cieľom zavraždiť prezidenta, Pellegrini sa preto rozhodol už v auguste 1892 odstúpiť z funkcie, ale jeho podporovatelia ho presvedčili, aby vo funkcii zotrval až do konca mandátu v októbri. Za nového prezidenta bol zvolený Luis Sáenz Peña, ktorý Pellegrinimu ponúkol funkciu ministra vojny a námorníctva, čo tento odmietol. Následne sa stiahol z politického života a odišiel žiť na svoj vidiecky statok. Nový prezident ale nevládol podľa predstáv generála Rocu, navyše stratil aj podporu Mitreho a jeho podporovateľov. Pellegrini tak v roku 1895 podporil výmenu prezidenta za dovtedajšieho viceprezidenta Josého Evaristu Uriburua.[2] V tomto roku sa Pellegrini stal tiež senátorom vo federálnom senáte, čim sa definitívne vrátil do politického života. Ako senátor presadil zákonnú úpravu splácania zahraničného dlhu krajiny, dostal tiež ponuky, aby kandidoval za prezidenta v roku 1898, čo niekoľkokrát odmietol. V roku 1901 sa výrazne oslabilo jeho politické spojenectvo s prezidentom Rocom, kvôli rozdielnym názorom na splácanie zahraničného dlhu. O rok neskôr nepodporil Roca kandidatúru Pellegriniho na funkciu prezidenta, čo spôsobilo rozdelenie Národnej autonomistickej strany. Prezidentom sa tak stal Manuel Quintana ako kompromisný kandidát. Pellegrini od tej doby začal presadzovať reformu volebného systému, ktorý bol v každých voľbách poznačený množstvom podvodov. V roku 1906 sa Pellegrini stal poslancom federálneho parlamentu, no v tomto období sa jeho zdravie už zhoršovalo. Trpel neurasténiou a 17. júla 1906 vo veku 59 rokov náhle zomrel v Buenos Aires, kde je aj pochovaný.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Biografía de Carlos Pellegrini [online]. fundacionpellegrini.org.ar, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  2. a b c Carlos Pellegrini [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  3. Leandro N. Alem [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  4. Alem y la Revolución del Parque [online]. elhistoriador.com.ar, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.
  5. Carlos Pellegrini [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-10-07]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]