Juan Perón

Juan Perón
argentínsky generálporučík, politik a štátnik
Perón v roku 1940
34. prezident Argentínskej republiky
V úrade 12. október 1973 – 1. júl 1974
Viceprezident	María Estela Martínezová Perónová
Raúl Alberto Lastiri María Estela Martínezová Perónová
23. prezident Argentínskej republiky
V úrade 4. jún 1946 – 21. september 1955
Viceprezident	Hortensio Quijano (1946 – 1952) Alberto Teisaire (1954 – 1955)
Edelmiro Julián Farrell (de facto) José Domingo Molina Gómez (de facto)
21. viceprezident Argentínskej republiky (de facto)
V úrade 8. júl 1944 – 10. október 1945
Prezident	Edelmiro Julián Farrell (de facto)
Edelmiro Julián Farrell (de facto) Juan Pistarini (de facto)
Predseda Justicialistickej strany
V úrade 21. november 1946 – 1. júl 1974
strana vznikla María Estela Martínezová Perónová
Minister vojny Argentínskej republiky
V úrade 24. február 1944 – 10. október 1945
Prezident	Pedro Pablo Ramírez (de facto) Edelmiro Julián Farrell (de facto)
Pedro Pablo Ramírez Eduardo Ávalos
Sekretár práce a sociálneho zabezpečenia Argentínskej republiky
V úrade 1. december 1943 – 10. október 1945
Prezident	Pedro Pablo Ramírez (de facto) Edelmiro Julián Farrell (de facto)
pozícia vytvorená Domingo Mercante
Biografické údaje
Rodné meno	Juan Domingo Perón
Narodenie	8. október 1895 Lobos, Argentína
Úmrtie	1. júl 1974 (78 rokov) Olivos, Argentína
Politická strana	Strana práce (1945 – 1947) Peronistická strana (1946 – 1964) Justicialistická strana (1964 – 1974)
Alma mater	Colegio Militar de la Nación
Profesia	vojak, pedagóg a spisovateľ
Vierovyznanie	rímskokatolícke
Rodina
Rodičia	Mario Tomás Perón Juana Salvadora Sosaová
Manželka	Aurelia Tizónová (1929 – 1938) Eva Duarteová (1945 – 1952) María Estela Martínezová Cartasová (1961 – 1974)
Partnerka	Nelly Rivasová (1953‍ –‍ 1955)
Odkazy
	Juan Perón (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Juan Domingo Perón (* 8. október 1895, Lobos – † 1. júl 1974, Olivos) bol argentínsky generálporučík, politik a štátnik, ktorý od roku 1946 pôsobil ako 23. prezident Argentíny, pričom v roku 1951 bol zvolený znova, a tak vo svojom mandáte pokračoval bez prerušenia do roku 1955, kedy bol zvrhnutý. V roku 1973 bol zvolený opätovne a stal sa 34. prezidentom krajiny do svojej smrti. Pred tým pôsobil ako viceprezident, minister vojny a sekretár (t.j. minister) práce a sociálneho zabezpečenia. Pôvodne bol vojakom, v argentínskej armáde dosiahol hodnosť generálporučíka. Patrí medzi najvýznamnejších argentínskych prezidentov v histórii, v súčasnosti je však považovaný aj za kontroverznú osobnosť. Je jediným argentínskym politikom, ktorý sa stal trikrát prezidentom po slobodných a demokratických voľbách.

Založil politickú ideológiu nazývanú peronizmus, ktorá ovplyvňuje politiku v krajine do súčasnosti. V roku 1947 presadil spolu so svojou druhou manželkou Evou Perónovou všeobecné volebné právo aj pre ženy, keďže dovtedy ho mali iba muži. Jeho tretia manželka María Estela Martínezová Perónová sa po jeho smrti v roku 1974 stala prvou ženou na svete, ktorá zastávala funkciu prezidenta.

Mladosť, štúdium a profesionálne začiatky

Terasa rodného domu Juana Peróna

Narodil sa 8. októbra 1895 v mestečku Lobos v provincii Buenos Aires južne od federálneho hlavného mesta Buenos Aires ako nemanželské dieťa, nakoľko jeho rodičia neboli v deň jeho narodenia ešte zosobášení. Jeho rodičia mali takto všetkých troch svojich synov, čo bolo v danej dobe pomerne neobvyklé, neskôr sa však zosobášili. Jeho rodina mala španielsky, taliansky (Sardínia), anglický a francúzsko-baskický pôvod. Niektorí historici sa však domnievajú, že jeho matka mohla mať čiastočne aj indiánsky pôvod. Túto možnosť v rozhovoroch naznačoval občas aj samotný Juan Perón, ktorý za (čiastočnú) indiánku označoval svoju starú mamu z jeho rodného mesta. Juan Perón vyrastal vo vidieckych oblastiach v okolí svojho rodiska, keď však mal 5 rokov, presťahoval sa aj s rodinou na statky do blízkosti mesta Río Gallegos na juhu Patagónie a Argentíny. Už v roku 1902 sa rodina presunula o niečo severnejšie do osady Cabo Raso v provincii Chubut, kde žili ich príbuzní a o ďalšie dva roky do mesta Camarones, kde Perónov otec získal miesto zmierovacieho sudcu. Ani tu však nezostala rodina dlhší čas a znova sa presťahovala na iné miesto v provincii Chubut. V roku 1904 poslali rodičia Juana Peróna a jedného z jeho bratov do Buenos Aires k ich starej mame z otcovej strany, aby tu mohli navštevovať školu. Starali sa tu o nich aj ich tety, ktoré boli učiteľkami a súčasne ich učili v ich prvej škole. Následne Juan Perón pokračoval v štúdiu na polytechnickej strednej škole v meste Olivos v provincii Buenos Aires.

Mladý Juan Perón v roku 1917

V marci 1911 začal študovať na Národnej vojenskej akadémii (Colegio Militar de la Nación) vďaka štipendiu, ktoré mu vybavil priateľ jeho otca. V decembri 1913 štúdium ukončil a získal hodnosť druhého poručíka pechoty. Následne bol na päť rokov prevelený k 12. pešiemu pluku argentínskej armády v meste Paraná, kde bol o nejaký čas povýšený do hodnosti poručíka. V roku 1916 prejavil verejnú podporu kandidátovi na prezidenta Hipólitovi Yrigoyenovi z Radikálnej občianskej únie, čo bolo jeho prvé verejné politické vystúpenie. Kvôli tvrdému potlačeniu robotníckych protestov z tzv. tragického týždňa v roku 1919 však začal vládu radikálov kritizovať. Sám bol totiž súčasťou vojenskej jednotky, ktorá bola na potlačenie podobných robotníckych nepokojov vládou vyslaná. V tomto období sa súčasne aktívne venoval boxu, šermu a atletike, pričom v šerme sa prepracoval medzi argentínsku špičku. Na konci roka 1919 bol povýšený do hodnosti prvého poručíka a následne v roku 1924 sa stal kapitánom. O dva roky neskôr začal študovať na Vysokej vojenskej škole, kde napísal niekoľko odborných publikácii. Štúdium úspešne ukončil v januári 1929 a bezprostredne potom začal pôsobiť na generálnom štábe argentínskej armády ako asistent zástupcu náčelníka štábu. Súčasne však pôsobil ako inštruktor na škole pre poddôstojníkov, kde sa dostal do kontaktu s chudobnými radovými vojakmi. V roku 1930 sa stal tzv. náhradným profesorom na Vysokej vojenskej škole, kde vyučoval vojenskú históriu. Práve v tejto pozícii zažil aj vojenský prevrat zo septembra 1930, ktorý viedol generál José Félix Uriburu, kedy bol zvrhnutý demokraticky zvolený prezident Yrigoyen. Perón sa na prevrate síce priamo nepodieľal, no nebol úplne nečinný, keďže bol súčasťou skupiny dôstojníkov, ktorí prevrat pomáhali pripravovať. Táto skupina však na druhej strane tiež kritizovala generála Uriburua za jeho príklon ku konzervatívnej oligarchii a bojovala proti dlhšiemu trvaniu vojenskej vlády. Z tohto dôvodu boli títo dôstojníci presunutí do zahraničia, alebo na iné vzdialené miesta, sám Perón bol vyslaný na severnú hranicu Argentíny. Na konci roka 1931 bol Juan Perón povýšený do hodnosti majora. Po zmene vlády v roku 1932 a smrti generála Uriburua sa stal terénnym asistentom ministra vojny, súčasne napísal knihu Dejiny vojenskej histórie. V nasledujúcich rokoch napísal ďalšie dve knihy, jednu o rusko-japonskej vojne a druhú o geografii indiánskeho kmeňa Mapuče. Na začiatku roka 1936 bol vymenovaný za vojenského atašé na veľvyslanectve v Čile, do Argentíny sa vrátil o dva roky neskôr a bol pridelený na veliteľstvo pozemného vojska. V septembri 1938 zomrela jeho prvá manželka na rakovinu, Perón tak začal cestovať po Argentíne, organizovať rôzne športové podujatia, aby na smrť manželky nemyslel. Na začiatku roka 1939 bol vyslaný do Talianska, kde absolvoval sériu rôznych školení a tréningov. Následne navštívil Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Maďarsko, Juhosláviu, Albánsko a Sovietsky zväz. V Taliansku dokonca v tejto dobe študoval na univerzite v Turíne ekonómiu, stal sa tiež veľkým obdivovateľom Benita Mussoliniho. Do Argentíny sa vrátil v roku 1941 a začal prednášať o druhej svetovej vojne v Európe. Následne bol povýšený do hodnosti plukovníka a stal sa veliteľom horskej jednotky v provincii Mendoza, kedy publikoval ďalšie odborné publikácie. Do provincie Mendoza bol však Perón vyslaný najmä preto, aby nebol prítomný v Buenos Aires a nepodieľal sa na konšpiráciách proti vláde. V máji 1942 však bol aj tak prevelený do hlavného mesta.

Vstup do veľkej politiky

Prezident generál Edelmiro Julián Farrell a jeho najbližší spolupracovník a spojenec Juan Perón, 1945

Dňa 4. júna 1943 armáda uskutočnila štátny prevrat, ktorý zvrhol prezidenta Ramóna Castilla, ktorý bol posledným zo štyroch prezidentov tzv. Hanebnej dekády, ktorá začala prevratom generála Uriburua v roku 1930 a bola sprevádzaná volebnými podvodmi. Na čelo krajiny sa dostal generál Arturo Rawson, no už o tri dni neskôr ho nahradil generál Pedro Pablo Ramírez. Prevrat organizovala tzv. Spojená skupina dôstojníkov (v skratke GOU), ktorá presadzovala nacionalizmus a zachovanie neutrality v rámci druhej svetovej vojny. Niektorí historici v súčasnosti tvrdia, že súčasťou tejto skupiny bol aj Juan Perón. Oficiálne sa však k vláde generála Rawsona, ani generála Ramíreza nevyjadroval. Na konci októbra 1943 sa Perón stal predsedom Národného úradu práce, ktorý však bol v danej dobe nevýznamnou organizáciou s malým politickým významom. Viceprezident a minister vojny Edelmiro Julián Farrell si však Juana Peróna pomerne obľúbil a vybral si ho za svojho súkromného tajomníka. Perón sa začal zameriavať na odbory, tieto však boli rozdrobené, takže získať ich podporu nebolo jednoduché. Perón začal s odbormi rokovať spolu so svojim blízkym spolupracovníkom plukovníkom Domingom Mercantem, pričom postupne sa dospelo k dohode o vytvorení odborovej aliancie, ktorá by bola zastúpená na úrade práce. Cieľom spolupráce bolo presadenie nových pracovných zákonov, no predovšetkým posilnenie postavenia Národného úradu práce a odborov. V roku 1944 založil Juan Perón Národné riaditeľstvo pre zdravie, ktoré spadalo pod ministerstvo vnútra a spravovalo významný peňažný fond. Perónov vplyv tak začal skutočne rásť, čo sa prejavilo 1. decembra 1943, kedy bol vymenovaný za sekretára novovytvoreného Sekretariátu práce a sociálneho zabezpečenia, čo bola funkcia fakticky na úrovni ministra. Do nového úradu bolo začlenených viacero významných právomocí a fondov, vrátane dôchodkového, či zdravotného. Úlohou tohto úradu bolo centralizovať všetky sociálne činnosti štátu a dohliadať na dodržiavanie pracovných zákonov. Perón hneď potom vymenoval čelných predstaviteľov odborov na popredné miesta vo svojom úrade. Perón si v pozícii sekretára práce počínal veľmi dobre, vďaka tomu postupne získal podporu prakticky celého ľavicového politického spektra v Argentíne. Na konci roka 1943 José Domenech, líder najsilnejšej odborovej organizácie v Argentíne, pozval Peróna na zasadnutie jeho železničných odborov, kde Peróna predstavil ako prvého robotníka Argentíny, čo iba potvrdilo zvyšovanie jeho politického významu. Toto pomenovanie sa másledne stalo jedným zo symbolov Juana Peróna.

Dňa 24. februára 1944 získal generál Edelmiro Julián Farrell v armáde dostatočnú podporu a prinútil faktického prezidenta generála Ramíreza vzdať sa svojich právomocí v jeho prospech. Farrell bol ochranca Peróna a preto ešte v ten istý deň ho vymenoval za ministra vojny, no súčasne však Perón zostal aj sekretárom práce. 9. marca sa stal Farrell prezidentom aj oficiálne, čím sa pozícia Peróna znova posilnila. V tomto období presadil Perón viacero modernizačných pracovných (napr. kolektívne vyjednávanie) a sociálnych zákonov, taktiež presadil uplatňovanie starších zákonov, ktoré však neboli napriek svojmu schváleniu desaťročia vykonávané. Súčasne však nechal zrušiť reštrikcie voči odborom, ktoré presadil bývalý prezident Ramírez po prevrate v roku 1943. Perón začal spolu s Domingom Mercantem a časťou odborových lídrov budovať nové odborové hnutie, ktoré by sa stalo dominantným a malo by pracovný, ale aj nacionalistický charakter. Prezident Farrell v tomto období Perónove opatrenia a plány podporoval, súčasne vláda vyzvala odbory, aby začali vyjednávať kolektívne zmluvy, čím by uplatnili svoje nové možnosti, ktoré presadil Perón. V nasledujúcom období bolo dohodnutých v celej krajine viac ako 120 kolektívnych zmlúv, o rok neskôr viac ako 300. Tieto sa vzťahovali spolu na viac ako 3 a pol milióna robotníkov. 8. júla 1944 bol Juan Perón vymenovaný dokonca už za viceprezidenta Argentíny, súčasne tak vykonával tri funkcie, pretože mu zostali aj jeho dovtedajšie. V nasledujúcom období sa Perón zameral na zlepšovanie situácie pracovníkov fariem, ktorá bola stále katastrofálna a často bolo ich postavenie na úrovní nevoľníkov. Perón pre týchto pracovníkov presadil voľné nedele, minimálnu mzdu, platenú dovolenku, presne stanovené hygienické pracovné podmienky a dôstojné ubytovanie. Na začiatku decembra 1944 sa Perón snažil presadiť stanovenie veku odchodu do dôchodku pre pracovníkov obchodného sektora. Túto jeho snahu podporili odbory veľkou demonštráciou, ktorá bola prvá na jeho podporu. Tu Perón aj vystúpil a ukázal svoje výborné rétorické schopnosti, ktorými si dokázal získať priazeň zhromaždených demonštrantov. Vďaka týmto opatreniam začali odbory posilňovať svoju pozíciu, počet ich členov výrazne rástol. Perónove pracovnoprávne a sociálne reformy (vrátane nárastu platov, či ustanovenie 13. platu) však posilnili aj sebavedomie robotníkov, ktorí sa začali oveľa častejšie hlásiť o svoje práva. Zvyšovala sa aj ich životná úroveň. To však vyvolalo nevôľu zamestnávateľov a statkárov. Spriemyselňovanie krajiny zvyšovalo aj počet robotníkov a tým pádom aj popularitu Juana Peróna, práve robotníci sa stali jadrom novej politickej filozofie, ktorá bola ľavicová, no súčasne aj nacionalistická, vznikol tzv. peronizmus. Perón dokonca presadil aj zákonnú úpravu, ktorá označovala odbory ako subjekty verejného blaha.

Politický pád a väzenie

Spruille Braden (vľavo) a Juan Perón

Napriek tomu, že prezident Farrell bol hodnotený ako zástanca tvrdej línie a pravicový extrémista, rozhodol sa vyhovieť tlaku Spojených štátov a Veľkej Británie a začal pripravovať Argentínu na vstup do vojny s Nemeckom a Japonskom, čo podporoval aj Perón. Ten sa vydal tajne vo februári 1945 do USA, kde chcel rokovať o postupe vyhlásenia vojny Nemecku a Japonsku, uznaní argentínskej vlády a o ukončení embarga voči Argentíne. Na začiatku roka 1945 najprv Argentína prerušila diplomatické styky s Nemeckom a Japonskom, následne na konci marca už týmto krajinám bola formálne vyhlásená vojna a Argentína sa tak postavila na stranu Spojencov. Prezident však musel bojovať so silnou opozíciou v samotnej armáde, ktorá odmietala vyhlásenie vojny Nemecku, ktoré malo v radoch argentínskeho vojska veľa sympatizantov. Týchto dokázal Perón vytlačiť v tomto období z vlády a nahradiť svojimi spojencami z odborov. Súčasne došlo k zákazu pronacistických novín a opätovnému povoleniu pôsobenia Komunistickej strany. Na tieto kroky reagovali Spojené štáty zmiernením embarga, ktoré voči Argentíne už nejaký čas uplatňovali a uznaním argentínskej vlády. Ale po smrti amerického prezidenta Franklina Delano Roosevelta v apríli 1945 sa prezidentom stal Harry Truman, ktorý pristúpil k personálnym zmenám na viacerých postoch vrátane veľvyslanca v Argentíne, ktorým sa stal v októbri 1945 zástanca tvrdej línie Spruille Braden. Braden spoluvlastnil v susednom Čile banskú spoločnosť a bol proti industrializácii Argentíny a posilneniu postavenia robotníkov, čo bol hlavný dôvod jeho odporu voči Perónovi. Braden začal hneď organizovať opozíciu voči vojenskému režimu v Argentíne, neskôr hlavne opozíciu voči Perónovi. To vytvorilo politickú konfrontáciu medzi zástancami a odporcami Peróna, ktorý sa postupe stal fakticky najvýznamnejšou politickou osobnosťou v krajine. Vytvorili sa tak dve skupiny a to Perónisti, medzi ktorých patrili hlavne robotníci a Antiperónisti, kam sa radili príslušníci strednej a vyššej triedy (hlavne z hlavného mesta Buenos Aires). V súčasnosti sa historici domnievajú, že práve činnosť veľvyslanca Bradena a Antiperónistov pomohli vytvoriť a následne posilniť peronizmus.

Demonštranti na Májovom námestí v Buenos Aires počas tzv. Dňa vernosti na podporu uväzneného Peróna, 17. október 1945

Proti Perónovi sa postavili predstavitelia burzy v Buenos Aires, ktorým sa nepáčili pracovnoprávne a sociálne opatrenia presadené vládou, voči burze následne zvolali demonštráciu odbory, kde v tom období ešte stále nemal Perón väčšinovú podporu. Práve počas tejto demonštrácie sa prvýkrát začali robotníci označovať za Perónistov. V septembri však opozícia zvolala veľkú demonštráciu nazvanú Pochod ústavy a slobody, na ktorej sa zúčastnilo až 200 000 ľudí, ktorí patrili k odporcom Peróna. Práve táto demonštrácia spustila snahy o odstránenie Peróna z vlády. Spojenectvo medzi Farrellom a Perónom sa podarilo narušiť hlavne vďaka tlaku predstaviteľov tzv. Spojenej skupiny dôstojníkov na čele s generálom Eduardom Ávalosom a činnosti predstaviteľov Radikálnej občianskej únie. 8. októbra 1945 však Perónovi nepriatelia v armáde naliehali na prezidenta Farrella, aby Peróna odvolal, s čím Farrell pod nátlakom súhlasil a vyzval Peróna k rezignácii, čo Perón hneď na druhý deň urobil a rezignoval na všetky svoje pozície. Súčasne s podpisom demisie podpísal aj opatrenie zabezpečujúce zvýšenie platov pre všetkých obyvateľov Argentíny. Zároveň mal dovolené prehovoriť v rozhlase, čo bola veľká chyba jeho odporcov, lebo aj toto vystúpenie mu iba zvýšilo podporu. Následne bol 12. októbra Perón zatknutý a prevezený do väzenia na ostrove Martín García. Prezident Farrell a vláda sa dostali pod kontrolu opozície na čele s generálom Eduardom Ávalosom, ktorý nahradil Peróna vo funkcii ministra vojny. Perón bol považovaný za "politickú mŕtvolu", hlavnou snahou Ávalosa bolo čo najskoršie odovzdanie moci civilnej vláde. Stúpal však vplyv pronacistických síl v armáde, ktorým sa dokonca podarilo zvrhnúť lídra Radikálnej občianskej únie Amadea Sabattiniho, ktorý pôvodne protiperónistické akcie podporoval. Táto časť armády dokonca plánovala vraždu Peróna. Perónovi protivníci však urobili ďalšie chyby, najprv zrušili niektoré z výhod, ktoré Perón podpísal pri svojom odchode a taktiež dovolili priateľke Peróna Eve Duarteovej, aby organizovala podporovateľov Peróna. Práve Evita, ako sa prezývalo Eve Duarteovej, nakoniec zorganizovala 17. októbra mohutný pochod robotníkov na Buenos Aires, ktorý sa nazýva Deň vernosti (Día de la lealtad).

Politický návrat a výhra v prezidentských voľbách

Manifestácia podporovateľov Peróna z 10. februára 1946

Civilný sobáš Juana Peróna a Evy Duarteovej, 22. október 1945

Deň vernosti sa stal zlomovým momentom celej situácie. Demonštrácie sa zúčastnilo 500 000 ľudí, ktorí požadovali prepustenie Juana Peróna. Demonštrantov tvorili predovšetkým robotníci a odborári. Vláda nebola jednotná, ako na demonštráciu reagovať, odporcovia Peróna navrhovali strieľať na demonštrantov, no napríklad generál Ávalos to odmietol, pretože dúfal, že demonštrácia sa sama rozpustí. Polícii velil priateľ Juana Peróna, a tak policajti nezasiahli voči demonštrantom, ktorí sa tak presunuli do centra mesta. Zasiahnuť odmietla nakoniec aj armáda, prezident Farrell a vláda preto rozhodli o prevoze Peróna do prezidentského paláca, z ktorého mal tento podľa ich predstáv demonštráciu upokojiť. Po príchode Peróna do prezidentského paláca začali rokovania, pri ktorých bolo dohodnuté, že Perón verejne vystúpi na demonštrácii, no na druhej strane bude prepustený z väzenia, vláda rezignuje a generál Ávalos pôjde do dôchodku. Do dôchodku sa však zaviazal odísť aj Perón, no požadoval vypísanie slobodných volieb na začiatok roka 1946. Juan Perón následne vyšiel triumfálne na balkón prezidentského paláca na Májovom námestí a prehovoril k prítomným demonštrantom, ktorých vyzval, aby sa vyhli násiliu a súčasne ohlásil prechod z armády do civilného života. O päť dní neskôr, teda 22. októbra 1945 sa v civilnom obrade oženil za Evu Duarteovú, ktorá mala veľkú zásluhu na jeho politickom návrate. Krátko po svadbe začal Perón s kampaňou pre prezidentské voľby. Perón so svojimi podporovateľmi vytvorili Stranu práce (Partido Laborista). K tejto sa pridala aj nespokojná časť Radikálnej občianskej únie a tzv. Nezávislá strana. Proti silnému Perónovi sa však sformovala koalícia zložená zo všetkých jeho nepriateľov, ktorá sa nazvala Demokratická únia (Unión Democrática). Demokratická únia mala podporu veľkostatkárov, no najmä amerického veľvyslanca Spruilleho Bradena, ktorý otvorene podporoval kandidáta Demokratickej únie. Voľby tiež výrazne ovplyvnilo zistenie, že volebnú kampaň Demokratickej únie financuje aj únia zamestnávateľov. Tiež bolo zistené, že Demokratická únia získavala veľkú finančnú podporu z Bank of New York, ktorá zasielala peniaze cez argentínskeho prostredníka, aby zakryla svoju účasť. Antiperónistov však postupne tvorilo celé politické spektrum, od komunistov a socialistov až po veľkostatkárov a podnikateľov. Kampaň tejto protiperónovskej koalície viedol predovšetkým Spruille Braden, čím porušoval zásady nezasahovania do vnútorných záležitostí cudzieho štátu. Krátko pred voľbami dokonca Braden vydal tzv. Modrú knihu, v ktorej obviňoval poslednú vojenskú vládu, ako aj poslednú civilnú vládu prezidenta Ramóna Castilla z otvorenej podpory nacistického Nemecka. Na to reagovali Perónovi podporovatelia vydaním tzv. Modrej a bielej knihy, v ktorej vyzvali občanov Argentíny, aby si vo voľbách vybrali medzi Perónom a Bradenom. Kampaň bola vyhrotená, únia veľkostatkárov dokonca počas kampane plánovala aj atentát na politických spojencov Peróna.

Na Modrú knihu reagovala Demokratická únia vyhlásením, že požaduje obsadenie Argentíny armádou Spojených štátov a súčasne žiadala odňatie práva kandidovať pre Peróna na prezidenta. To sa však nestalo, no tieto požiadavky mali veľmi negatívny vplyv na volebné šance Demokratickej únie, proti ktorej sa otočila verejná mienka. Vo februári 1946 sa uskutočnili voľby, ktorých sa zúčastnilo 83 % oprávnených voličov. Perón získal viac ako 52 % hlasov a stal sa tak víťazom volieb, jeho Strana práce získala súčasne väčšinu v oboch komorách parlamentu a okrem jednej aj kontrolu nad všetkými provinciami. Ľudia ho vtedy volili aj z protestu proti americkej antikampani vedenej veľvyslancom Bradenom, ktorú považovali za miešanie sa do vnútorných záležitostí Argentíny. Armáda ešte pred voľbami prisľúbila, že umožní víťazovi volieb prebrať vládu, čím skončilo obdobie vojenskej vlády, ktorá vzišla po prevrate z roku 1943. Tieto voľby boli na rozdiel od predchádzajúcich úplne slobodné a bez volebných podvodov, čo uznali všetci vtedajší volební lídri a novinári. Po voľbách sa Demokratická únia rozpadla a už nikdy sa neobnovila, naopak Perónovi priaznivci sa zjednotili do Peronistickej strany na konci roka 1946. Z opozície voči Perónovi si iba Radikálna občianska únia dokázala udržať určitú podporu, zvyšné strany vrátane socialistov úplne prepadli.

Prezident Argentíny

Prvé volebné obdobie (1946 – 1952)

Prezident Edelmiro Julián Farrell odovzdáva prezidentské insígnie Juanovi Perónovi pri jeho prezidentskej inaugurácii, 4. jún 1946

Prezident Perón na svojej inauguračnej prehliadke

Juan Perón sa úradu prezidenta ujal 4. júna 1946. Perón veľmi prezieravo nominoval do svojej vlády zástupcov odborov a robotníkov, ale aj zástupcov bohatých vrstiev a podnikateľov. Perón mal šťastie, keďže predchádzajúce konzervatívne vojenské vlády nechali krajinu v prekvapivo dobrom ekonomickom stave. Veľa štátov Argentíne dlhovalo peniaze. Navyše po politických zmenách v krajine a definitívnom pripojení sa na víťaznú stranu Spojencov sa skončili aj embargá a blokády. Vojenské vlády nechali Perónovi obrovské devízové rezervy, keďže argentínske devízové rezervy tvorili jednu tretinu všetkých devízových rezerv celej Latinskej Ameriky. Hlavným symbolom novej vlády sa stali pracovnoprávne a sociálne opatrenia, ktoré boli spojené s novovytvoreným ministerstvom práce a sociálneho zabezpečenia a Nadáciou Evy Perónovej. Zámerom vlády bolo prerozdelenie bohatstva v prospech zaostalejších sektorov, uznanie politických práv žien, industrializácia, znárodnenie strategických odvetví hospodárstva a zahraničná politika podporujúca vytváranie aliancii v rámci Južnej Ameriky v rámci tzv. tretej cesty. Vláda sa zamerala najprv na ľahký priemysel, ktorého rozvoj začala podporovať, nasledovala podpora rozvoja poľnohospodárstva a potom petrochemického a oceliarskeho priemyslu. V podporovaných odvetviach tak produkcia vzrástla o skoro 30%, rapídne rástla aj spotreba. Dochádzalo tiež k veľkému rozvoju cestnej infraštruktúry. Napätie medzi vládou a jej odporcami však počas prvých dvoch vlád Juana Peróna rástlo. Perónosti poukazovali na rasizmus, násilné, až teroristické činy a pokusy o prevraty zo strany Antiperónistov (bolo ich hneď niekoľko), druhá strana zas vládu obviňovala zo svojvoľného zatýkania odporcov (vrátane opozičných poslancov), policajného mučenia, porušovania slobody tlače (napr. vyvlastnením kritických novín a prevzatím kontroly nad všetkými rozhlasovými stanicami). Vláda bola obviňovaná aj z využívania ľudí nazývaných Descamisados (teda bez košieľ), ktorí patrili k najhorlivejším podporovateľom Peróna a jeho manželky Evity, pričom týchto režim využíval aj na útoky voči politickým oponentom. V súčasnosti sa dá konštatovať, že obe strany mali vo svojej kritike pravdu.

Domáca politika

Prezident Perón podpisuje výnos, ktorým došlo k znárodneniu všetkých železníc v krajine, 1948

Perón vyhlásil, že Argentína síce získala v roku 1810 politickú nezávislosť, no nie ekonomickú. Už v roku 1946 sa tak vláda rozhodla fakticky znárodniť zahraničný obchod vytvorením špecializovanej štátnej organizácie Inštitútu na podporu výmeny (IAPI). Tým získal štát monopol na celý zahraničný obchod a súčasne ďalšie zdroje na realizáciu svojich zámerov. Argentínska obchodná flotila aj vďaka tomu zvýšila počet prepravovaných osôb z 1,4 milióna v roku 1947 na 17,6 milióna v roku 1951 a tonáž prepraveného tovaru sa zvýšila z 575 na 866 tisíc ton v rovnakom období. Zámery Perónovej vlády v poľnohospodárstve, ktoré malo byť prepojené hlavne s petrochemickým priemyslom sa však stretol s odporom statkárov, ktorí vo voľbách podporovali Demokratickú úniu. V roku 1947 vláda oficiálne oznámila prijatie päťročného plánu, ktorý bol zameraný na posilnenie a rozvoj nových priemyselných odvetví. Prvý na rad sa dostal ťažký priemysel, konkrétne oceliarstvo, kedy došlo k založeniu nových štátnych oceliarní Sociedad Mixta Siderúrgica Argentina. Následne bola založená štátna spoločnosť Agua y Energía Eléctrica, ktorá mala na starosti distribúciu vody a elektriky. V roku 1948 došlo k znárodneniu železníc, ktoré vlastnili najmä spoločnosti z Veľkej Británie, pričom všetky železničné spoločnosti boli následne zjednotené do jednej. Následne bol znárodnený aj ropný priemysel (ktorý ovládali americké a holandské spoločnosti), vláde sa podarilo počas nasledujúcich šiestich rokov zvýšiť ťažbu ropy o 50%, napriek tomu ale nebola Argentína v rope sebestačná. Došlo tiež k založeniu Národnej telekomunikačnej spoločnosti (ENTel). V roku 1950 založila vláda aj štátnu leteckú spoločnosť Aerolíneas Argentinas. Súčasne však vláda plánovala podporiť ďalšiu industrializáciu Argentíny, čím chcela diverzifikovať hospodárstvo a export a znížiť zraniteľnosť krajiny od prípadných výkyvov cien poľnohospodárskych produktov, čo bol hlavný exportný artikel Argentíny. Vláda sa nazdávala, že tieto opatrenia tiež zvýšia životnú úroveň obyvateľstva a rozvinú finančný systém štátu. Vláda chcela rozvíjať aj jadrovú energiu a vytvorila tak v roku 1950 Národnú komisiu pre atómovú energiu, kam prizvala popredných vedcov z celého sveta. Argentína začala vyvíjať taktiež vlastné vojenské lietadlá, pričom došlo k vývinu viacerých stíhacích a prepravných lietadiel.

Portrét generála Juana Dominga Peróna a jeho manželky Maríe Evy Duarteovej, 1948

V rámci podpory bývania poskytla vláda počas prvých piatich rokov až 170 000 hypotekárnych úverov pre obyvateľov Argentíny, súčasne bolo postavených v tomto období 350 000 domov pre robotníkov. Podpora školstva priniesla rast počtu žiakov, kým v roku 1946 navštevovali základné školy zhruba 2 milióny a stredné školy 217 817 žiakov, v roku 1955 ich bolo na základných školách o 700 000 viac a na stredných o zhruba 250 000 viac. Zároveň sa stalo štúdium na strednej škole prístupným už pre väčšinu detí zo stredných vrstiev a časti robotníckej triedy, čo nebolo pred tým bežné. Došlo tiež k zákonným úpravám fungovania materských škôl a vytvoreniu usmernení pre výchovu najmenších detí. V decembri 1954 vláda zrušila vyučovanie náboženstva na školách po konflikte s katolíckou cirkvou (netýkalo sa to však súkromných škôl). Na druhej strane však vláda presadila do učebníc časti venované oslavovaniu Juana Peróna a jeho manželky Evy, či propagácii úspechov vlády, čo vyvolalo veľkú kritiku. Kniha o živote Evy Perónovej sa dokonca stala po jej smrti povinnou tak na základných, ako aj stredných školách. Perón chcel podporovať aj univerzitné vzdelávanie, najmä vytvorením nových škôl a odborov zameraných na nové technológie. Bolo tak vytvorených 14 nových univerzít po celej krajine, rozpočet určený na vysoké školstvo sa zvýšil zo 48 miliónov v roku 1946 na 256 miliónov v roku 1950, počet študentov sa v tomto období zvýšil zo 49 000 na 96 000. Vláda zaviedla aj systém štipendií, aby bolo umožnené študovať aj ľuďom z nižších vrstiev. V roku 1949 vláda prijala opatrenie, ktorým sa stalo univerzitné vzdelanie bezplatným, vďaka tomu sa počet vysokoškolských študentov do roku 1955 strojnásobil. V roku 1956 tak bola Argentína krajinou s najväčším počtom vysokoškolských študentov v Latinskej Amerike. Študenti sa zároveň mohli podieľať na voľbe vedení fakúlt, univerzity zas získali vysokú mieru autonómie.

Perón s novelizovanou verziou argentínskej ústavy, 1949

V rámci zdravotníckej politiky došlo k podpore výstavby nových nemocníc (postavených bolo do roku 1952 až 500 nových zdravotníckych zariadení), výrazne sa podarilo znížiť detskú úmrtnosť či počet chorých na tuberkulózu. Hygienické normy sa zvýšili, začalo sa s povinným očkovaním a kampaňami zameranými na prevenciu pred rôznymi chorobami. Bola vytvorená tiež továreň na výrobu liekov a laboratórium na ich vývin, čo znížilo ich cenu a zvýšilo dostupnosť. Počet chorých na rôzne choroby sa tak výrazne znižoval, niektoré ochorenia skoro zmizli. Podiel na tom malo aj budovanie vodovodnej a kanalizačnej siete, keďže počet ľudí pripojených na vodovod a kanalizáciu sa zdvojnásobil. Priemerná dĺžka života sa tak od roku 1946 do roku 1953 zvýšila o 5 rokov na 66 a pol roka. Vláda postupne získala kontrolu nad väčšou časťou novín a nad všetkými novovzniknutými televíziami, ktoré ovládali ľudia blízki priamo Perónovi. Na druhej strane najväčšie argentínske denníky patrili k odporcom Peróna, prejavy Evy Perónovej dokonca zverejňoval iba jediný denník a to Clarín.

Jednou z hlavným zmien, ktoré priniesla vláda Juana Peróna bolo politické zrovnoprávnenie mužov a žien. Na týchto zmenách mala výrazný vplyv Eva Perónová, ktorá v krajine presadzovala tieto zmeny. V roku 1947 došlo k ústavnej reforme, ktorá zaviedla všeobecné volebné právo aj pre všetky ženy staršie ako 18 rokov. Tým Perón splnil jeden zo svojich predvolebných sľubov. Aj tieto Perónove reformy sa však stretli s odmietnutím jeho protivníkov a časti médii, ktoré taktiež patrili k odporcom prezidenta. Tieto zmeny posilnili práva žien a súčasne podporili aj ich politické ambície, keďže už v 50. rokoch 20. storočia nemala žiadna latinskoamerická krajina toľko žien v parlamente, ako práve Argentína. V roku 1949 presadila vláda novú ústavu, ktorá nahradila ústavu z roku 1853. Nová ústava zmenila spôsob voľby prezidenta, predĺžila jeho funkčné obdobie na 6 rokov s možnosťou znovuzvolenia bez obmedzenia, rovnako sa dotkla aj spôsobu voľby senátorov a poslancov, predĺžila aj ich mandáty na 6 rokov, zaviedla autonómiu univerzít, upravovala práva zamestnancov, rodiny, dôchodcov, zaviedla povinné a bezplatné základné vzdelanie a zaviedla právnu rovnosť mužov a žien v manželstve a pri uplatňovaní rodičovských práv. Po vojenskom prevrate, ktorý neskôr Peróna zvrhol bola táto ústava zrušená a došlo k znovuzavedeniu určitej formy nadradenosti mužov nad ženami, pričom tento stav platil až do roku 1985. Juan Perón tiež presadil zákon, ktorý zrovnoprávňoval práva manželských a nemanželských detí. Došlo tiež k úprave dôchodkov, zavedeniu vdovského dôchodku a zdravotného poistenia. Do roku 1948 vzrástli mzdy o približne 35%, spotreba obyvateľstva sa zvýšila o 20%.

Zahraničná politika

Generálporučík Perón vo vojenskej uniforme pri káve

Perón na motocykli, 50. roky 20. storočia

Na medzinárodnej úrovni sa Perón začal snažiť o ukončenie izolácie Argentíny, za ministra zahraničných vecí vymenoval ľavicového politika Juana Atilia Bramugliu, ktorý bol zodpovedný za realizáciu projektu tretej cesty v medzinárodných vzťahoch. Tým sa Argentína mala dostať medzi Spojené štáty a Sovietsky zväz. Keďže po druhej svetovej vojne sa pomaly začínala studená vojna, boli Spojené štáty nútené zlepšiť svoje vzťahy s Argentínou, aj keď vláde Juana Peróna stále nedôverovali. V apríli 1946 sa tak novým veľvyslancom USA v Argentíne stal zmierlivý George S. Messersmith, čím skončilo obdobie radikálneho veľvyslanca organizujúceho opozíciu voči Perónovi. Perón sa stal spojencom USA, ale nie z ideologických dôvodov, no podobne ako aj v iných oblastiach, z racionálnych dôvodov, keďže mal záujem o americké technológie. Vojenské jednotky po boku Spojených štátov nevyslal do kórejskej vojny iba z dôvodu veľkého odporu verejnej mienky. Na druhej strane Perón uznal vládu Sovietskeho zväzu, s ktorým hneď aj nadviazal diplomatické styky, následne Argentína nadviazala obchodné styky s krajinami východného bloku. Práve ZSSR používal Perón ako páku na diplomatické vydieranie (ale v konkrétnych medziach) Spojených štátov v čase, keď od nich niečo požadoval.

Aj v Perónovej dobe sa Argentína snažila diplomaticky presadiť kontrolu nad Falklandskými ostrovmi (v Argentíne nazývané Malvíny), ktoré však kontrolovala Británia. V roku 1950 formálne vyhlásila nad týmito ostrovmi svoju zvrchovanosť, v krajinách Južnej Ameriky získavala pre svoje snahy v tomto smere podporu. Perón sa snažil o vytvorenie úzkej ekonomickej spolupráce s Čile a Brazíliou. Podobnú spoluprácu sa snažil následne dohodnúť aj s inými štátmi regiónu, navrhol dokonca obchodnú úniu bez hraníc. S Čile dohodol Perón aj určité územné výmeny, čo aspoň čiastočne riešilo dlhoročné vzájomné územné spory. USA ale postupne opäť začali byť voči Argentíne nepriateľské, do Marshallovho plánu zakázali nákup argentínskych obilnín a mäsa. Vtedajší americký veľvyslanec v Argentíne James Cabell Bruce dokonca vyhlásil, že americká armáda bude nakupovať mäso v ktorejkoľvek krajine bez ohľadu na jeho cenu, okrem Argentíny, aby túto zrazili na kolená. Spojené štáty tým chceli dať najavo, že tretia cesta v zahraničnej politike je pre nich neprijateľná aj napriek tomu, že Perón vyhlásil, že v prípade vojny so ZSSR sa Argentína okamžite pripojí na stranu USA. Problémom bola tiež skutočnosť, že Argentína poskytla útočisko viacerým vojnovým zločincom z druhej svetovej vojny. Na druhej strane nadviazala Argentína diplomatické styky s Izraelom ako jedna z prvých krajín vôbec hneď po jeho založení.

Druhé volebné obdobie (1952 – 1955)

Perón s chorou manželkou Evitou počas jeho druhej inauguračnej prehliadky, 4. jún 1952. Eva zomrela nasledujúci mesiac

Po prijatí novej ústavy z roku 1949 bolo možné znovuzvolenie prezidenta, pričom Perón tak mohol znova kandidovať. Voľby sa uskutočnili v novembri 1951 a zúčastnilo sa ich až 87,95 % oprávnených voličov. Juan Perón jednoznačne vyhral, keď získal 63,40 % hlasov, na druhom mieste skončil líder Radikálnej občianskej únie Ricardo Balbín. Opozícia však nemala možnosť vystúpiť v rozhlase, v novinách mala minimálny priestor, niektorí predstavitelia opozície boli uväznení (vrátane Ricarda Balbína, ktorého prepustili tesne pred voľbami) a pod. Perón zložil prísahu 4. júna 1952. Vláda chcela naďalej rozvíjať ťažký priemysel, no hlavne ťažbu ropy a zemného plynu. Z mesta Comodoro Rivadavia bol vybudovaný plynovod dlhý 1 600 km až do Buenos Aires, prvý v Južnej Amerike. V dôsledku sporov s USA však naďalej neboli argentínske produkty prijímané do Marshallovho plánu, čo začalo spôsobovať problémy. Argentínske poľnohospodárstvo záviselo od európskych trhov, keďže tam však v tomto období Argentína nemohla nič vyvážať, znížili sa príjmy z exportu, následne sa dostalo poľnohospodárstvo do krízy, čo vyvolalo aj celoštátnu krízu v roku 1952. Vláda už nemohla nechať zvyšovať platy, naopak tieto museli byť zmrazené, nasledovalo zmrazenie cien. Napriek tomu chcela vláda úplne vyplatiť zahraničný dlh krajiny, no krajina bola vo veľmi zlej ekonomickej situácii, kedy nemala už žiadne devízové rezervy a zahraničný dlh, ktorý chcela splatiť bol obrovský. To začalo spôsobovať stále častejšie sociálne problémy. Perón tak, ako pred tým, pristúpil k ešte väčšej cenzúre a represii. Veľa ľudí s opozičnými názormi muselo opustiť Argentínu, odchádzali najmä do susedného Uruguaja, Perón tak zakázal do Uruguaja cestovať. Zrejme najväčšou ranou pre režim bola smrť Evity, ktorá 26. júla 1952 zomrela na rakovinu. Evita bola medzi obyvateľmi Argentíny taká obľúbená, že jej pohrebu sa v uliciach Buenos Aires zúčastnili 3 milióny ľudí. Vláda Argentíny sa rozhodla z tejto skutočnosti vyťažiť. Telo Evy Perónovej bolo zabalzamované a sprístupnené ľudu v snahe posilniť jej kult a pomôcť režimu prezidenta Peróna. Zároveň vláda pripravila nové opatrenia, ktoré mali zvrátiť katastrofálnu ekonomickú situáciu štátu. Tento predstavoval úplne opačné princípy, ako predošlé plány. Napríklad podpora poľnohospodárstva mala byť oveľa vyššia než priemyslu (pred tým mal priemysel nahradiť poľnohospodárstvo), mzdy robotníkov mali byť znížené v prospech zvýšenia ziskov podnikov (pred tým sa zvyšovali mzdy robotníkov na úkor ziskov a konkurencieschopnosti), atď.

Pohrebu Evity sa v Buenos Aires zúčastnili 3 milióny ľudí

V roku 1953 sa tak Perón začal snažiť zlepšovať vzťahy s USA v snahe sprístupniť argentínskym produktom uzavreté trhy. Vláde sa však podarilo zvrátiť infláciu a ekonomika sa začala postupne ozdravovať, k jej rastu však došlo až v roku 1955. Zmrazenie miezd robotníkov viedlo v roku 1954 k prvej veľkej robotníckej stávke, keď začali štrajkovať pracovníci železiarní. Ale išlo iba o prvú z mnohých ďalších stávok, ktoré budú nasledovať. Perón a jeho vláda sa obávali, aby stávky neprerástli do väčších nepokojov a tak vláda zrušila zmrazenie miezd, čo zas vyvolalo kritiku zo strany vlastníkov podnikov. Poslednou časťou spoločnosti, ktorú nemal režim pod kontrolou bola katolícka cirkev. Napriek tomu katolícka cirkev peronizmus aktívne podporovala. Prvý vážnejší konflikt nastal, keď cirkev odmietla podporiť snahu o svätorečenie Evity. Ako odpoveď obvinil Perón čelných predstaviteľov katolíckej cirkvi v krajine, že úmyselne konajú v neprospech jeho vlády. Režim následne pristúpil k uzákoneniu rozvodu, ale i ďalším opatreniam, ktoré boli proticirkevné. V júni 1955 sa uskutočnila najväčšia protivládna demonštrácia od nástupu Peróna do úradu prezidenta, keď proti nemu protestovalo 100 000 ľudí, ktorí požadovali skončenie proticirkevných opatrení. Režim následne vyhostil z krajiny dvoch vysokých cirkevných predstaviteľov. Na to odpovedal pápež Pius XII., ktorý exkomunikoval celú argentínsku vládu vrátane samotného Juana Peróna.

Bombardovanie Májového námestia 16. júna 1955 znamenalo začiatok konca vlády prezidenta Peróna

Zlom nastal 16. júna 1955, kedy sa celá opozícia dohodla s námorníctvom, následne začali námorné lietadlá bombardovať prezidentský palác s cieľom zavraždiť samotného Juana Peróna. Toho však krátko pred tým varoval americký veľvyslanec, takže prezident sa stihol ukryť. Prezidentský palác bol veľmi poškodený a v jeho okolí bolo minimálne 364 mŕtvych a ďalšie stovky zranených. Na stranu prezidenta sa postavla armáda, ktorá začala rozmiestňovať protiletecké batérie v okolí prezidentského paláca. Po skončení bombardovania sa k prezidentskému palácu začali presúvať vojaci, no ani tí nenašli prezidenta, navyše armáda lojálna prezidentovi ich vytlačila. Pokus o prevrat tak bol neúspešný a útočníci požiadali o azyl v Uruguaji. Perón následne vystúpil v rozhlase, vyzval na pokoj, no napriek tomu jeho priaznivci podpálili niekoľko kostolov, polícia nekonala a hasičom dav zabránil prísť na miesto. V reakcii na tieto udalosti ohlásil Perón oficiálne skončenie tzv. Perónistickej revolúcie a vyzval opozíciu na dialóg, aby sa zabránilo občianskej vojne. Opozícia sa tak po dlhej dobe konečne dostala do rozhlasového vysielania. Jeden z lídrov Radikálnej občianskej únie Arturo Frondizi prijal návrhy prezidenta a prisľúbil pacifikáciu opozície. V júni však došlo k zavraždeniu vodcu komunistov Juana Ingallinellu, čo obnovilo napätie v spoločnosti. 16. septembra 1955 začala armáda povstanie voči prezidentovi, najprv iba v provincii Córdoba, pričom toto viedli generáli Eduardo Lonardi a Pedro Eugenio Aramburu. Po niekoľkodňových ozbrojených stretoch utiekol Perón na paraguajské veľvyslanectvo, následne na paraguajskej lodi odišiel do Paraguaja. Tým de facto skončilo prvé obdobie Perónovej vlády v Argentíne.

Exil (1955 – 1973)

Prvé obdobie exilu

Perón v Dominikánskej republike

Generáli nazvali prevrat Oslobodeneckou revolúciou (Revolución Libertadora), čím chceli dať najavo, že krajinu oslobodili od zlej politiky Juana Peróna. Generál Eduardo Lonardi sa stal de facto prezidentom, čím nadviazal na de facto prezidentov z predchádzajúcich vojenských vlád. Spočiatku armáda nechala Perónovú ústavu bez zmien v snahe o národné zmierenie. Aj pri tomto prevrate sa však armáda delila na dve krídla, na nacionalistické a umiernené, Lonardi viedol nacionalistické krídlo, ktoré však bolo menej početné a tak vydržal vo funkcii iba do novembra 1955. Lonardi a jeho podporovatelia však nechceli peronizmus úplne odstrániť, iba ho modifikovať. Nová vojenská vláda povolila devalváciu meny (čo pomohlo exportérom, hlavne veľkostatkárom), no uškodilo robotníkom. Aby nevyhrotil vzťah s robotníkmi úplne, na čelo ministerstva práce vymenoval člena odborov. Došlo tiež k rozpusteniu parlamentu, kde mali v oboch komorách absolútnu väčšinu prívrženci Peróna. Následne boli zatknutí niektorí predstavitelia starého režimu a obsadené vysoké školy. Napriek tomu, že Lonardi patril k nacionalistickému krídlu, bol pre väčšinu armády málo radikálny ohľadne vysporiadania sa s peronistami. 13. novembra 1955 ho tak nahradil generál Pedro Eugenio Aramburu, druhý z vodcov posledného prevratu. Ten nariadil bez meškania rozpustenie Peronistickej strany a masové zatýkanie prívržencov bývalého prezidenta. Represie sa dotkli dokonca aj tela Evy Perónovej, ktoré armáda ukryla, aby sa zabránilo vzniku pútnického miesta, ktorým by hrob Evity mohol byť.. V roku 1956 došlo k zrušeniu platnosti ústavy prijatej Perónom a do platnosti sa tak vrátila ústava z roku 1853. Zároveň bola obnovená sloboda tlače, okrem perónistickej. Zákaz peronizmu trval až do začiatku 70. rokov 20. storočia.

Juan Perón počas stretnutia s jedným z odborových vodcov Jorgem Di Pascualeom v Madride, 1963

Armáda presadila, že bol Juan Perón už krátko po prevrate obvinený z viacerých trestných činov ako napr. podnecovanie k násiliu, útoky na katolícke náboženstvo, či dokonca znásilnenie, ktoré sa malo týkať maloletej Nelly Rivasovej, ktorá mala mať s Perónom údajný sexuálny vzťah po smrti Evy Perónovej. Sud tiež navrhol degradovanie Peróna, čomu Lonardi vyhovel. V Paraguaji sa však Perón dlho nezdržal, paraguajský prezident Alfredo Stroessner mu totiž povedal, že vzhľadom na situáciu v Argentíne mu ani v Paraguaji nevie zaručiť bezpečnosť a odporučil mu opustiť Paraguaj. Stroessner odporučil Perónovi, aby odišiel do Nikarague, kde mu aj zabezpečil bezpečnú cestu. Na ceste sa však Perón na poslednú chvíľu rozhodol, že odíde do Panamy. Tu sa usadil v prístavnom meste Colón, kde dopisoval knihu, ktorú začal písať ešte v Paraguaji. Táto bola v Argentíne zakázaná rovnako ako všetko spojené s Juanom Perónom. Počas života v exile napísal ešte niekoľko ďalších kníh. V auguste 1956 sa Perón rozhodol odísť do Venezuely, ktorú riadil diktátor Marcos Pérez Jiménez. Vo Venezuele dostal ochranu od tamojšej tajnej polície, no Pérez Jiménez ho nikdy oficiálne neprijal, keďže nebol priaznivcom jeho politiky. V januári 1958 bol Pérez Jiménez zvrhnutý a Perón radšej odišiel na veľvyslanectvo Dominikánskej republiky, následne do tejto krajiny odišiel s povolením tamojšieho diktátora Rafaela Trujilla. Tu sa však zdržal iba krátko a už v roku 1960 sa presťahoval do Španielska, kde vládol diktátor Francisco Franco. Od januára 1960 začal žiť v meste Sevilla. Neskôr sa presťahoval do Madridu, kde sa v novembri 1961 oženil s Maríou Estelou Martínezovou, s ktorou sa zoznámil ešte v Paname v roku 1956. V Španielsku bol údajne prijatý aj do talianskej slobodomurárskej lóže Propaganda Due, ktorá pôsobila aj v krajinách Latinskej Ameriky. Potvrdil to aj vedúci predstaviteľ tejto lóže Licio Gelli.

V tomto období sa skupiny odborárov a podporovateľov Peróna dopúšťali sabotáži v továrňach, výbušninami poškodzovali železničnú sieť, pričom tieto akcie viedol John William Cooke, ktorého Perón vymenoval svojho osobného zástupcu v Argentíne, ktorý mal v krajine viesť perónistické hnutie. Perón neskôr tieto akcie aj osobne podporil, pričom vyjadril zámer zmeniť perónistické hnutie na ľavicové alebo stredoľavicové revolučné hnutie. Perón mal však podporovateľov aj v armáde, jeden z ich vodcov generál Juan José Valle viedol v júni 1956 neúspešný pokus o povstanie proti vojenskej vláde, ktorý skončil popravou povstalcov. Vojenská vláda následne rozšírila represiu aj na tie časti robotníckej triedy, ktoré s Perónom nemali nič spoločné. V roku 1958 sa konali prezidentské voľby, ktoré však skončili remízou, najsilnejší kandidát Arturo Frondizi, ktorý pred tým vystúpil z Radikálnej občianskej únie, získal podporu Juana Peróna výmenou za prísľub umožnenia slobodnej činnosti odborov. Vďaka tomu sa stal následne Frondizi prezidentom, dohodu však splnil iba čiastočne, neskôr však Frondizi existenciu dohody s Perónom popieral.

Snahy o návrat

Juan Perón počas stretnutia s lídrom Radikálnej občianskej únie Ricardom Balbínom v novembri 1972. Toto stretnutie viedlo k zmiereniu Peróna s hlavnou časťou opozície, čo neskôr umožnilo jeho návrat do Argentíny a k moci

V marci alebo apríli 1964 sa Perón v Madride tajne stretol s argentínskym ľavicovým revolucionárom Che Guevarom. Che Guevara mal počas stretnutia poskytnúť Perónovi peňažné prostriedky potrebné na jeho návrat do Argentíny a Perón sa mal na druhej strane zaviazať podporiť gerilové akcie proti latinskoamerickým diktátorom. V decembri 1964 sa Perón pokúsil vrátiť do Argentíny, ale vláda prezidenta Artura Umberta Illiu mu v tom vzhľadom na zákaz vydaný poslednou vojenskou diktatúrou zabránila, keď požiadala brazílsku vojenskú vládu, aby prinútila lietadlo s Perónom pristáť a vrátiť ho do Španielska. Situácia v Argentíne však bola nestabilná, pravidelne sa striedali vojenské vlády s civilnými, ktoré boli zas zvrhnuté po vojenských prevratoch. Perónisti sa stali hlavnou opozičnou silou. Pod tlakom represie vojenských diktatúr, hlavne tej z roku 1966, začali Perónisti vytvárať rôzne ozbrojené (teroristické) skupiny, ktoré začali s odporom a bojom proti vláde. V roku 1969 začali v meste Córdoba veľké ľudové nepokoje, ktoré nariadila vojenská vláda tvrdo potlačiť. V roku 1966 sa Perón v Madride druhýkrát stretol s revolucionárom Che Guevarom, ktorý ho požiadal o podporu jeho gerilového boja v Bolívii. Perón v odpovedi síce vyhlásil, že nebude brániť Perónistom zúčastniť sa Che Guevarovho boja, ale verejne takýto boj nikdy nepodporil. V máji 1969 v meste Corrientes začali demonštrovať miestni študenti. Aj tieto armáda potlačila, pričom jedného študenta pritom vojaci zabili. To vyvolalo protesty študentov po celej Argentíne, následné zabitie ďalšieho študenta počas inej študentskej stávky už prerástlo do celonárodných masových protestov. Do všetkých miest, kde prebiehali protesty poslala vláda vojsko, aby zabezpečilo poriadok. Najväčšie protesty prebehli v meste Córdoba, kde sa spojili študenti a robotníci, ktorí sa dokonca opevnili v jednej z mestských častí. Aj tu však zasiahla armáda, ktorá pritom zabila 14 ľudí. Nasledovali bombové útoky na obchody v Buenos Aires a ľavicová gerilová (teroristická) skupina Národná revolučná armáda zavraždila odborárskeho vodcu Augusta Vandora, ktorý bol pokladaný za Antiperónistu.

Perón verejne podporil perónistické revolučné hnutia, ktoré nazval špeciálnymi formáciami a podporil ozbrojený boj proti diktatúre. Perónistické hnutia následne zavraždili niekoľko významných osobností, v máji 1970 bol unesený a následne po nesplnení požiadavky o navrátenie tela Evy Perónovej aj zavraždený generál Pedro Eugenio Aramburu, ktorý bol jedným z vodcov vojenského prevratu v roku 1955, ktorý zvrhol Juana Peróna. Nasledovali vraždy ľavicových predstaviteľov, ktorých ľavicoví teroristi obviňovali zo spolupráce s chuntou. Vláda odpovedala viacerými násilnými odvetnými opatreniami, počas ktorých prebehlo niekoľko masakrov skutočných a domnelých odporcov. Po vražde generála Aramburua však došlo k zmenám na čele krajiny a chunty. Nová chunta pristúpila na možnosť zmierenia s Perónistami, aby zastavila násilie. Perón tak nadviazal kontakt s dlhoročným lídrom Radikálnej občianskej únie Ricardom Balbínom, ktorý dlhodobo patril k hlavným odporcom Peróna. Perón nechal Balbína dokonca počas svojej poslednej vlády aj uväzniť. Obaja súhlasili so zmierením, čím narušili plány vojenskej chunty, ktorá chcela zmierenie využiť na posilnenie svojej vlády, kedy by krajine vládla naďalej. Perón sa tak snažil o zmierenie so svojimi oponentmi a chcel opäť získať kontrolu nad odbormi, kde sa presadzovali skupiny, ktoré síce presadzovali peronizmus, no bez Peróna. Hlavným cieľom bolo dosiahnuť návrat Perónistov a následne aj samotného Peróna. Dohol sa teda aj tzv. národnými podnikateľmi.

Návrat do Argentíny

Ukončenie vojenskej vlády pri inaugurácii perónistického prezidenta Héctora Josého Cámporu v roku 1973 oslavovalo v uliciach Buenos Aires viac ako milión ľudí

Perón na snímke z roku 1973

V polovici roka 1972 vládol Argentíne vojenský diktátor Alejandro Agustín Lanusse v pozícii prezidenta de facto. Tento stále očakával, že získa podporu Peróna a Balbína a stane sa vďaka tomu prezidentom po riadnych voľbách. Lanusseho vláda pristúpila k tvrdým opatreniam, aby zabránila ďalším násilnostiam. Mestá, kde mali ozbrojenci najväčšiu podporu nechal obsadiť veľkými vojenskými oddielmi. Tieto opatrenia sa ukázali ako účinné a násilnosti postupne ustali. Lanusse zároveň urobil zmierlivý krok smerom k odborom, ktorým umožnil znova fungovať v rámci určitých hraníc. Ústupky odborom však znamenali ďalšie zvýšenie inflácie. V roku 1972 v snahe uzmieriť spoločnosť zrušil prezident zákaz Peronistickej strany. Napriek týmto snahám však 22. augusta radikálna časť námorníctva povraždila 16 partizánov, ktorí boli uväznení na vojenskej základni v meste Trelew, čo sa považuje za začiatok štátneho terorizmu v Argentíne. Nakoniec sa zistilo, že sa nejednalo iba o partizánov, ale aj o iba obyčajných ľavicových aktivistov. Ďalší ústupok prišiel na konci roka 1972, kedy vojenská vláda dovolila Perónovi, aby sa na krátky čas vrátil do Argentíny, Perón tak ohlásil svoj návrat na november 1972. Dňa 17. novembra sa Perón triumfálne vrátil do krajiny spolu s desiatkami ďalších disidentov, vítali ho státisíce ľudí. Perón zostal v Argentíne necelý mesiac, počas toho sa stretol so svojim hlavným protivníkom Ricardom Balbínom z Radikálnej občianskej únie. Na stretnutí sa obaja dohodli, že v ďalších voľbách by kandidovali spoločne, no opozícia v ich stranách im v tom zabránila. Napriek tomu bolo vzájomné zmierenie dostatočné na to, aby zabránilo vojenskej vláde pokračovať. Perón ešte stihol zorganizovať širokú volebnú koalíciu nazvanú Justicialistický front oslobodenia, ktorá zahŕňala širokú koalíciu strán, dokonca aj takých, ktoré pred tým bojovali proti Perónovi.

Prezidentské voľby sa konali 11. marca 1973, vojenská vláda však nedovolila kandidovať Juanovi Perónovi. Za Peróna tak kandidoval jeho blízky spolupracovník Héctor José Cámpora, ktorého ako najvhodnejšieho a súčasne dostatočne lojálneho vybral osobne Perón. Cámpora voľby jednoznačne vyhral a v máji 1973 sa ujal funkcie prezidenta, pričom už vtedy Perónovi podporovatelia hlásali heslo: Cámpora k vláde, Perón k moci. Perón sa vrátil do krajiny 20. júna 1973, už na letisku ho vítalo pol milióna ľudí. Túto udalosť však poznačil útok pravicových Perónistov, ktorí začali strieľať do čakajúceho davu. Pravicoví Perónisti zastrelili minimálne 13 ľudí a stovky ďalších zranili. Táto udalosť dostala pomenovanie ezeizský masaker podľa názvu miestneho letiska, kde sa odohrala. Násilnosti však neustali, Perón tak rozhodol, že vymení prezidenta, Cámpora tak odstúpil. 13. júla 1973 sa tak na krátky čas stal prezidentom Raúl Alberto Lastiri.

Tretie prezidentské obdobie a smrť (1973 – 1974)

Prezident Perón v roku 1973

V septembri 1973 sa uskutočnili ďalšie prezidentské voľby, v ktorých už mohol kandidovať aj Juan Perón. Zúčastnilo sa ich až 84,28 % oprávnených voličov a Perón vyhral so ziskom 61,85 % hlasov. Jeho tretia manželka María Estela Martínezová Perónová bola zvolená spolu s ním do funkcie viceprezidentky. Druhý skončil tak ako už viackrát pred tým Ricardo Balbín. Úradu sa ujal 12. októbra 1973 už v zložitej medzinárodnej situácii, keď vo svete práve prebiehala ropná kríza. Navyše zhruba mesiac pred tým bol v susednom Čile s pomocou americkej tajnej služby CIA zvrhnutý pri vojenskom prevrate socialistický prezident Salvador Allende, ktorý následne spáchal samovraždu, čo však v tej dobe bolo spochybňované. V tej dobe tak mala v širokom okolí demokratickú vládu iba Argentína, v ostatných krajinách už vládli pravicové vojenské, resp. civilno-vojenské diktatúry podporované Spojenými štátmi. Na zvolenie Peróna a súčasne nezastavenie aktivít niektorých ľavicových teroristických skupín reagovali niektorí čelní predstavitelia polície a armády. Títo sa spolu s niektorými čelnými pravicovými predstaviteľmi Perónovej strany v októbri 1973 rozhodli založiť vlastnú organizáciu, ktorá dostala pomenovanie Argentínska antikomunistická aliancia (Alianza Anticomunista Argentina), nazývaná tiež Triple A, alebo iba AAA. Túto však mal údajne tajne viesť pravicový Perónista a súčasne Perónov minister sociálnych vecí José López Rega a bola dokonca financovaná z vládnych zdrojov. Triple A sa zamerala na ľavicových teroristov a členov geríl, súčasne však na ľavicových Perónistov a ľavičiarov všeobecne. V nasledujúcich dvoch rokoch zavraždila táto organizácia stovky ľudí, pričom často útočila na civilné ciele, kde bolo veľa obetí. Do súčasnosti sa presne nevie, aké poznatky o aktivite Triple A mal samotný Juan Perón. Vo svojej činnosti však pokračovali aj ľavicové skupiny, jedna z nich napadla vojenskú základňu, na čo už Perón reagoval odsúdením terorizmu a presadil novelu Trestného zákona, ktorá postihovala konanie týchto skupín. Perón začal postupne do funkcii dosadzovať pravicových Perónistov. Nespokojných členov svojho hnutia vyzval na odchod, ak nebudú súhlasiť. Niekoľko Perónistických poslancov následne skutočne odstúpilo zo svojich funkcii. Juan Perón potom vymenoval Alberta Villara za zástupcu šéfa federálnej polície, pričom Villar bol jedným z troch vedúcich predstaviteľov Triple A.

Štátny pohreb Juana Peróna

Dňa 1. mája 1974 sa na Májovom námestí v Buenos Aires uskutočnila veľká demonštrácia, na ktorej sa zúčastnilo veľké množstvo revolučných Perónistov. Vystúpil tu aj samotný Juan Perón, na ktorého dav pokrikoval vyčítavé heslá spochybňujúce jeho vládu. Perón reagoval veľmi podráždene a nespokojnú časť demonštrantov niekoľkokrát urazil, množstvo demonštrantov potom z námestia odišlo preč. Perón pokračoval v odstraňovaní ľavicových Perónistov z ich postov, postupne sa tak zbavil väčšiny guvernérov provincii. 12. júna ešte Perón naposledy verejne vystúpil, jeho zdravie už však bolo v tej dobe veľmi zhoršené. Lekári mu dokonca odporúčali odstúpiť z funkcie a začať sa naplno venovať liečbe, čo však prezident odmietol. Keďže Perón si bol plne vedomý svojho zdravotného stavu, rozhodol sa pri tejto príležitosti rozlúčiť so svojimi priaznivcami. Týchto vyzval, aby bojovali ďalej za svoje výdobytky, pretože prišli ťažké časy. 16. júna sa jeho zdravotný stav už rapídne zhoršil. Juan Domingo Perón zomrel 1. júla 1974 vo veku 78 rokov na zástavu srdca v dôsledku dlhodobej choroby srdca v meste Olivos. Vo funkcii ho nahradila jeho manželka a viceprezidentka María Estela Martínezová Perónová. Ešte pred smrťou požiadal Perón svojich podporovateľov, aby zmenili zákony tak, aby ho po smrti vo funkcii mohol nahradiť Ricardo Balbín, vodca Radikálnej občianskej únie. Tieto zmeny sa však už nepodarilo presadiť, Perónova smrť fakticky znamenala koniec všetkých pred tým prijatých dohôd a nový začiatok násilností.

Vláda vyhlásila niekoľkodňový štátny smútok, telo Juana Peróna bolo vystavené v budove argentínskeho parlamentu a následne pochované v jeho krypte v meste Olivos. Viac ako milión ľudí chcelo vidieť telo Juana Peróna, no stihlo to iba 135 tisíc ľudí. Dňa 17. novembra bolo do tejto krypty prenesené aj telo Evy Perónovej, ktoré sa pred tým podarilo nájsť v Európe. Zámerom vlády však bolo vybudovanie veľkého mauzólea pre Juana Peróna, Evitu a argentínskych národných hrdinov. Po vojenskom prevrate v roku 1976 armáda tieto plány zrušila a preniesla telo Juana Peróna na cintorín Chacarita v Buenos Aires, kde zostalo do roku 2006. V tomto roku boli jeho pozostatky prenesené poslednýkrát, tento raz do mauzólea v meste San Vicente, čo vyvolalo v krajine znova ďalšie nepokoje. 10. júna 1987 boli pozostatky Juana Peróna znesvätené, keď neznáme osoby z jeho rakvy ukradli jeho ruky. Motív tohto činu zostáva neznámy. Existuje však podozrenie, že tento čin vykonali príslušníci armády v snahe narušiť demokratizačný proces v krajine po páde vojenskej diktatúry.

Osobný život

Juan Perón so svojou prvou manželkou Aureliou Gabrielou Tizónovou

Juan Perón bol ženatý trikrát. Ani s jednou manželkou však nemal deti, jeho najbližšou rodinou sa tak stali jeho synovci a netere. 5. januára 1929 sa oženil za Aureliu Gabrielu Tizónovú, ktorá však 10. septembra 1938 vo veku 30 rokov zomrela na rakovinu krčka maternice.

22. októbra 1945 sa v civilnom obrade oženil s herečkou Evou Duarteovou, ktorá bola všeobecne známa ako "Evita". Pár sa chcel zosobášiť aj kvôli politickým ambíciám Juana Peróna, ktorému mala práve aj svadba pomôcť stať sa prezidentom. Perónovi však bolo naznačené, že prezidentom sa môže stať iba po cirkevnom obrade a tak sa nakoniec cirkevný sobáš uskutočnil 10. decembra 1945. V tom čase mal Juan Perón 50 rokov, Eva Duarteová 26. Práve Eva Perónová sa stala kľúčovým spojencom Juana Peróna v jeho politických snahách a projektoch. Spoločne presadili v roku 1947 volebné právo aj pre ženy a iné sociálne opatrenia. 26. júla 1952 však Eva Perónová vo veku 33 rokov zomrela na rakovinu krčka maternice, rovnako ako prvá manželka Juana Peróna.

15. novembra 1961 sa Juan Perón v Španielsku oženil s Maríou Estelou Martínezovou. María Estela bola známa ako "Isabelita". Aj María Estela sa podieľala na politickej činnosti Juana Peróna, v októbri 1973 sa stala viceprezidentkou počas tretieho funkčného obdobia svojho manžela. Po smrti Juana Peróna v júli 1974 ho nahradila v úrade prezidenta, o dva roky neskôr bola zosadená vojenským prevratom.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Juan Perón

Zdroj

• CHALUPA, Jiří. Dějiny Argentiny, Uruguaye a Chile. 2. vyd. Praha : Nakladatelství Lidové noviny, 2012. 575 s. ISBN 978-80-7422-193-4.