Fernando de la Rúa

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Fernando de la Rúa
Fernando de la Rúa
Fernando de la Rúa, podpis
42. prezident Argentínskej republiky
V úrade
10. december 1999 – 21. december 2001
ViceprezidentCarlos Álvarez (1999 - 2000)
Predchodca Carlos Menem Ramón Puerta (dočasný)
Adolfo Rodríguez Saá
Nástupca
1. predseda vlády autonómneho mesta Buenos Aires
V úrade
7. august 1996 – 10. december 1999
Predchodca Jorge Domínguez Enrique Olivera Nástupca
Biografické údaje
Narodenie15. september 1937 (81 rokov)
Córdoba, Argentína
Politická stranaRadikálna občianska únia
Alma materNárodná univerzita v Córdobe
Profesiaprávnik, pedagóg
Národnosťargentínska
Vierovyznanierímskokatolícke
Rodina
Manželka
Inés Pertinéová
DetiAgustina
Antonio
Fernando
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFernando de la Rúa
(multimediálne súbory)

Fernando de la Rúa (* 15. september 1937, Córdoba) je argentínsky politik, právnik a pedagóg. V roku 1999 sa stal 42. prezidentom Argentínskej republiky. Vzhľadom na rôzne štátne zriadenia Argentíny v minulosti je považovaný za 47. prezidenta krajiny. Rezignoval o dva roky skôr, než mu mal končiť mandát z dôvodu celoštátnych násilných nepokojov, ktoré boli spôsobené veľkou ekonomickou krízou Argentíny. Pred tým pôsobil ako senátor a poslanec, bol tiež starostom hlavného mesta Buenos Aires.

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a profesionálne začiatky[upraviť | upraviť zdroj]

Plagát ku kandidatúre Balbín - De la Rúa počas prezidentských volieb v roku 1973.

Narodil sa v meste Córdoba v rovnomennej provincii, jeho otec bol právnik španielskeho pôvodu a jeho matka mala taliansky pôvod. Navštevoval vojenskú strednú školu vo svojom rodnom meste, kde pokračoval tiež v štúdiu práva na Národnej univerzite v Córdobe, ktorú dokončil ako 21-ročný dokonca s vyznamenaním. Už v rannom veku vstúpil do Radikálnej občianskej únie, následne bol poradcom ministra vnútra Juana Palmera vo vláde prezidenta Artura Umberta Illiu.[1] S vlastnou politickou kariérou začal až v roku 1973, kedy vojenská chunta umožnila konanie demokratických volieb. De la Rúa bol vtedy zvolený do federálneho senátu za federálne hlavné mesto Buenos Aires. Prezidentské voľby vyhral vtedy kandidát konkurenčných Perónistov Héctor José Cámpora, ktorý však o krátky čas odstúpil, aby umožnil konanie nových volieb, kde už mal kandidovať bývalý prezident Juan Perón, ktorý sa do Argentíny vrátil z dlhoročného exilu. Líder Radikálnej občianskej únie Ricardo Balbín znova kandidoval za prezidenta a za svojho kandidáta na viceprezidenta si prekvapivo vybral vtedy nie veľmi významného a mladého Fernanda de la Rúa. Perón ale v septembrových voľbách získal až 61.85% hlasov a stal sa tak prezidentom, radikáli získali iba 24.42%. De la Rúa tak zostal senátorom, ktorým bol až do prevratu v marci 1976, kedy ozbrojené sily rozpustili argentínsky kongres. De la Rúa tak prerušil politickú činnosť a začal pracovať ako právnik v spoločnosti Bunge & Born.[2]

Vojenská chunta vládla do konca roku 1983, kedy umožnila konanie demokratických volieb. De la Rúa ako nástupca politiky zosnulého lídra Balbína sa snažil získať podporu vlastnej strany na svoju prezidentskú kandidatúru, no strana nakoniec podporila kandidatúru Raúla Alfonsína, ktorý prezidentské voľby vyhral a stal sa prezidentom. De la Rúa bol zvolený do senátu. O znovuzvolenie do senátu sa pokúsil aj v roku 1989, no neuspel.[3] Aj pre nepopularitu vlády prezidenta Alfonsína, ktorému sa nedarilo vyriešiť ekonomické problémy krajiny. Posilňovať začali znova Perónisti, prezidentom sa stal ich kandidát Carlos Menem. V roku 1991 tak kandidoval do poslaneckej snemovne, kde už bol tento raz úspešný a stal sa federálnym poslancom. O dva roky neskôr sa mu podarilo vyhrať voľby do senátu za hlavné mesto a vrátil sa do senátu. Perónistický prezident Menem chcel presadiť novelu ústavy, ktorá by mu umožnila opätovne kandidovať, čo nakoniec po dohode podporil aj predseda radikálov Alfonsín. Naopak De la Rúa bol vodcom vnútrostraníckej opozície voči tejto dohode a novelu ústavy odmietal. Menem sa vďaka zmene ústavy stal druhýkrát prezidentom v roku 1995 a pokračoval tak vo svojom mandáte.[4]

Starosta Buenos Aires a funkcia prezidenta[upraviť | upraviť zdroj]

Prezident Carlos Menem odovzdáva prezidentské insígnie zvolenému prezidentovi Fernandovi de la Rúa počas jeho inaugurácie v decembri 1999.

Po prijatí novely ústavy bolo zmenené aj postavenie hlavného mesta Buenos Aires, ktoré dostalo autonómiu, vďaka čomu mohlo prijímať vlastné zákony a voliť predsedu vlastnej vlády, teda de facto starostu. Do tej doby vyberal hlavného predstaviteľa tohto mesta (intendanta) priamo prezident republiky. Práve Fernando de la Rúa sa stal prvým predsedom vlády autonómneho mesta Buenos Aires, teda fakticky starostom hlavného mesta. Následne začal s množstvom zmien, ktoré reflektovali priamo ústavou vyžadované zmeny v hlavnom meste v snahe o zvýšenie decentralizácie. Za jeho najväčšiu zásluhu sa považuje rozšírenie metra v Buenos Aires a vybudovanie významnej cestnej siete v meste a okolí.[2] Na celoštátnej úrovni sa ale Radikálnej občianskej únii veľmi nedarilo, oslabili ju najmä dohody s Menemovými Perónistami. Menemovej vláde sa však postupne v ekonomických otázkach prestalo dariť, navyše sa začali objavovať korupčné škandály, z ktorých boli podozriví najprv členovia vlády, neskôr aj samotný prezident Menem. To oslabilo pre zmenu Perónistov, vďaka čomu radikáli vyhrali voľby do kongresu v roku 1997. O dva roky neskôr sa ale mali konať prezidentské voľby, radikálna strana tak pristúpila k primárnym voľbám, kde jednoznačne triumfoval Fernando de la Rúa, ktorý získal aj prekvapivo podporu Alfonsína. Za kandidáta za viceprezidenta bol nakoniec vybraný Carlos Álvarez a to aj napriek tomu, že De la Rúa preferoval Gracielu Fernándezovú Meijideovú. De la Rúa sa v kampani začali vyhraňovať voči politike prezidenta Menema a poukazoval na podozrenia z korupcie vlády. Sľuboval riešenie ekonomických problémov, nárast zamestnanosti a prilákanie zahraničných investorov. Voľby sa konali v októbri 1999 a De la Rúa vyhral voľby, keď získal až 48.37% hlasov, druhý Perónista Eduardo Duhalde mal 38.28%. 10. decembra sa De la Rúa ujal funkcie prezidenta.[1]

De la Rúa preberal krajinu vo veľmi zlom stave, zahraničný dlh krajiny bol znova veľmi vysoký a štátny rozpočet už dávno nebol vyrovnaný, naopak deficit bol taktiež veľmi vysoký. Tak ako obaja jeho predchodcovia, aj prezident De la Rúa musel pristúpiť k výrazným škrtom v rozpočte a zvýšeniu daní pre obyvateľstvo. Musel tiež zasahovať v provinciách, ktoré taktiež hospodárili s veľkými deficitom. Perónisti reagovali na opatrenia vlády demonštráciami a vyvolali aj niekoľko generálnych stávok. Vláda sa tak snažila uvoľniť pracovnoprávne zákony, znížiť vplyv odborov na kongres, aby sa vláde podarilo presadiť tieto zmeny, boli údajne podplatení aj niektorí opoziční poslanci, čo tvrdil dokonca aj viceprezident Álvarez. Viceprezident preto žiadal odvolanie ministra práce, ktorého však prezident vymenoval za svojho osobného tajomníka. Na druhý deň tak viceprezident Álvarez rezignoval, nasledoval odchod časti senátorov a poslancov do opozície.[3] Prezident aj vedenie Radikálnej občianskej únie sa ešte snažili vládu udržať, začali preto vyjednávania s inými stranami a došlo k zmenám vo vláde. Ani zmeny vo vláde nepomáhali, ekonomická situácia sa ďalej zhoršovala. Na začiatku roka 2001 začali obyvatelia masovo vyberať svoje peniaze z bankových účtov, veľká časť z týchto vkladov odchádzala navyše do zahraničia a domáca mena bola menená za akúkoľvek zahraničnú menu, predovšetkým americké doláre. Nepomohla ani finančná pomoc od Medzinárodného menového fondu.[5] Vláda sa ešte pokúsila o ďalšie úsporné opatrenia, ktoré však nie len že nepomohli, ale očakávateľne vyhrotili situáciu v spoločnosti. Ministri sa začali striedať vo vláde prakticky po dňoch, keďže ich návrhy na radikálne riešenia ekonomickej krízy prezident pod tlakom verejnej mienky pravidelne odmietal. Veľkým problémom bolo udržiavanie jednotného kurzu s americkým dolárom 1 ku 1. K tomu sa ešte zhoršil problém s vnútorným dlhom jednotlivých provincii, ktoré mali vlastné rozpočty a hospodárili naďalej veľmi zle. V októbri 2001 sa konali voľby do časti kongresu, ktoré jednoznačne vyhrali Perónisti z Justicialistickej strany. V decembri 2001 bola vláda nútená zmraziť všetky bankové účty v krajine, aby zabránila pokračujúcemu odlivu peňazí z krajiny a bánk. Bol stanovený týždenný limit na výber z účtu a prevod do zahraničia bol úplne zakázaný.[6]

Na to reagoval Medzinárodný menový fond, ktorý oznámil, že nepošle platbu dohodnutú na začiatok roka 2002, pretože sa vláde nepodarilo zabezpečiť vyrovnaný štátny rozpočet na centrálnej ani provinčnej úrovni. Po dlhej dobe začali veľké ľudové nepokoje, prezident v reakcii vyhlásil výnimočný stav. Pri následných zrážkach zahynulo približne 40 ľudí, odbory vyhlásili generálny štrajk, celá vláda radšej rezignovala. Radikálna občianska únia vypovedala podporu prezidentovi a začala rokovať s Perónistami o vytvorení koaličnej vlády. To ale Perónisti odmietli a následne Fernando de la Rúa rezignoval 20. decembra 2001, formálne však vládol o jeden deň dlhšie. Rezignoval dva roky pred riadnym koncom svojho funkčného obdobia. Keď sa ale demonštranti priblížili až k prezidentskému palácu, musel prezident utiecť preč na vrtuľníku.[7] Na necelé dva dni prevzal kompetencie prezidenta dočasný predseda senátu Ramón Puerta. O dva dni neskôr sa funkcie prezidenta ujal Adolfo Rodríguez Saá, ktorý mal pôvodne zotrvať až do nových volieb. Pre pokračujúce demonštrácie však aj tento odstúpil a to už po jednom týždni vo funkcii, nahradil ho Eduardo Duhalde.[3]

Život po odchode z funkcie[upraviť | upraviť zdroj]

Potom, čo De la Rúa rezignoval, rozhodol sa radšej úplne stiahnuť z politiky, neposkytoval ani žiadne rozhovory. Situácia v krajine bola v tom čase veľmi vyhrotená, navyše De la Rúa bol veľmi nepopulárny, podobne ako aj iní vtedajší politici. Napriek tomu musel čeliť stále obvineniam z korumpovaniu poslancov z obdobia, keď sa ako prezident snažil presadiť zmeny v pracovnom práve. Spolu s ďalšími politikmi bol dokonca obvinený z korupcie, ale v roku 2013 bol súdom úplne oslobodený. Bol tiež obvinený zo zodpovednosti za tvrdé zásahy bezpečnostných zložiek voči demonštrantom počas nepokojov z konca roka 2001, aj tu bol ale súdom oslobodený. Nasledovalo obvinenie z machinácii pri spolupráci s niektorými bankami, z čoho bol však taktiež oslobodený. De la Rúa sa zostal venovať iba pedagogickej činnosti na Univerzite v Buenos Aires.[2]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Fernando De La Rúa [online]. buscabiografias.com, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.
  2. a b c Fernando De La Rúa [online]. biografiasyvidas.com, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.
  3. a b c Fernando De La Rúa [online]. laguia2000.com, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.
  4. Fernando de la Rúa [online]. biografias.es, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.
  5. Fernando De la Rúa: “La oposición dio un golpe de Estado en 2001” [online]. elpais.com, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.
  6. The Argentine Crisis 2001/2002 [online]. economics.rabobank.com, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.
  7. De la Rúa asume la Presidencia [online]. lanacion.com.ar, [cit. 2018-11-24]. Dostupné online.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]