Rusifikácia Ukrajiny

Rusifikácia Ukrajiny (ukr. Русифікація України tiež зросійщення) je súbor akcií a podmienok zameraných na posilnenie ruskej národnej politickej nadradenosti na Ukrajine a medzi Ukrajincami prostredníctvom prechodu alebo prechodu osôb inej ako ruskej národnosti na ruský jazyk a kultúru s ich následnou asimiláciou. Najviac postihnutými rusifikáciou sú Ukrajina a Bielorusko.

Jeden z ukrajinských kostolov pred a po rekonštrukcii

Rusifikácia je starodávna politika všetkých ruských režimov, ktorá vznikla v časoch Ruskej ríše, potom obnovila svoju existenciu v časoch Sovietskeho zväzu a zintenzívnila sa za vlády Vladimíra Putina na územiach okupovaných Ruskom. Prejavilo sa to nielen vytesnením rodného jazyka a jeho nahradením ruským jazykom, ale aj zmenou priezvisk (v listinách sa k ukrajinským priezviskám zvyčajne pridávali ruské koncovky a prízvuky), ako aj rekonštrukciou miestnej architektúry a ničenie sakrálnych stavieb.

Chronológia

• 1690. Zákaz farských kníh vytlačených v ukrajinskom literárnom jazyku tej doby Ruskou pravoslávnou cirkvou a prvé prípady ich zničenia (Táto politika sa začala ihneď po presune Záporožskej Siče pod protektorát Rusko)
• 1720. Dekrét Petra I. o zákaze tlače kníh v ukrajinskom jazyku v tlačiarňach v Kyjeve a Černihive
• 1764. Inštrukcia Kataríny II. o rusifikácii Ukrajiny, Smolenska (etnické bieloruské územie), pobaltských štátov a Fínska (v ruštine - обрусение)
• 1784. Úplný zákaz základného vzdelávania v ukrajinskom jazyku na území Ruskej ríše.
• 1786. Zákaz používania ukrajinského jazyka pri bohoslužbách a vyučovania ukrajinského jazyka na univerzitách.
• 1831. Zrušenie magdeburského práva v mestách, ktoré znemožnilo viesť súdne konania v ukrajinskom jazyku.
• 1862. Posledné ukrajinské farské školy sú zatvorené. Vydávanie ukrajinského literárneho, vedeckého a politického časopisu „Osnova“ bolo prerušené.
• 1863. Dekrét Petra Valueva, v ktorom vyhlásil, že „ukrajinský jazyk neexistoval, neexistuje a nemôže existovať a kto nesúhlasí, je nepriateľom Ruska“
• 1876. Emský dekrét. Zákaz dovozu ukrajinských kníh zo zahraničia, zákaz podpisovania ukrajinských textov pod noty, zákaz ukrajinských vystúpení. Počas koncertu bol zbor Mykolu Lysenka nútený zaspievať ukrajinskú ľudovú pieseň „Dážď“ vo francúzštine.
• 1881. Zákon, ktorý umožňuje tlačiť slovníky v ukrajinskom jazyku, ale podľa ruského pravopisu.
• 1882. Ruská vláda nariaďuje cenzúre prísne kontrolovať zamedzenie prekladov zahraničnej literatúry do ukrajinského jazyka.
• 1887. Cenzor vrátil rukopis gramatiky ukrajinského jazyka bez jeho prečítania, pričom autorovi napísal, že „nie je potrebné povoliť vydanie gramatiky jazyka odsúdeného na neexistenciu“.
• 1888. Dekrét cisára Alexandra III. „O zákaze používania ukrajinského jazyka v oficiálnych inštitúciách a krstu detí ukrajinskými menami“.
• 1889. V Kyjeve je počas archeologického kongresu dovolené čítať prejavy vo všetkých jazykoch okrem ukrajinčiny.
• 1894. Zákaz dovozu ukrajinských kníh zo zahraničia.
• 1895. Zákaz vydávania ukrajinských detských kníh.
• 1903. Pri otvorení pamätníka spisovateľa Ivana Kotlyarevského v Poltave nesmeli rozprávať po ukrajinsky.
• 1905. Kabinet ministrov Ruska zamietol žiadosť Kyjevskej a Charkovskej univerzity o zrušenie zákazu ukrajinského jazyka a označil to za „nepraktické“.
• 1906 a 1907. Zatvorenie novín „Prosvita“ v ukrajinskom jazyku v Odese a Mykolajive.
• 1908. Vyhláška Senátu, že „zlepšenie vzdelávania na Ukrajine je pre Rusko škodlivé a nebezpečné“.
• 1910. Stolypinov dekrét o zaradení Ukrajincov do kategórie cudzincov a o zákaze vytvárania akýchkoľvek ukrajinských politických organizácií.
• 1913. Riaditeľ kyjevského vzdelávacieho obvodu vydal pokyn zakazujúci žiakom a študentom navštevovať ukrajinské divadelné predstavenia.
• 1914. Zákaz osláv 100. výročia narodenia hlavného ukrajinského spisovateľa Tarasa Ševčenka.
• 1922. Likvidácia novín „Prosvita“ na Kubáni a v iných miestach pobytu Ukrajincov, ktorí sa pripojili k sovietskemu Rusku.
• 1929. Prvé zatknutia inteligencie (ukázalo sa, že v 20. rokoch 20. storočia bola v Ukrajinskej SSR vykonaná „ukrajinizácia“ s cieľom identifikovať budúce obete represií)
• 1933. Počas Hladomoru vyšiel Stalinov telegram o konci ukrajinizácie.
• 1937. Zastrelenie predstaviteľov vtedajšej ukrajinskej intelektuálnej elity sovietskymi špeciálnymi službami, tzv. „červená renesancia“
• 1938. Rezolúcia Kremľa o povinnom štúdiu ruského jazyka na školách sovietskej Ukrajiny.
• 1958. Uznesenie pléna ÚV KSSZ o prechode ukrajinských škôl na ruský vyučovací jazyk. Najvyššia rada Ukrajinskej SSR prijala 17. septembra 1959 príslušné uznesenie.
• 1961. 22. zjazd komunistickej strany – nový program strany o „fúzii národov do jedného sovietskeho ľudu“
• 1970. Nariadenie Ministerstva školstva ZSSR písať a obhajovať všetky diplomové práce len v ruštine.
• 1975. Diela ukrajinských spisovateľov vychádzajú kvôli sovietskej cenzúre v skrátenej podobe.
• 1980. Nové zatknutia ukrajinskej inteligencie a disidentov, ktorí potom skončili na trestnej psychiatrii.
• 2014. Na Rusmi okupovaných územiach východnej Ukrajiny prešli školy na ruský vyučovací jazyk. Ruskí vojaci zhabali a spálili ukrajinské knihy a zbúrali pomníky ukrajinským hajtmanom.
• 2016. Po 2 rokoch ruskej okupácie Krymu boli zatvorené všetky školy s ukrajinským jazykom. Od roku 2016 funguje iba jedna ukrajinská jazyková škola. Formálne je učenie sa ukrajinčiny povolené, ale neformálne sú podobné pokusy aktívne blokované.
• 2019. Posledná deklarovaná ukrajinská škola bola preformátovaná – a podľa rodičov sa v „deklarovanej“ ukrajinskej škole de facto všetky predmety vedú v ruštine.
• 2022. Príhovor poslanca Štátnej dumy Jevhena Fedorova v roku 2022 predsedovi Ministerstva vedy Ruskej federácie o vytvorení Inštitútu pre reguláciu noriem ukrajinského jazyka v Rusku. Ruské jednotky na dočasne okupovaných územiach skonfiškovali a zničili ukrajinskú literatúru a ukrajinské učebnice dejepisu a prinútili miestnych učiteľov viesť vzdelávací proces na školách výlučne v ruštine. V roku 2022 okupačné úrady na Kryme vytvorili pre učiteľov takzvané rekvalifikačné tábory s cieľom preniesť ich na „ruské štandardy vzdelávania“.
• 2023. Na dočasne okupovaných územiach sa Rusi zmocňujú ukrajinských kníh aj z fondov mestských a školských knižníc a spaľujú ich v kotolniach.

Literatúra

• Сушко Роман, Левицький Мирослав // «Хроніка нищення Української мови» (від доби Романових до сьогодення) [Архівовано 18 вересня 2017 у Wayback Machine.], видання четверте виправлене й доповнене, вид. Б. МММ «Таля», м. Київ, 2012 р., 80 с. — ISBN 978-966-2995-50-3
• Енциклопедія українознавства : Словникова частина : [в 11 т.] / Наукове товариство імені Шевченка ; гол. ред. проф., д-р Володимир Кубійович. — Париж — Нью-Йорк : Молоде життя, 1955—1995. — ISBN 5-7707-4049-3.
• Віктор Кубайчук, «Хронологія мовних подій в Україні: зовнішня історія української мови». — К.: К. І. С., 2004. — 176 с.
• Українська мова у XX сторіччі: історія лінгвоциду: документи і матеріали. Упорядники: Лариса Масенко, Віктор Кубайчук, Орися Демська-Кульчицька. — Київ: Видавничий дім «Києво-Могилянська академія», 2005. — 399 с. ISBN 966-518-314-1
• Очеретянко С. І., Рябець Л. В. Заборона української мови // Енциклопедія сучасної України / ред. кол.: І. М. Дзюба [та ін.] ; НАН України, НТШ. — К. : Інститут енциклопедичних досліджень НАН України, 2001–2023. — ISBN 966-02-2074-X.
• Куземська, Ганна. Нездоланна Україна: Хроніка нищення української Церкви, мови, культури, народу / Рецензенти: Г. П. Півторак, Л. Т. Масенко, І. К. Патриляк. — К. : Фенікс, 2014. — 132 с. — ISBN 978-966-136-179-8.