SU-100

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
SU-100
SU-100 v múzeu veľkej vlasteneckej vojny v Kyjeve.

SU-100 v múzeu veľkej vlasteneckej vojny v Kyjeve.

Základná charakteristika
Posádka 4
Dĺžka 9,45 m
Šírka 3 m
Výška 2,25 m
Hmotnosť 31,6 t
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie 75 mm
Hlavná zbraň 100 mm delo D-10S
Sekundárne zbrane žiadne
Pohon a pohyb
Pohon V-2
500 hp (370 kW)
Odpruženie Christie
Max. rýchlosť 48 km/h
Pomer výkon/hmotnosť 16 hp/tona
Dojazd 320 km
Priechodnosť nešpecifikované
Samohybné delo SU-100 vystavené neďaleko pamätníka v Dargovskom priesmyku

SU-100 bol typ samohybného dela používaného sovietskou armádou počas bojov v druhej svetovej vojne. Takisto našlo svoje použitie aj v iných bojoch armád sovietskych spojencov po skončení druhej svetovej vojny.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

V bitke pri Kursku nasadila nemecká armáda do bojov svoj nový tank Panther, s ktorým si vtedajšie sovietske tanky nevedeli poradiť. Kvôli tomu sa začali sovietske tanky T-34 osadzovať novým kanónom kalibru 85 mm. Pôvodne používané samohybné delá SU-85 kvôli tomuto prezbrojeniu sovietskych stredných tankov stratili na bojisku zmysel. Konštruktéri preto začali pracovať na vývoji prototypu nového vozidla.

Po jeho skonštruovaní však zistili, že kanón S-34, ktorý mal byť do vozidla namontovaný, bol príliš veľký. Jeho veľkosť spôsobovala problémy s mierením a takisto zaberal v kabíne príliš veľa miesta, čo spôsobovalo posádke značné problémy s vchádzaním do vozidla a vykonávaním činností spojených s jeho prevádzkou. Sovieti sa teda rozhodli vyvinúť nové delo kalibru 100 mm, ktoré by odstránilo problémy svojho predchodcu. Odpoveďou sovietskych technikov bolo delo D-10S, ktoré vzniklo úpravou námorného kanónu B-34.

Podobne ako jeho predchodca SU-85, bolo samohybné delo SU-100 postavené na podvozku zo stredného tanku T-34. Konštrukčne vychádzalo z SU-85, na ktoré sa už na prvý pohľad výrazne podobá. Do konštrukcie SU-100 však sovietski konštruktéri zapracovali rôzne zmeny a vylepšenia oproti svojmu predchodcovi. Hlavnou zmenou bola veliteľská vežička, ktorá sa nachádzala na pravej strane kabíny. Po svojom obvode mala priezory, ktoré zabezpečovali veliteľovi vďaka rozsahu 360 stupňov výhľad na celé bojisko. Ďalšou zmenou oproti SU-85 bola hrúbka čelného panciera, ktorá sa zväčšila z pôvodných 45 mm na 75 mm. Hrúbka tohto panciera spolu s jeho značným sklopením zabezpečila SU-100 skvelú ochranu proti nepriateľským strelám. Do SU-100 boli namontované dva ventilátory, na rozdiel od jedného v SU-85, ktoré zlepšili odvetrávanie vnútra vozidla a umožnili tak vojakom operovať v priaznivejších podmienkach.

SU-100 nieslo 33 kusov munície do kanónu. Z toho 18 protipancierových a 15 protipechotných (explozívnych) nábojov. Problémy s dolaďovaním nového dela D-10S mali za následok, že po ukončení výroby SU-85 ešte neboli sovietske závody schopné produkovať nové samohybné delo. Preto nové, vylepšené samohybné delo osadzovali zbraňou zo svojho predchodcu – 85 mm kanónom D-5S. Tieto samohybné delá potom niesli označenie SU-85M. V decembri 1944 sa však naplno začala výroba plne funkčných a vynovených samohybných diel SU-100.

Nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

SU-100 sa vo veľkom používalo v poslednom roku druhej svetovej vojny. Prvým víťazstvom, na ktorom sa tieto samohybné delá vo veľkom podieľali bolo víťazstvo nad nemeckou armádou v Maďarsku pri Balatone v marci 1945. Ani po vojne však neprestala sovietska armáda tieto vozidlá vyrábať. Okrem sovietskej armády boli SU-100 používané aj mnohými sovietskymi spojencami, napríklad krajinami Varšavskej zmluvy, či mnohými inými. Výroba SU-100 skončila v Sovietskom zväze v roku 1947, no v Československu pokračovala ešte počas 50. rokov 20. storočia.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • ZALOGA, S. a GRANDSEN J., Soviet tanks and combat vehicles of World War Two. Harrisburg, Arms and Armour Press, 1984, 240 s. ISBN 08-536-8606-8
  • SU-100, panzernet.net Dostupné online (prístup: 20.05.2013)