Saint Chamond

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
St. Chamond
Tank St. Chamond

Tank St. Chamond

Základná charakteristika
Posádka 8 mužov
Dĺžka 8,83 m (korba)
Šírka 2,67 m
Výška 2,36 m
Hmotnosť 22 000 kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie 11 až 19 mm
Hlavná zbraň 75 mm kanón Model 1897
Sekundárne zbrane 4x 7,5 mm guľomety Hotchkiss M1914
Pohon a pohyb
Pohon benzínovy 4-valec Panhard-Levassor
70 kW (90 k)
Odpruženie pružiny
Max. rýchlosť 12 km/h po ceste
8,5 km/h v teréne
Pomer výkon/hmotnosť 4 hp/tona
Dojazd 60 km
Priechodnosť stúpanie 32°, stena 0.4 m,
priekopa 2.4 m, brod 0.8 m

Saint Chamond alebo H-16 bol prvý francúzsky ťažký tank. Vznikol počas 1. svetovej vojny a prvýkrát bol použitý v boji v apríli roku 1917. V období od apríla 1917 do júla 1918 bolo vyrobených 400 kusov tohoto pomalého, ťažkého a poruchového obrnenca, ktorý napriek tomu v 1. svetovej vojne splnil svoju úlohu "ochrancu" pechoty.

Zrodil sa z obchodného súperenia, ktoré sa rozhorelo medzi tvorcami tanku Schneider CA1. Bol výkonnostne poddimenzovaný a mal zásadné chyby v dizajne. Jeho kľúčovou slabinou bol traktorový podvozok Holt, ktorý bol v prímere k trupu príliš krátky a niesol priveľkú hmotnosť (až 23 ton). Neskoršie modely sa pokúsili slabiny pôvodnej verzie napraviť montážov silnejších a širších pásov, hrubšieho predného panciera a efektívnejšieho 75 mm poľného dela Mle 1897. Postavených bolo celkovo 400 tankov Saint-Chamond, vrátane 48 neozbrojených tankov Caisson. Tanky zostali zapojené do viacerých bojových akcií až do neskorého leta roku 1918, pričom práve ku koncu sa ich efektivita zvýšila, pretože sa boj presunul zo zákopov do otvoreného priestoru. Nakoniec boli kompletne nahradené dovezenými Britskými ťažkými tankmi Mark IV.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Schneider[upraviť | upraviť zdroj]

V januári 1915 vyslala francúzska zbrojovka Schneider svojho hlavného konštruktéra, Eugèna Brillié preskúmať pásové traktory americkej firmy Holt Company, ktoré sa v tom čase podieľali na testovacom programe v Anglicku. Cieľom pôvodného projektu bolo osadiť ich mechanickými strojmi na prekonávanie zátarasov z ostnatého drôtu typu Breton-Pretot. Po svojom návrate Brillié, ktorý bol predtým zapojený do konštrukcie obrnených vozidiel pre Španielsko, presvedčil vedenie zbrojovky aby zahájilo práce na vývoji vozidla označovaného ako Tracteur blindé et armé (obrnený a vyzbrojený traktor) a založeného na šasi traktora Baby Holt.

Experimenty s traktorovým podvozkom Holt začali v máji 1915 v továrni Schneider, s kolesovým modelom s výkonom 75 koní a pásovým modelom s výkonom 45 koní Baby Holt. Pásový model sa ukázal ako vhodnejší.[1] 16. júna nasledovali nové testy priamo pred francúzskym prezidentom, 10. septembra pred veliteľom Ferrususom, dôstojníkom, ktorý bolv roku 1908 zapojený do testovania a definitívneho zamietnutia projektu Levavasseur.[2]

Na začiatku roka 1916 bol v armádnej dielni zmontovaný prvý prototyp tanku Schneider. Bol vybavený pásovým podvozkom amerického traktora Holt, ktorý sa už vo Francúzsku využíval na presun ťažkého delostrelectva. Bojovú časť navrhol vojak Pierre Lescure. Poručík Fouché predĺžil pásy s cieľom zlepšiť schopnosť vozidla prekonávať zákopy. V tejto včasnej fáze prototypu bolo vozidlo označované ako Tracteur A - nie z bezpečnostných dôvodov, ale preto, lebo nikto presne nevedel ako volať takéto vozidlá; francúzske slovo char sa ešte nas označenie tankov nepoužívalo. Eugène Brillié, hlavný konštruktér zbrojovky Schneider, však tento Tracteur A prototyp odmietol. Namiesto toho vymyslel úpravu svojho vlastného šasi, ktoré poskytlo pri podstatne nižšej váhe a dĺžke rovnakú schopnosť prekonávať zákopy.

Saint-Chamond[upraviť | upraviť zdroj]

Char Saint-Chamond vystavený v Musée des Blindés v Saumur; posledný existujúci exemplár.

Kým Brillié začal pracovať na svojom druhom prototype, ktorého výsledkom bol Schneider CA1, zbrojovka Forges et Aciéries de la Marine et d'Homécourt ("FAMH"), so sídlom v Saint-Chamond, získala od francúzskej vlády kontrakt na 400 tankov. Jednalo sa o politický ťah generála Mourreta. FAMH plánovala postaviť tank, ktorý by bol čiastočne podobný Schneideru. Brillié však odmietol poskytnúť svoje patenty zadarmo a FAMH odmietol za ne platiť. Následkom toho zbrojovka nemohla použiť konkrétne patentované detaily (najmä tzv. chvost) tanku Schneider, preto vytvorila svoj vlastný dizajn: "Char Saint-Chamond". Obsahoval benzínovo-elektrický transformátor "Crochat-Colardeau", trakčný systém používaný v motorových vozňoch francúzskych železníc. Navyše možnosť navrhnúť ťažšie a väčšie pásové vozidlo dalo FAMH možnosť prekonať spoločnosť Schneider. Dosiahli to najmä inštaláciou silnejšieho poľného dela ráže 75 mm plnej veľkosti a štyroch guľometov Hotchkiss (Schneider mal iba dva).

Technický riaditeľ FAMH bol plukovník Émile Rimailho, dôstojník delostrelectva nespokojný s ocenením, ktorého sa mu dostalo za pomoc pri návrhu slávneho poľného dela Canon de 75 modele 1897 a 155 mm "Rimailhovej" húfnice. Po svojom odchode zo Zbrojného systému Francúzskeho štátu (APX) a vstupe do FAMH navrhol 75 mm poľné delo podobné delu Mle 1897 75 mm. Vzniklo tak vlastné delo FAMH, Canon de 75mm TR Saint-Chamond (Modele 1915), vytvorené tak, aby mohlo používať štandardnú 75 mm francúzsku muníciu. Plukovník Rimailho, ktorý mal priamy finančný záujem na predaji dela svojej spoločnosti, presvedčil Ministerstvo vojny aby špecifikovalo, že nový tank Saint Chamond ním bude vybavený. Týmto ťahom Rimailho zároveň prekonal tank Schneider CA1, ktorý mohol byť vyzbrojený iba menším pevnostným delom Schneider, ktoré používalo neštandardnú a slabšiu 75 mm muníciu. Práve dlhší trup tanku Saint Chamond umožnil inštaláciu dela štandardnej dĺžky.
Raný prototyp bol demonštrovaný francúzskej armáde v apríli 1916. Vývoj pritom začal iba vo februári 1916.[3]

Keď plukovník Jean Baptiste Eugène Estienne, ktorý bol lídrom iniciatívy za vytvorenie francúzskeho tanku, zistil, že 8. apríla 1916 bola schválená objednávka na ďalších 400 tankov, bol spočiatku nadšený. Keď sa neskôr ukázalo, že sa jedná o iný typ, šokovaný Estienne píše:

Som bolestne prekvapený, že tak dôležitá objednávka bola schválená bez konzultácie s jediným dôstojníkom, ktorý v tomto čase podstúpil hlboké štúdium príslušných technických a vojenských aspektov, a ktorý priviedol hlavného veliteľa k rozhodnutiu vybrať sa týmto smerom [k tankovej zbrani].[4]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Následkom Rimailhových manipulácií sa nový tank stal dosť ťažkopádnym a nevýkonným vozidlom. Chýbala mu rotujúca veža, namiesto nej z tanku vyčnievala veľká predná maska so zabudovaným 75 mm delom.

Posádku tvorilo 8 mužov: vodič, veliteľ, dvaja delostrelci a štyria guľometníci. V prednej vyčnievajúcej časti (bojovom kompartmente) vľavo sedel vodič a veliteľ vozidla. Vpravo do nich mal miesto guľometník, ovládajúci predný guľomet Hotchkiss. Ten tiež zodpovedal za manipuláciu so záverom 75 mm dela, ku ktorému sa musel na sedadle otočiť doľava. Nabíjač (v niektorých zdrojoch označovaný ako strelec) upravoval náklon dela, sledujúc cieľ cez malý poklop v prednej časti tanku, ktorý ho vystavoval riziku zranenia nepriateľskou paľbou. Obídenie 75 mm dela znamenalo obídenie celého tanku. Druhý bojový kompartment v zadnej časti tanku bol obsadený guľometníkom, vedľa druhého miesta pre vodiča, kde mohol byť v prípade núdze tank riadený dozadu mechanikom. Medzi týmito kompartmentmi stál benzínový motor a elektrický generátor. Kompartmenty spájali úzke priechody po oboch stranách motora. V priechodoch sa tiež nachádzali palebné pozície pre guľomety Hotchkiss; jeden na každej strane pri prednej časti motora. Spolu mal Saint Chamond 4 guľomety Hotchkiss M1914: jeden vpredu, jeden vzadu a dva po bokoch vozidla. Tank do nich niesol cca 7500 kusov nábojov.

Podvozkový systém bol použitý z pásového traktora Holt, čo výrazne zjednodušovalo návrh a znižovalo výrobné náklady. Takisto trup bol konštrukčne jednoduchý: tvorila ho kostra zo zváraných oceľových nosníkov, na ktoré sa nitovaním upevňoval pancierový plech. Pôvodn

Pancier mal rôznu hrúbku: vpredu 11, na bokoch 17 mm, a v zadnej časti 8 mm. Neskôr bola pridaná dopredu ďalšia vrstva pancieru hrúbky 8,5 mm. Tank nemal otočnú vežu, zbrane boli umiestnené v trupe. Kombinácia dlhého trupu a krátkeho podvozku sa ukázala neskôr ako problematická, keďže komplikovala prekonávanie širokých zákopov. Negatívne reakcie posádok v tréningu boli natoľko časté, že o tom bolo informované priamo veliteľstvo:

Nikto nechce slúžiť na Saint Chamond-e. Podporučík de Gouyon, hlavný jazdecký inštruktor pre Saint Chamond v Marly, verejne vyhlásil, že ďalší výcvik je prakticky nemožný, a keďže je členom Parlamentu, bude žiadať, aby sa celá vec predložila na jeho najbližšom zasadnutí.[5]

Tank vážil 23 ton. Bol nepriamo poháňaný štvorvalcovým benzínovým motorom Panhard-Levassor s výkonom 85 až 90 koní. Ten však samotný tank nepoháňal, ale roztáčal generátor, ktorý vyrábal elektrický prúd (130 A, 400 V,[6] iné údaje uvádzajú 260 A a 200V, zrejme zvlášť pre každý elektromotor; prevodovka "Crochat Colardeau"). Ten poháňal dva elektromotory, jeden pre každý z pásov - to umožňovalo plynulé otáčanie vozidla. Palivové nádrže boli pancierované a mali objem 250 litrov - to dávalo tanku dojazd cca 60 km pri rýchlosti 8 km/hod (max. udávaná rýchlosť na rovine bola 12 km/hod, ktorú však tank dosahoval v boji iba vzácne). Povodne mal prototyp bočnice, ktoré mali chrániť podvozok pred ostreľovaním; pri testoch sa však medzi ne a pásy dostávali kamene a konáre, ktoré ich často poškodili, navyše bol k podvozku sťažený prístup. Preto sa vo finálnom návrhu od nich upustilo.

Hlavnou zbraňou bolo delo ráže 75 mm, uložené v čele, napravo od strednej osi vozidla. Spočiatku sa jednalo o delo špeciálnej konštrukcie, od vozidla číslo 210 ho nahradil univerzálnejší Canon de 75 modèle 1897. Muníciou bolo 106 7.25 kg granátov vystreľovaných rýchlosťou 529 m/s a dostrelom 1,5 km. Kanón bol málo pohyblivý vo všetkých smeroch (do 10°), mierilo sa otáčaním vozidla.

K zmenám v konštrukcii dochádzalo aj počas výroby: pre zapadanie do rozmočenej pôdy postupne narástla šírka pásov z 324 až na 412 mm, predný pancier bol zosilnený, namiesto rovnej strechy sa od vozidla 151 objavila šikmá, odolnejšia voči ostreľovaniu a granátom, pôvodne 2 veliteľské vežičky v prednej časti boli zredukované na jednu vľavo a poklop vpravo. Verzia s novým delom a upraveným podvozkom na zlepšenie priechodnosti terénom sa neoficiálne nazývala Modèle 18.

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Tanky vytvárali tankovú skupinu s 12 vozidlami (AS31-AS42). Tri tankové skupiny tvorili tankový pluk.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

St. Chamond.jpg

Tank bol po prvýkrát nasadený do bojov 1. svetovej vojny v apríli 1917 v bitke pri Berry-au-Bac, kde sa proti Nemcom postavilo 48 vozidiel, pričom spolu s nimi útočilo i 208 stredných tankov Schneider CA-1. Saint Chamondy však paradoxne do boja vôbec nezasiahli, pretože ich ešte predtým vyradili technické problémy.

5. a 6. mája 1917 zasiahlo do boja pri Laffaux 16 tankov Saint Chamond (AS31) a 19 Schchneider CA-1. Tanky síce prelomili línie nemeckej obrany, no straty boli vysoké: 6 Chamondov a 6 Schneiderov. V tomto boji sa ukázala problematická priechodnosť ťažkého tanku, kedy strata 3 kusov bola spôsobená ich uviaznutím.

Po podpise Brestlitovského mieru v marci 1918 Nemci presunuli svoje sily na západ v pokuse od dobytie Paríža. 9. júna proti nim stála 3. francúzska armáda a na severe sa preskupovala 1. francúzska armáda. Celkovo bolo do bojov nasadených 163 tankov Schneider a Saint Chamond, straty činili 73 kusov. Tanky sa osvedčili predovšetkým v ničení guľometných hniezd, čím znižovali straty pechoty.

K poslednému zapojeniu tankov Saint Chamond do bojov, spočiatku s 16 vozidlami, sa udialo na začiatku októbra 1918. Ich úlohou bola podpora Prvej americkej divízie pri Montfaucon. Ako uviedol Ralph Jones a ďalší (1933) v odkaze na toto zapojenie, tanky Saint Chamond boli hendikepované početnými poruchami. V tom istom čase však už hlavnú úlohu francúzskych tankových síl prebrali tanky Renault FT.

Celkovo boli tanky Saint Chamond v bojoch 1. svetovej vojny nasadené 375-krát. Po podpísaní prímeria bolo 54 kusov prestavaných na nosiče munície, ostatné boli vyradené. Existujú nepotvrdené správy o tom, že Poľsko použilo jeden z tankov v boji proti Červenej armáde v roku 1920.

Do súčasnej doby sa zachoval jediný kus (vylepšená verzia z polovice 1918), ktorý bol zrekonštruovaný a je vystavený v Musée des Blindés v meste Saumur. Pôvodne bol, spolu s tankom Schneider CA1 z rovnakého roku, súčasťou zbierky Aberdeen Proving Grounds Ordnance Museum v Marylande, USA, a neskôr bol darovaný Spojenými štátmi francúzskej vláde. Hoci je veľmi dobre zachovaný, nie je ho možné reštaurovať do mobilného stavu v dôsledku nevratnej degradácie oboch elektromotorov a generátora. Súčasný kamuflážny náter je kritizovaný pre svoju nerealističnosť a prílišnú svetlosť, nezodpovedajúci rušným maskovacím náterom z čias I. svetovej vojny

Odvodené vozidlá a nasledovníci[upraviť | upraviť zdroj]

  • 48 kusov bolo modifikovaných ako podporné a zásobovacie vozidlá, schopné vyprostiť ľahšie tanky Schneider
  • Le Char Kesson - nemal výzbroj a slúžil ako obrnený transportér pechoty

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pejčoch Ivo: Obrněná technika 13 – První světová válka, vydavateľ Svět křídel, Cheb, 2014. ISBN 978-80-87567-45-6
  • Zaloga, Steven J.: French tanks of World war 1, 2010, Osprey Publishing, ISBN 978-1-84603-513-5
  • Malmassari, P.: "Les chars de la Grande Guerre", 2009, "14-18. Le Magazine de la Grande Guerre". ISSN :1627-6612
  • Jones, Ralph E. et al.: The Fighting Tanks from 1916 to 1933, prvé vydanie z 1933 a znovuvydané v 1969 We, Inc. Publishers.
  • Gougaud, Alain: L'Aube de la gloire; Les automitrailleuses et les chars français pendant la Grande Guerre, 1987, 250 strán, OCEBUR (Guides Muller), ISBN 2-904255-02-8.
  • Vauvillier, Francois: French and Armoured Vehicles 1914-1940, 2014, Histoire et Collections-Paris, ISBN 978-2-35250-322-4 .
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Saint-Chamond (tank) na anglickej Wikipédii.
  1. Gougaud, str. 102-111
  2. Gougaud, str. 215
  3. Pejčoch 2014; str. 26
  4. Mathieu Detchessahar, Yannick Lemarchand: "Des Hommes et des Projects dans l'Urgence — La naissance du char d’assaut français, Annales des Mines, str. 47; citujúc Lettre d’Estienne à Joffre, 1er novembre 1916. SHAT, 16 N 2121: « Je suis péniblement surpris qu’on ait lancé une commande de cette importance sans prendre l’avis du seul officier qui, à l’époque, se soit livré à une étude approfondie de la question technique et militaire, et qui ait décidé le général en chef à marcherdans cette voie »
  5. Mathieu Detchessahar a Yannick Lemarchand, "Des Hommes et des Projects dans l'Urgence — La naissance du char d’assaut français, Annales des Mines str. 47; citujúc Note résumant la question du matériel d’artillerie d’assaut, G.Q.G., 28 novembre 1916. SHAT, 16 N 2121
  6. Pejčoch 2014; str. 27