Saint Chamond

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
St. Chamond
Tank St. Chamond

Tank St. Chamond

Základná charakteristika
Posádka 8 mužov
Dĺžka 8,83 m (korba)
Šírka 2,67 m
Výška 2,36 m
Hmotnosť 22 000 kg
Pancierovanie a výzbroj
Pancierovanie 11 až 19 mm
Hlavná zbraň 75 mm kanón Model 1897
Sekundárne zbrane 4x 7,5 mm guľomety Hotchkiss M1914
Pohon a pohyb
Pohon benzínovy 4-valec Panhard-Levassor
70 kW (90 k)
Odpruženie pružiny
Max. rýchlosť 12 km/h po ceste
8,5 km/h v teréne
Pomer výkon/hmotnosť 4 hp/tona
Dojazd 60 km
Priechodnosť stúpanie 32°, stena 0.4 m,
priekopa 2.4 m, brod 0.8 m

Saint Chamond alebo H-16 bol prvý francúzsky ťažký tank. Vznikol počas 1. svetovej vojny a prvýkrát bol použitý v boji v apríli roku 1917. V období od apríla 1917 do júla 1918 bolo vyrobených 400 kusov tohoto pomalého, ťažkého a poruchového obrnenca, ktorý napriek tomu v 1. svetovej vojne splnil svoju úlohu "ochrancu" pechoty.

Zrodil sa z obchodného súperenia, ktoré sa rozhorelo medzi tvorcami tanku Schneider CA1. Bol výkonnostne poddimenzovaný a mal zásadné chyby v dizajne. Jeho kľúčovou slabinou bol traktorový podvozok Holt, ktorý bol v prímere k trupu príliš krátky a niesol priveľkú hmotnosť (až 23 ton). Neskoršie modely sa pokúsili slabiny pôvodnej verzie napraviť montážov silnejších a širších pásov, hrubšieho predného panciera a efektívnejšieho 75 mm poľného dela Mle 1897. Postavených bolo celkovo 400 tankov Saint-Chamond, vrátane 48 neozbrojených tankov Caisson. Tanky zostali zapojené do viacerých bojových akcií až do neskorého leta roku 1918, pričom práve ku koncu sa ich efektivita zvýšila, pretože sa boj presunul zo zákopov do otvoreného priestoru. Nakoniec boli kompletne nahradené dovezenými Britskými ťažkými tankmi Mark IV.

Vývoj[upraviť | upraviť zdroj]

Schneider[upraviť | upraviť zdroj]

V januári 1915 vyslala francúzska zbrojovka Schneider svojho hlavného konštruktéra, Eugèna Brillié preskúmať pásové traktory americkej firmy Holt Company, ktoré sa v tom čase podieľali na testovacom programe v Anglicku. Cieľom pôvodného projektu bolo osadiť ich mechanickými strojmi na prekonávanie zátarasov z ostnatého drôtu typu Breton-Pretot. Po svojom návrate Brillié, ktorý bol predtým zapojený do konštrukcie obrnených vozidiel pre Španielsko, presvedčil vedenie zbrojovky aby zahájilo práce na vývoji vozidla označovaného ako Tracteur blindé et armé (obrnený a vyzbrojený traktor) a založeného na šasi traktora Baby Holt.

Experimenty s traktorovým podvozkom Holt začali v máji 1915 v továrni Schneider, s kolesovým modelom s výkonom 75 koní a pásovým modelom s výkonom 45 koní Baby Holt. Pásový model sa ukázal ako vhodnejší.[1] 16. júna nasledovali nové testy priamo pred francúzskym prezidentom, 10. septembra pred veliteľom Ferrususom, dôstojníkom, ktorý bolv roku 1908 zapojený do testovania a definitívneho zamietnutia projektu Levavasseur.[2]

Na začiatku roka 1916 bol v armádnej dielni zmontovaný prvý prototyp tanku Schneider. Bol vybavený pásovým podvozkom amerického traktora Holt, ktorý sa už vo Francúzsku využíval na presun ťažkého delostrelectva. Bojovú časť navrhol vojak Pierre Lescure. Poručík Fouché predĺžil pásy s cieľom zlepšiť schopnosť vozidla prekonávať zákopy. V tejto včasnej fáze prototypu bolo vozidlo označované ako Tracteur A - nie z bezpečnostných dôvodov, ale preto, lebo nikto presne nevedel ako volať takéto vozidlá; francúzske slovo char sa ešte nas označenie tankov nepoužívalo. Eugène Brillié, hlavný konštruktér zbrojovky Schneider, však tento Tracteur A prototyp odmietol. Namiesto toho vymyslel úpravu svojho vlastného šasi, ktoré poskytlo pri podstatne nižšej váhe a dĺžke rovnakú schopnosť prekonávať zákopy.

Saint-Chamond[upraviť | upraviť zdroj]

Char Saint-Chamond vystavený v Musée des Blindés v Saumur; posledný existujúci exemplár.

Kým Brillié začal pracovať na svojom druhom prototype, ktorého výsledkom bol Schneider CA1, zbrojovka Forges et Aciéries de la Marine et d'Homécourt ("FAMH"), so sídlom v Saint-Chamond, získala od francúzskej vlády kontrakt na 400 tankov. Jednalo sa o politický ťah generála Mourreta. FAMH plánovala postaviť tank, ktorý by bol čiastočne podobný Schneideru. Brillié však odmietol poskytnúť svoje patenty zadarmo a FAMH odmietol za ne platiť. Následkom toho zbrojovka nemohla použiť konkrétne patentované detaily (najmä tzv. chvost) tanku Schneider, preto vytvorila svoj vlastný dizajn: "Char Saint-Chamond". Obsahoval benzínovo-elektrický transformátor "Crochat-Colardeau", trakčný systém používaný v motorových vozňoch francúzskych železníc. Navyše možnosť navrhnúť ťažšie a väčšie pásové vozidlo dalo FAMH možnosť prekonať spoločnosť Schneider. Dosiahli to najmä inštaláciou silnejšieho poľného dela ráže 75 mm plnej veľkosti a štyroch guľometov Hotchkiss (Schneider mal iba dva).

Technický riaditeľ FAMH bol plukovník Émile Rimailho, dôstojník delostrelectva nespokojný s ocenením, ktorého sa mu dostalo za pomoc pri návrhu slávneho poľného dela Canon de 75 modele 1897 a 155 mm "Rimailhovej" húfnice. Po svojom odchode zo Zbrojného systému Francúzskeho štátu (APX) a vstupe do FAMH navrhol 75 mm poľné delo podobné delu Mle 1897 75 mm. Vzniklo tak vlastné delo FAMH, Canon de 75mm TR Saint-Chamond (Modele 1915), vytvorené tak, aby mohlo používať štandardnú 75 mm francúzsku muníciu. Plukovník Rimailho, ktorý mal priamy finančný záujem na predaji dela svojej spoločnosti, presvedčil Ministerstvo vojny aby špecifikovalo, že nový tank Saint Chamond ním bude vybavený. Týmto ťahom Rimailho zároveň prekonal tank Schneider CA1, ktorý mohol byť vyzbrojený iba menším pevnostným delom Schneider, ktoré používalo neštandardnú a slabšiu 75 mm muníciu. Práve dlhší trup tanku Saint Chamond umožnil inštaláciu dela štandardnej dĺžky.
Raný prototyp bol demonštrovaný francúzskej armáde v apríli 1916. Vývoj pritom začal iba vo februári 1916.[3]

Keď plukovník Jean Baptiste Eugène Estienne, ktorý bol lídrom iniciatívy za vytvorenie francúzskeho tanku, zistil, že 8. apríla 1916 bola schválená objednávka na ďalších 400 tankov, bol spočiatku nadšený. Keď sa neskôr ukázalo, že sa jedná o iný typ, šokovaný Estienne píše:

Som bolestne prekvapený, že tak dôležitá objednávka bola schválená bez konzultácie s jediným dôstojníkom, ktorý v tomto čase podstúpil hlboké štúdium príslušných technických a vojenských aspektov, a ktorý priviedol hlavného veliteľa k rozhodnutiu vybrať sa týmto smerom [k tankovej zbrani].[4]

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Podvozkový systém bol použitý z pásového traktora Holt, čo výrazne zjednodušovalo návrh a znižovalo výrobné náklady. Takisto trup bol konštrukčne jednoduchý: tvorila ho kostra zo zváraných oceľových nosníkov, na ktoré sa nitovaním upevňoval pancierový plech. Pancier mal rôznu hrúbku: vpredu 15, na bokoch 8,5 a v zadnej časti 8 mm. Tank nemal otočnú vežu, zbrane boli umiestnené v trupe. Kombinácia dlhého trupu a krátkeho podvozku sa ukázala neskôr ako problematická, keďže komplikovala prekonávanie širokých zákopov.

Tank bol nepriamo poháňaný štvorvalcovým benzínovým motorom Panhard s výkonom 85 až 90 koní. Ten však samotný tank nepoháňal, ale roztáčal generátor, ktorý vyrábal elektrický prúd (130 A, 400 V). Ten poháňal dva elektromotory, jeden pre každý z pásov. Palivové nádrže boli pancierované a mali objem 250 litrov - to dávalo tanku dojazd cca 60 km pri rýchlosti 8 km/hod. Povodne mal prototyp bočnice, ktoré mali chrániť podvozok pred ostreľovaním; pri testoch sa však medzi ne a pásy dostávali kamene a konáre, ktoré ich často poškodili, navyše bol k podvozku sťažený prístup. Preto sa vo finálnom návrhu od nich upustilo.

Hlavnou zbraňou bolo delo ráže 75 mm, uložené v čele, napravo od strednej osi vozidla. Spočiatku sa jednalo o delo špeciálnej konštrukcie, neskôr ho však nahradil univerzálny kanón Schneider 1897. Muníciou bolo 106 7.25 kg granátov vystreľovaných rýchlosťou 529 m/s a dostrelom 1,5 km. Kanón bol málo pohyblivý vo všetkých smeroch (do 10°), mierilo sa otáčaním vozidla.
Ďalšiu výzbroj predstavovali 4 guľomety Hotchkiss 1914, vpredu, vzadu na na každom z bokov. Tank do nich niesol cca 7500 kusov nábojov.

Posádku tvorilo 8 mužov: vodič, veliteľ, dvaja delostrelci a štyria guľometníci.

K zmenám v konštrukcii dochádzalo aj počas výroby: pre zapadanie do rozmočenej pôdy postupne narástla šírka pásov z 324 až na 500 mm, predný pancier bol zosilnený na 17 mm, namiesto rovnej strechy sa objavila šikmá, odolnejšia voči ostreľovaniu, pôvodne 2 veliteľské vežičky v prednej časti sú zredukované na jednu vľavo a poklop vpravo.

Organizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Tanky vytvárali tankovú skupinu s 12 vozidlami (AS31-AS42). Tri tankové skupiny tvorili tankový pluk.

Bojové nasadenie[upraviť | upraviť zdroj]

Tank bol po prvýkrát nasadený do bojov 1. svetovej vojny v apríli 1917 v bitke pri Berry-au-Bac, kde bolo do boja proti Nemcom nasadených 48 vozidiel, pričom spolu s nimi útočilo i 208 stredných tankov Schneider CA-1. Saint Chamondy však paradoxne do boja prakticky nezasiahli, pretože ich ešte predtým vyradili technické problémy.

5. a 6. mája 1917 zasiahlo do boja u Laffo 12 tankov Saint Chamond (AS31) a 19 Schchneider CA-1. Tanky síce prelomili línie nemeckej obrany, no straty boli vysoké: 6 Chamondov a 6 Schneiderov. V tomto boji sa ukázala problematická priechodnosť ťažkého tanku, kedy strata 4 kusov bola spôsobená ich uviaznutím.

Po podpise Brestlitovského mieru v marci 1918 Nemci presunuli svoje sily na západ v pokuse od dobytie Paríža. 9. júna proti nim stála 3. francúzska armáda a na severe sa preskupovala 1. francúzska armáda. Celkovo bolo do bojov nasadených 163 tankov Schneider a Saint Chamond, straty činili 73 kusov. Tanky sa osvedčili predovšetkým v ničení guľometných hniezd, čím znižovali straty pechoty.

Posledné väčšie nasadenie tankov Saint Chamond bolo 18. júla 1918, kedy X., XI. a XII. pluk podporovali útok dvoch francúzskych a jednej americkej pešej divízie.

Celkovo boli tanky Saint Chamond v bojoch 1. svetovej vojny nasadené 375-krát. Po podpísaní prímeria boli postupne vyraďované z výzbroje a/alebo prestavané na obrnené transportéry. Do súčasnej doby sa zachoval jediný kus, ktorý bol zrekonštruovaný a je vystavený v Musée des Blindés v meste Saumur.

Odvodené vozidlá a nasledovníci[upraviť | upraviť zdroj]

  • Le Char Kesson - nemal výzbroj a slúžil ako obrnený transportér pechoty

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pejčoch Ivo: Obrněná technika 13 – První světová válka, vydavateľ Svět křídel, Cheb, 2014. ISBN 978-80-87567-45-6
  1. Gougaud, str. 102-111
  2. Gougaud, str. 215
  3. Pejčoch 2014; str. 26
  4. Mathieu Detchessahar, Yannick Lemarchand: "Des Hommes et des Projects dans l'Urgence — La naissance du char d’assaut français, Annales des Mines, str. 47; citujúc Lettre d’Estienne à Joffre, 1er novembre 1916. SHAT, 16 N 2121: « Je suis péniblement surpris qu’on ait lancé une commande de cette importance sans prendre l’avis du seul officier qui, à l’époque, se soit livré à une étude approfondie de la question technique et militaire, et qui ait décidé le général en chef à marcherdans cette voie »