Seeteufel

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Seeteufel
Nieje obrázok.
Základná charakteristika
Štát RuskoRusko
Druh
Staviteľ fabrika Herzog-Leuchtenberg v Petrohrade
Dátum spustenia na vodu 31.10.1855
Dátum prevzatia námorníctvom 27.5.1856
Dĺžka 16,32 m
Šírka 3,45 m
Výška 3,92 m
Posádka 9 mužov
Hlavná výzbroj míny
Pohon a pohyb
Pohon ručný
Maximálny ponor 47 m
Maximálna doba ponoru 9 hodín

Seeteufel, známy tiež ako Le Diable de Marin, slovensky Morský diabol bola druhá ponorka, ktorú navrhol a skonštruoval Nemec Wilhelm Bauer v roku 1855.

Po porážke Šlezvicka-Holštajnska v prvej šlezvickej vojne prestal byť o Bauerov vynález záujem. Svoju ponorku sa neúspešne pokúšal ponúknuť Francúzom i Rakúšanom, Briti ho údajne o jeho nápady okradli. Nakoniec uspel v cárskom Rusku, kde postavil nástupcu Brandtauchera, známeho ako Seeteufel.[1]

Konštrukcia[upraviť | upraviť zdroj]

Seeteufel sa Bauerovej prvej ponorke Brandtaucher podobal. Plavidlo malo typickú vežovú nadstavbu v prednej časti a rovnako bolo poháňané ľudskou silou. Ponorka mala navyše dve manévrovacie lodné skrutky, zariadenie na regeneráciu vzduchu a bola dvakrát väčšia ako pôvodný Brandtaucher. Údajne mala dokonca i prechodovú komoru, ktorá umožňovala mužovi s potápačským výstrojom plavidlo opustiť a vrátiť sa späť.[2]

Ponorka bola dokončená koncom októbra 1855, no prvú oficiálnu skúšobnú plavbu absolvovala až koncom mája 1856. Príčinou bolo okrem technických a organizačných problémov i neochota pravoslávnej cirkvi ponorku vysvätiť; v tom čase jej prischol i názov Morský diabol.[1]

Služba[upraviť | upraviť zdroj]

Počas testov v Petrohradskom prístave podnikol Bauer s ponorkou viac ako 130 úspešných ponorov. Zisťoval pri nich plavebné vlastnosti lode, spotrebu kyslíka, dokonca skúšal pod hladinou fotografovať. Počas korunovácie ruského cára Alexandra II. v roku 1856 vzal na palubu lode hudobné kvarteto; ich hru bolo údajne dobre počuť aj na hladine.[3]
Tento koncert bol však začiatkom konca Bauerovej ponorky. Medzi dôstojníkmi ruského námorníctva mal odporcov, ktorí na neho podali udanie, že pod vodou sa hral Košútov revolučný pochod. Jeden z nich, Bauerov zástupca poručík Fedorovič (ktorého sa Bauer opakovane neúspešne pokúšal odvolať), nakoniec s ponorkou stroskotal. Pri 134. plavbe 2. októbra 1856, kedy mal Seeteufel pred očami vojenskej komisie potopiť plachetnicu, Fedorovič s ponorkou narazil na dno a uviazol s ňou vo vodných riasách. Po vypusteni záťaže sa predná časť ponorky zdvihla nad hladinu a posádka mohla plavidlo opustiť. Otvoreným vstupom sa však do ponorky nahrnula voda a tá definitívne klesla na dno.[1][4]

Dozvuky[upraviť | upraviť zdroj]

Bauer po stroskotaní Seeteufel-a ešte navrhol ďalšiu ponorku, tentokrát už s motorom, no k jej realizácii už nezískal podporu a krátko potom Rusko definitívne opustil.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c NOVÁK, Jan. Dramatické zrození ponorek. 21.století Speciál, september 2005.
  2. LUND, Neil. Some early submarines [online]. Alberta Ship Model Society, december 2004, [cit. 2010-03-21]. (po anglicky)
  3. CHANT, Chris. [s.l.] : REBO Productions CZ, 2009. ISBN 978-80-255-0073-6. Kapitola Brandtaucher (1851), s. 37. (český preklad)
  4. WICHMANN. Die Anfänge des deutschen U-Boot-Baus [online]. UBOOTGeschichte.de, 25.5.2009, rev. 2009-06-07, [cit. 2010-03-21]. Dostupné online. (nem)