Senzorická integrácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Senzorickú integráciu možno chápať ako teóriu, ktorá popisuje:

  1. proces spracovania a integrácie zmyslových informácií z vonkajšieho prostredia a z vlastného tela,
  2. z toho vychádzajúce dysfunkcie senzorickej integrácie,
  3. intervenčný prístup, terapiu.

Teória senzorickej integrácie vysvetľuje vzťah medzi spracovaním zmyslových podnetov a správaním jednotlivca. Americká ergoterapeutka A. J. Ayres tiež hovorí, že učenie závisí od senzorickej integrácie, problémy so senzorickou integráciou zapríčiňujú ťažkosti v učení a tiež, že cielenou podporou senzorickej integrácie môže dôjsť k zlepšeniu v oblasti učenia. Autorkou teórie senzorickej integrácie je A. J. Ayres, Ph.D., OTR, ktorej klinický náhľad a výskum priniesli revolúciu v oblasti ergoterapie s deťmi. Vo svojej publikácii Sensory Integration and the Child (Senzorická integrácia a dieťa) napísala: „Senzorická integrácia je organizácia informácií za účelom použitia. Naše zmysly nám dávajú informácie o našom tele a okolitom prostredí... a mozog musí všetky tieto informácie spracovať, aby sa človek mohol učiť a správať primeraným spôsobom.“ Proces senzorickej integrácie je u väčšiny jednotlivcov efektívny. To znamená, že prijímame a spracovávame informácie a primerane na ne reagujeme. Registrujeme, orientujeme sa, interpretujeme a reagujeme spôsobom, ktorý je danej situácii primeraný. Regulačná schopnosť mozgu alebo modulácia zmyslových správ podporuje tento výkon pomocou integrácie informácií. Výsledkom je potom správanie alebo konanie, ktoré je v súlade so zámerom jednotlivca. Pre senzorickú integráciu sú kľúčové tri zmyslové systémy, a to vestibulárne vnímanie, propriocepcia a taktilné vnímanie. Sú považované za základné zmysly a sú východiskom pre rozvoj ostatných systémov, hlavne auditívneho a vizuálneho, a ovplyvňujú rozvoj ostatných funkcií, ako: reč, motorické plánovanie, koordinácia pohybov, pozornosť, emočná kontrola, úroveň aktivity, školské zručnosti.

Dysfunkcie senzorickej integrácie[upraviť | upraviť zdroj]

Jednotlivci, ktorých spracovanie zmyslových podnetov nie je správne, majú ťažkosti v jednej alebo viacerých oblastiach zmyslového vnímania alebo v niektorom bode procesu integrácie. Teória SI (senzorickej integrácie) vysvetľuje deficity v učení a v správaní jednotlivca, ktorých príčina ale nie je v jasnom viditeľnom poškodení centrálneho nervového systému. Aby sme mohli hovoriť o dysfunkciách senzorickej integrácie, musia byť jasne preukázateľné deficity v spracovaní vestibulárnych, proprioceptívnych a taktilných podnetov. Dysfunkcie senzorickej integrácie sa môžu vyskytovať samostatne, ale často sa vyskytujú spolu s inými diagnózami, najmä s poruchami autistického spektra, ADD/ADHD (ADD, porucha pozornosti bez hyperaktivity, ADHD, porucha pozornosti s hyperaktivitou), špecifickými poruchami učenia... Môžu sa vyskytovať tak u detí, ako aj u dospelých (najmä s psychiatrickými diagnózami). Výsledkom dysfunkcie SI sú ťažkosti v emočnej regulácii, regulácii správania, ťažkosti v učení, percepčno-motorických funkciách, pozornosti.

Na základe zistení A. J. Ayers môžeme hovoriť o týchto typoch dysfunkcií SI: vestibulárno-proprioceptívna porucha bilaterálnej integrácie a sekvencovania, porucha taktilnej diskriminácie, taktilná defenzivita a somatodyspraxia. Existuje aj iná klasifikácia porúch, ktorá uvádza tri kategórie: poruchy diskriminácie, poruchy modulácie a motorické poruchy na senzorickej báze.

Terapia senzorickej integrácie[upraviť | upraviť zdroj]

Cieľom terapie SI je zlepšenie procesu senzorickej integrácie. Je založená na cielenej stimulácii vestibulárneho, proprioceptívneho a taktilného systému, ktorá má dieťaťu pomôcť lepšie integrovať prichádzajúce zmyslové vstupy a formovať adaptívne odpovede. Uskutočňuje sa v miestnosti, ktorá je prispôsobená na to, aby zahŕňala ponuky najmä pre vestibulárne, proprioceptívne a taktilné vnímanie. Miestnosť a terapeut má dieťa podporiť v pohybe a vlastnej aktivite. Aktivity počas terapie sú zábavné, dieťa chce byť na nich aktívne účastné. Sú pre neho zároveň „tou správnou výzvou“. Zámerom terapie SI nie je nácvik konkrétnych zručností, ale budovanie „adaptívnych odpovedí“ – dieťa postupne prispôsobuje svoje správanie a primerane reaguje na jednotlivé situácie a aktivity. Je zameraná na dieťa – terapia sa deje prostredníctvom hry a hrových aktivít. V princípe je terapia nedirektívna. Terapeut sa necháva nasmerovať dieťaťom a zaisťuje, aby dieťa bolo úspešné a videlo zmysluplnosť svojho konania.

Prostredie pre terapiu senzorickej integrácie by malo byť dostatočne priestranné, bezpečné a vybavené pomôckami ako sú špeciálne hojdačky, trampolíny, pojazdné dosky, naklonené roviny, žinenky, rôzne mäkké prvky, valce, lopty a škála taktilného materiálu.

Terapia senzorickej integrácie na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

Na Slovensku sa problematike senzorickej integrácie venuje občianske združenie 3lobit, ktorého zámerom je šíriť povedomie o koncepcii k čo najširšej cieľovej skupine a skvalitňovať prácu odborníkov v tejto oblasti. Realizuje rôzne vzdelávacie aktivity pre odbornú verejnosť a poradenstvo pri zriaďovaní, budovaní a práci v miestnostiach pre senzorickú integráciu.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • AYRES, A. J. Sensory Integration and The Child. Understanding Hidden Sensory Challenges. 25th Anniversary Edition. Los Angeles, California : Western Psychological Services, 2005. 211 p. ISBN 978-0-87424-437-3.
  • BORCHARDT, K. et al. Sensorische Verarbeitungsstörung. Theorie und Therapie der Sensorischen Integration. Idstein : Schulz-Kirchner Verlag, 2005. 455 S. ISBN 978-3-8248-0435-1.
  • BUNDY, A. C., LANE, S. J. MURRAY, E. A., Sensorische Integrationstherapie – Theorie und Praxis. 3. Aufl. Heidelberg : Springer, 2007. 536 S. ISBN 978-3-540-33063-9.
  • SMITH ROLEY, S., BLANCHE, E. I., SCHAAF, R. C. Sensorische Integration. Grundlagen und Therapie bei Entwicklungstörungen. Heindelberg : Berlin, 2004. 486 S. ISBN 978-3-540-00093-3: