Slovenské novinárstvo pred prvou svetovou vojnou a počas nej

Tento článok sa zaoberá Slovenským novinárstvom pred prvou svetovou vojnou a počas nej.

Prípravy na svetovú vojnu sa v Rakúsko-Uhorsku začali už niekoľko rokov pred jej vypuknutím. Vidieť to aj zo stále sa zvyšujúcich daní, z vojnových úverov, ako aj z intenzívneho vyzbrojovania armády. Militaristická politika a maďarský šovinizmus zachvátili celý verejný život Uhorska. Atentát na nástupcu trónu Františka Ferdinanda v Sarajeve v lete roku 1914 sa stal iba zámienkou na vypovedanie vojny Srbsku rakúsko-uhorskou monarchiou. Vtedy jej veľvyslanec v Belehrade predložil v mene svojej vlády také pokorujúce ultimátum Srbsku, ktoré by nemohol prijať nijaký suverénny štát, pretože išlo o hrubé zasahovanie do jeho vnútorných záležitostí.

Srbsko ultimátum odmietlo. Hneď na to, v júli t. r. nasledovalo vypovedanie vojny. Srbsko sa vtedy obrátilo so žiadosťou o pomoc na cárske Rusko, ktoré mu hneď vyhovelo napriek tomu, že na vojnu nebolo ešte pripravené. Nemecká armáda vtedy konečne dostala príležitosť vrhnúť sa na Francúzsko a na Rusko, ktoré spájali spojenecké zväzky. Koncom júla a začiatkom augusta t. r. bola v Rakúsko-Uhorsku v prúde všeobecná mobilizácia, najprv do 22 a potom do 50 rokov.

Vyhlásenie vojny bolo zavŕšením dlhoročnej agresívnej politiky Rakúsko-Uhorska na Balkáne. Potvrdzuje to aj jeho anexia, zabratie, Bosny a Hercegoviny, ktorej cieľom bolo vytlačiť dohodové mocnosti z tejto oblasti. Tomuto cieľu slúžila aj colná vojna so Srbskom, ktoré chceli vládnuce kruhy Rakúsko-Uhorska a Nemecka najprv hospodársky zruinovať a potom vojensky zničiť. Odpoveďou na túto agresiu bolo uzavretie spojenectva Srbska s Francúzskom. Preto aj v rokoch 1908 – 1911 dostalo Srbsko od Francúzska vojnovú výzbroj takmer za päťdesiat miliónov frankov. Rakúsko-Uhorsko vtedy začalo vo zvýšenej miere podporovať Turecko a jeho protislovanskú politiku na Balkáne.

S prípravou prvej svetovej vojny súviselo aj vystupňované vykorisťovanie robotníkov, ktorí mali ešte roku 1911 stanovenú 11 hodinovú pracovnú dennú povinnosť, túto nesvedomití podnikatelia ešte zvyšovali. Vtedajšie pomery takto charakterizovali Robotnícke noviny: “Váľajúce sa školy, preplnené nemocnice označujú, že sme krajinou žobrákov, na stokilometrových priestoroch niet školy, lekára, lekárne. Niet peňazí. Učitelia – títo “kultúrni nádenníci; dostávajú na mnohých miestach len dvesto korún platu. Pre chorých nemá vláda ani jedného milióna, na vojsko dá ochotne i stámilióny. Nové ťarchy vojenského rozpočtu chce celkom na ľud zvaliť. Drahšia bude soľ, zápalky, petrolej, cigary, víno, pivo, drahšie bude cestovné na železnici. Väčšia bude naša bieda, núdza..”. Preto sa aj redakcia novín dôrazne domáhala toho, aby Rakúsko-Uhorsko vyhlásilo neutralitu. Bolo to však zbytočné.

Bieda širokých ľudových vrstiev bola hlavnou príčinou ich vysťahovalectva, aj keď tu hral úlohu stupňujúci sa nacionálny útlak Nemaďarov v Uhorsku. V dôsledku toho sa do roku 1914 vysťahovala asi štvrtina Slovákov. Takmer 750 000 ich vtedy žilo v Spojených štátoch severoamerických. Mesiace pred vypuknutím vojny ničila slovenský ľud ťažká hospodárska kríza, povodne, neúroda a drahota zapríčinená aj anexiou Bosny a Hercegoviny a balkánskymi vojnami. Výdavky štátneho rozpočtu Uhorska sa roku 1913 neúmerne zvýšili, pričom jeho príjmy klesli o 264,000.000 korún. V nasledujúcom roku sa to ešte zhoršilo. Štát pritom naďalej doplácal na ťažbu uhlia, zemného plynu, na železiarne a železnice. Nespokojné ľudové vrstvy, ktoré ničila drahota, zvyšujúce sa dane poburovalo potlačovanie základných občianskych slobôd, reagovali na vládnu politiku štrajkami a demonštráciami. Z nich najväčšia bolo v Budapešti 15. marca 1914 – počas osláv kossuthovskej revolúcie. Tomu predchádzal štrajk robotníkov budapeštianskych zbrojárskych podnikov v januári t. r., ako aj hladové demonštrácie robotníkov v Budapešti a vo Viedni nasledujúci mesiac.

Predvojnová hospodárska kríza najviac postihla Slovensko, ktorého obyvateľstvo sa z troch pätín živilo poľnohospodárstvom. Podľa úradnej štatistiky vlastnilo vtedy štyristo rodín tretinu slovenskej pôdy. Z celkového počtu 295 388 slovenských roľníckych usadlostí mala vyše polovica priemerne iba 1,9 katastrálnych jutár pôdy, z ktorých roľnícka rodina nemohla vôbec vyžiť. V celom Uhorsku, písalo sa vtedy v Robotníckych novinách, bola tretina pôdy v rukách štyristo veľkostatkárov, pričom tu žilo 2 000 000 maloroľníkov a 1 000 000 poľnohospodárskych robotníkov. Priemerný ročný plat továrenského robotníka bol 700 korún, kým poľnohospodársky robotník zarobil iba 400 korún. Bieda a nezamestnanosť prinútili v rokoch 1901 – 1910 spolu 1 250 000 ľudí vysťahovať sa z Uhorska: Navyše pospolitý ľud na Slovensku vtedy ničili epidémie a choroby z podvýživy.

Slovenské národné hnutie v tomto období poškodzovalo nielen obmedzovanie základných občianskych slobôd a surový maďarizačný útlak, ale ho oslabovali aj rozbroje vnútri národne prebudenej slovenskej spoločnosti. V Uhorsku vtedy volebné právo malo iba 6 % obyvateľov, no všeobecné volebné právo až do zániku Uhorska v októbri roku 1918 sa nepodarilo uskutočniť. Slovákov v uhorskom parlamente zastupovali vtedy iba traja poslanci, hoci podľa ich počtu, tu malo ich byť najmenej štyridsať. Roku 1914 sa mali konať nové voľby do parlamentu, no pre vypuknutie vojny sa už neuskutočnili.

Slabé slovenské národné hnutie nemohlo byť vážnym politickým protivníkom uhorskej vlády. Preto aj ministerský predseda Štefan Tisza mohol roku 1911 úplne ignorovať memorandum Slovenskej národnej strany dovolávajúce sa zavedenia slovenčiny na niektorých stredných školách. Maďarské politické strany vyznávali oficiálnu tézu o “jednotnom uhorskom politickom národe", pričom za jeho členov, teda za Maďarov, považovali aj príslušníkov nemaďarských národností Uhorska hovoriacich inými jazykmi. Nemaďarom upierali nárok na autonómiu a samostatnosť. Preto aj Slovákov dovolávajúcich sa národnej rovnoprávnosti vyhlasovali za “panslávov, ktorí chcú Uhorsko pripojiť k Čechom, alebo k Rusom." Odnárodňovanie Slovákov vtedy malo preto taký veľký úspech, lebo ho podporovali „maďaróni“ – odnárodnení slovenskí zemania, kňazi, advokáti, učitelia, úradníci, žandári a iní, ktorí si takouto mimoriadnou horlivosťou chceli vyslúžiť lepšie spoločenské postavenie a presvedčiť maďarské vládnuce kruhy, že sú skutočnými vernými príslušníkmi “maďarského politického národa."

Slabosť predvojnového slovenského národného hnutia znásobovali ešte vnútorné rozpory v Slovenskej národnej strane, ktorej predstavitelia márne dúfali, že ju premenia na masovú politickú stranu, ktorá získa čo najviac poslaneckých mandátov v uhorskom sneme. Jej predvojnový volebný program bol však veľmi nenáročný. Spomína sa v ňom potreba zachovania nezávislosti Uhorska, splnenie národnostného zákona z roku 1868, ktorý nikdy nevošiel do života, uzákonenie všeobecného volebného práva, od ktorého národniari v nádeji, že vláda splní požiadavky ich “školského memoranda" načas ustúpili, právo zhromažďovania a spolčovania sa, právo na štátnu subvenciu pri zakladaní svojpomocných hospodárskych ľudových spolkov. Spomínala sa tu tiež požiadavka “ochrany remeselníkov", uzákonenie “dobrého čeľadného poriadku", potreba “štátnej ochrany robotníkov v priemysle". O slabom politickom vplyve Slovenskej národnej strany svedčí aj skutočnosť, že bez protestu prijala rozhodnutie vlády nedovoliť zvolať jej posledné predvojnové zhromaždenie, ktoré sa malo konať v Martine 5. augusta 1913. Tých, ktorí ho chceli uskutočniť, polícia rozohnala a jeho organizátorov vyšetrovala a dala im vysoké peňažné tresty.

Väčšie politické úspechy ako martinskí národniari mali predstavitelia liberálnej inteligencie hlasisti, ktorých hnutie sa v rokoch 1905 – 1907 rozšírilo hlavne na západnom Slovensku. Hlasisti sa usilovali pod svoj vplyv dostať hlavne roľníkov. Ich predprevratové agrárne hnutie malo značný spoločenský vplyv. Svedčí o tom aj vysoký náklad hodžovského Slovenského týždenníka (14 000 exemplárov). Celkove úspešní boli hlasisti pri zakladaní ľudových hospodárskych a úverových spolkov, ako aj osvetových a záujmových združení. Medzi martinskými Národnými novinami a hodžovským Slovenským týždenníkom sa vtedy viedli prudké polemiky. Podobné prudké polemiky prebiehali vtedy medzi katolíckym krídlom Slovenskej národnej strany – ľudákmi, národniarmi, hlasistami a sociálnymi demokratmi.

Keď v apríli roku 1914 z taktických dôvodov minister výučby a náboženstva povolil na nižších školách vyučovať náboženstvo v slovenčine, viacerí slovenskí predstavitelia to začali takmer vyhlasovať za uskutočnenie národnej rovnoprávnosti. Preto aj odporúčali podporovať ministerského predsedu Štefana Tiszu a jeho militaristickú politiku. Štefan Tisza, aby mal voľné ruky pre prípravu vojny a umlčal opozíciu, začal v prvých mesiacoch roku 1914 rokovať so zástupcami sedmohradských Rumunov o ich národnostných požiadavkách. Vtedy vyhlásil, že onedlho začne rokovať aj so slovenskými politikmi, čo sa však nestalo.

Ako vidieť, ani pred začiatkom prvej svetovej vojny Slovenská národná strana nevystúpila s programom zásadného riešenia slovenskej národnej otázky. Iniciatívnejšími po tejto stránke boli slovenskí vysťahovalci v Spojených štátoch severoamerických, ktorí sa obrátili s memorandom na uhorskú vládu žiadajúc autonómiu Slovenska, jeho nezávislosť a samosprávu – pravda, v rámci Uhorska. Ich politický program vychádzal zo Slovenského memoranda z roku 1861. Medzi slovenskými národovcami toto memorandum amerických Slovákov našlo veľmi malú odozvu. Dokonca Robotnícke noviny, vtedy takto ironizovali “pánov národniarov” z USA: “Nechceli by nám páni národovci v Amerike povedať, ako si túto samosprávu predstavujú? Ako chcú autonómiu previesť – na teritoriálnom, alebo osobnom základe? Nemohli by nám povedať, čo by sme mali začať s dolnozemskými Slovákmi, alebo čo začať s Maďarmi a Nemcami v Prešpurskej, v Nitrianskej a s Nemcami v Turčianskej župe a s Rusínmi v Šariši? Či ich poslovenčíme, alebo čo s nimi?" Budapeštianska vláda na toto memorandum nereagovala. Rovnako ignorovala aj všetky snahy nemaďarských národností Uhorska o národnú rovnoprávnosť. Už 1. júna 1908 takto charakterizoval situáciu v habsburskej monarchii dopisovateľ ríšsko-nemeckých novín Bremer Tagblatt: “Nie je v celej Európe a nikde inde na svete – Čínu snáď vynímajúc – ríša, ktorá by sa nachádzala v smutnejších pomeroch, ako rakúsko-uhorská dynastia. Táto pozoruhodná zmes národov je vo svojom zložení príšerou, ktorá nemôže žiť, ani umrieť. Z roka na rok sa zvyšuje presvedčenie, že ďalšie trvanie tejto monarchie je politickou nemožnosťou....Stojíme na prahu ďalekosiahlych udalostí. V neďalekej budúcnosti pôjde o osud monarchie, o národy a robotnícku triedu..."

Prípravy na svetovú vojnu boli v Uhorsku v plnom prúde. Uhorský snem, ktorý bol zvolaný do Budapešti na 23. mája 1912 mal rokovať nielen o návrhu zákona o volebnom práve, ale aj o vojnových úveroch. Preto aj vtedy vypukol v hlavnom meste Uhorska generálny štrajk, ktorý prerástol na veľké demonštrácie robotníkov vedených Sociálnodemokratickou stranou. Situácia bola kritická. Masa tridsaťtisíc robotníkov, demonštrujúcich pred budovou parlamentu vystupovala s heslami: “Nech žije všeobecné volebná právo! Dolu s Tiszom! Nech žije revolúcia!"

Predseda snemu, nenávidený gróf Štefan Tisza, zavolal do pohotovosti proti demonštrujúcim robotníkom, ale aj proti iným obyvateľom hlavného mesta, silné policajné a vojenské jednotky. Demonštranti vtedy začali v uliciach stavať barikády, podpaľovať domy a sklady. Vzburu sa vojsku a žandárom na príkaz vlády podarilo potlačiť, pričom padlo deväť ľudí, medzi nimi dvaja slovenskí robotníci Holub a Burinka. 158 ich bolo ťažko zranených. To bola porážka Sociálnodemokratickej strany, ktorej sa nepodarilo pre tento boj získať robotníkov a roľníkov z ostatných oblastí Uhorska.

Uhorský snem potom v niekoľkých dramatických zasadaniach, počas ktorých 120 policajtov násilím vyviedlo zo snemovne všetkých opozičných poslancov, 4. júna 1912 odhlasoval všetky vojenské predlohy. Vtedy padla nádej na uzákonenie všeobecného volebného práva. V takomto sterorizovanom ovzduší 17. septembra 1912 vláda predložila parlamentu na schválenie osnovu nového volebného zákona, podľa ktorej volebné právo mali mať len stredoškolsky vzdelaní muži od 24 rokov a ostatní len od 30 rokov, ktorí vedeli čítať a písať po maďarsky, vlastnili niekoľko jutár pôdy, alebo mali živnostenský list, platili určitú výšku daní. Z robotníkov mali mať volebné právo len tí, ktorí boli gramotní, ovládali maďarčinu a mohli dokladom dokázať, že pracovali na jednom mieste aspoň tri roky.

Na protest proti tomuto reakčnému zákonu, ktorý zbavoval milióny ľudí volebného práva, sa postavil mimoriadny zjazd Sociálnodemokratickej strany Uhorska, ktorý sa konal v Budapešti 26. januára 1913. Ten vyzval pracujúcich celého Uhorska na generálny štrajk. Keď však Budapešť obsadilo 60 000 vojakov, policajtov a žandárov, Ústredný výbor strany štrajk odvolal – a tak ustúpil na celej čiare. Tak sa skončila krachom politika sociálnych demokratov Uhorska za všeobecné volebné právo.

Ako si v tejto kritickej situácii počínali predstavitelia slovenských politických strán a skupín? Mladší hlasisti sústredení okolo budapeštianskeho Slovenského týždenníka a Slovenského denníka Milana Hodžu sa snažili nadväzovať kontakty s členmi maďarskej vlády, tvrdiac, že len takto budú môcť Slováci získať v uhorskom parlamente niekoľko ďalších poslaneckých mandátov. To sa im nepodarilo uskutočniť. M. Hodža a jeho stúpenci, tak ako v minulosti, kritizovali orientáciu martinského vedenia Slovenskej národnej strany na cárske Rusko a presadzovali orientáciu na úzku česko-slovenskú spoluprácu. Najviac sa však Milan Hodža spoliehal pred prvou svetovou vojnou na následníka trónu Františka Ferdinanda. Stal sa jeho poradcom a častejšie s ním rokoval. František Ferdinand presadzoval premenu dualistickej rakúsko-uhorskej monarchie na trialistický štátny útvar, v ktorom by rovnaké práva ako Rakúšania a Maďari dostali aj Česi – a to ako hegemón všetkých slovanských národov bývajúcich v monarchii.

Politicky sa vtedy výrazne angažovali aj slovenskí sociálni demokrati, ktorí na svojom štvrtom zjazde v Bratislave v apríli roku 1914 vyhlásili svoj nový politický program. Podľa neho mali sa vo zvýšenej miere starať o svoje tzv. voľné politické, ale aj o odborové organizácie a rozširovať medzi ich členmi socialistickú periodickú tlač a literatúru. Vtedy zaujali postoj aj k vnútropolitickej situácii v Uhorsku a k riešeniu slovenskej národnej otázky.

Emanuel Lehocký – predseda Slovenského výkonného výboru Sociálnodemokratickej strany vo svojom zjazdovom referáte odsúdil predchádzajúcu politickú pasivitu Slovenskej národnej strany, pričom slovenskú politiku v rokoch 1848 – 1914 vyhlásil za nevýbojnú, pokornú a nerevolučnú. (Žiadosti slovenského národa z 10. mája 1848, Slovenské národné memorandum z 5. a 6. júna 1861, následné volebné programy Slovenskej národnej strany atď.). Kritizoval tých slovenských politikov, ktorí očakávali “mesiáša z Petrohradu"(martinskí národniari), ale aj liberálov – hlasistov, ktorí čakali “na vykupiteľa z Belvedéru" (Františka-Ferdinanda).

V zjazdovej rezolúcii sa odsudzovalo nadväzovanie kontaktov predstaviteľov Slovenskej národnej strany s predsedom uhorského snemu Štefanom Tiszom, ako aj s ministrami peštianskej vlády. V rezolúcii však chýbala požiadavka sebaurčovacieho práva slovenského národa, ktorá bola nevyhnutnou podmienkou získania národnej rovnoprávnosti. Bola tu len tzv. Bauerova téza o potrebe uzákonenia kultúrnej autonómie Nemaďarov v Uhorsku. Vidieť to aj z rezolúcie IV. zjazdu slovenskej sociálnej demokracie, v ktorej bol tento program:

1. Občianske slobody, t. j. sloboda spolčovacia, zhromažďovania sa, sloboda koaličná a tlačová, všeobecné volebné právo s tajným hlasovaním do snemu, stolice a obce
2. aby sa v súdnictve v záujme spravodlivosti a občianstva prerokúvali spory v jazyku stránky
3. aby sa vo verejnej správe používala reč ľudu a v autonómii sa každý občan mohol uplatniť vo svojom jazyku
4. vyučovanie slovenskej mládeže v elementárnych, pokračovacích, učňovských a odborných školách v slovenskej reči
5. zrušenie všetkých ustanovizní, ktoré v ochrannom robotníckom zákonodarstve znemožňujú robotníctvu neovládajúcemu maďarčinu uplatniť sa”

V rezolúcii sa však nehovorilo ako tieto ciele možno dosiahnuť. Ako vidieť, slovenskí sociálni demokrati odsudzovali politickú pasivitu Slovenskej národnej strany, no sami nevedeli ako splniť vlastný program politickej aktivity. Iniciatívu pri formovaní nového slovenského politického programu vtedy prejavili hlasisti a stúpenci Milana Hodžu. Práve oni sa pred prvou svetovou vojnou pokúsili utvoriť ústredné vedenie slovenského národného hnutia, ktoré by zjednocovalo všetky politické krídla a skupiny. Toto vedenie malo niesť zodpovednosť “za politický, jazykový a hospodársky pokrok v národe". Mala sa ním stať v poradí druhá Slovenská národná rada. Otcom tejto myšlienky bol Vavro Šrobár, ktorý ju prvý raz predložil na uváženie slovenským národovcom zhromaždeným na pohrebe Pavla Mudroňa v Martine.

Túto myšlienku si osvojil aj Matúš Dula – 68-ročný predseda Slovenskej národnej strany, ktorý vyzval začiatkom apríla roku 1914 predstaviteľov všetkých politických smerov na Slovensku, aby utvorili takúto celonárodnú reprezentáciu. Nesúhlas s jej vytvorením spočiatku vyslovil Emanuel Lehocký v Robotníckych novinách a Milan Ivanka v Národnom hlásnikovi. Spočiatku túto inštitúciu odmietali aj ľudáci a podľa očakávania aj Krajan – tlačový orgán maďarónskej odnárodňujúcej skupiny.

Napriek tomu 26. mája 1914 sa v Budapešti uskutočnila porada predstaviteľov všetkých slovenských politických zoskupení o utvorení Slovenskej národnej rady. Zúčastnili sa jej Matúš Dula, M. M. Bella, E. Stodola, M. Hodža, Vavro Šrobár, Anton Štefánek, Vladimír Fajnor, poslanci F. Juriga a P. Blaho, ale aj Emanuel Lehocký. Boli tu teda zástupcovia národniarov, hlasistov, ľudákov a sociálnych demokratov. Tí súhlasili s vytvorením tohto vrcholného celonárodného orgánu. Myšlienka utvorenia Slovenskej národnej rady, ktorá mala okrem predsedu Matúša Dulu osem členov – zástupcov všetkých politických zoskupení, bola veľmi osožná, osobitne v podmienkach krutej maďarizácie a militarizácie Uhorska, a to tesne pred prvou svetovou vojnou. Táto celonárodná reprezentácia bola krokom vpred. Pre vypuknutie vojny však táto inštitúcia nemohla ani len začať svoju činnosť.

Ohlas vypuknutia prvej svetovej vojny v slovenskom novinárstve

V súvislosti s vypovedaním vojny Srbsku vstúpili 23. júla 1914 v Uhorsku do platnosti prísne nariadenia o zrušení slobody zhromažďovania sa, prejavu a slobody tlače, na ktorú bola uvalená prísna cenzúra. Okrem toho bola zrušená imunita poslancov a rozpustená snemovňa. Vypovedanie vojny Srbsku vzbudilo medzi maďarskými bohatšími vrstvami veľké nadšenie. Títo „vlastenci“ tiahli cez mestá a dediny v demonštračných sprievodoch s heslami: “Nech žije vojna! Nech žije armáda! Nech zhynie Srbsko!" Vtedy sa vyhlasovalo, že Trojspolok za niekoľko týždňov rozdrví Dohodu a veľmi skoro zlikviduje aj malé Srbsko. Peštiansky denník Ast-Est vtedy vyhlásil, že Uhorsko sa vrhne na Srbov ako tiger na myš.

Vtedy sa začal šovinistický pohon na „panslávov“ – týchto vraj „ruských špiónov a zradcov uhorskej vlasti“. Toto prenasledovanie organizovala maďarská meštiacka, ale aj slovenská odnárodňujúca tlač. Robila tak na priamy podnet vlády, úradov a vedenia maďarských politických strán. Začalo sa inzultovanie, šikanovanie, terorizovanie a zatváranie slovenských národovcov. Prenasledovanie sa sústredilo hlavne na slovenskú inteligenciu. Napr. Milan Hodža bol hneď po narukovaní do Trenčína zatknutý a vojenskou eskortou dopravený do vojenského väzenia v Bratislave, v ktorom už sedel Ivan Dérer. V Bánovciach zatvorili vtedy Janka Jesenského, v Novom Meste nad Váhom Rudolfa Markoviča. Podobný osud stihol Jána Fábryho, J. Roháčika, J. Cablka, L. Moyzesa, Miloša Krnu a iných.

Len v Nitrianskej župe bolo vtedy vyšetrovaných do dvesto panslávov. Profesor Krajňák vtedy napísal Kornelovi Stodolovi, že vyše šesťsto slovenských národovcov sa na začiatku vojny dostalo do väzenia. Mnohých vtedy obvinili, že “zapredali vlasť Rusom, vyhotovovali tajné mapky pre Rusov a Srbov, boli ich špiónmi a pod. Vo všetkých slovenských okresoch na príkaz vyššej vrchnosti úrady vypracovali “proskripčné listiny" so zoznamami podozrivých slovenských národovcov. Mnohí z podozrivých museli hneď narukovať a po pár dňoch odísť na front. Vo svojich dokladoch mali poznámku, že sú “nebezpečnými panslávmi, treba ich prísne pozorovať. Ich návrat je nežiaduci." Úrady teda očakávali, že na fronte padnú – a to čo najskôr.

Vládny teror postihoval aj radových členov Slovenskej národnej strany. Nap. Pavla Kelenberga – účtovníka zvolenskej meštianskej banky a Ondreja Janču – lekárnika v Pliešovciach, uväznili bez jediného dôkazu. Janču si vo väzení aj naďalej ponechali, Kellenberga síce prepustili, ale ho postavili pod policajný dozor. Michalovi Bodickému žandári urobili domovú prehliadku. Slovenské noviny a časopisy, ktoré u neho našli, spolu s korešpondenciou súkromného charakteru, ktorú mal so slovenskými vysťahovalcami v Rusku, mu zabavili a odovzdali štátnemu zastupiteľstvu ako nebezpečný špionážny materiál. Nič mu však nedokázali, a tak sa ani nedostal do väzenia.

Proti tomuto vládnemu teroru protestoval v osobitnom memorande Štefanovi Tiszovi predseda Slovenskej národnej strany Matúš Dulla. Tisza mu v odpovedi sľúbil, že “inzultovanie slovenských ľudí nedovolí", no nič sa ani potom nezmenilo. Vavro Šrobár si takto spomínal na pomery v akých slovenskí národovci žili počas prvej svetovej vojny: “Byty naše, každý pohyb náš stopovali nejakí špehúni, prikrádali sa k nám na krok, počúvali naše hovory tesne za našim chrbtom. Ak sme sa zdržovali doma, boli sme podozriví, že kujeme tajnú zradu, ak sme sa ukazovali na staniciach, keď prichádzali vlaky s ranenými, alebo s vojakmi idúcimi na front, vytýkali nám, že demonštrujeme, že špionáž prevádzame, že sa tešíme veľkému počtu ranených...Po porážke našich armád v Haliči a v Rusku sa politická situácia na Slovensku zhoršovala. Stali sme sa opatrnými, vylúčili sme nespoľahlivých zo svojho stredu, správy sme oznamovali len v najužšom kruhu a nebolo dovolené pýtať sa, od koho ich máme. Prestali sme chodiť do verejných miestností. O vojne sme sa nikdy nezhovárali v prítomnosti neznámeho, alebo zastrašeného človeka."

O slabosti slovenského národného hnutia za prvej svetovej vojny svedčí aj to, že Slovenská muzeálna spoločnosť mala začiatkom roku 1918 len 1343 členov a Národné noviny – ústredný orgán Slovenskej národnej strany iba 600 predplatiteľov. Na začiatku vojny pôsobili v uhorskom parlamente iba traja slovenskí poslanci zvolení vo voľbách roku 1910. Prvý z nich – František Skyčák, ktorý sa vzdal svojho mandátu údajne pre “finančné ťažkosti." V skutočnosti preto, lebo stratil dôveru slovenskej verejnosti, ktorá ho označila za úplatkára stojaceho v službách maďarskej vlády. Druhý z nich, Pavel Blaho musel hneď po vypuknutí vojny narukovať ako vojenský lekár. V parlamente tak zostal sám iba Ferdiš Juriga. Väčšina slovenskej národne prebudenej inteligencie po vyhlásení vojny sa utiahla a upadla do pesimizmu. Neodvážila sa postaviť proti útokom vlády, župných, okresných a obecných úradov. Ťažko niesla zastavenie vtedy jediného politického Slovenského denníka hneď na začiatku vojny, pretože sa tak stratil zdroj aktuálnych politických informácii v slovenčine. Bola bezmocná proti cenzúre pre ktorú noviny často vychádzali “s vybielenými stranami." Uvedomovala si, že prípadné vyhlásenie politickej pasivity by bolo prejavom strachu a kapitulantstva, no zdôvodňovali to tým, že tak urobili všetky nemaďarské politické strany a skupiny v Uhorsku.

Predsedníctvo Slovenskej národnej strany uverejnilo 6. augusta 1914 v Národných novinách nasledujúce vyhlásenie: “Aby sa vyhlo nedorozumeniam, aké v pohnutých časoch ľahko môžu vzniknúť, predstavenstvo na celý čas začatej vojny zastavilo všetku činnosť svojej strany a pričinilo sa k tomu, aby už odpovedané zhromaždenia slovenských kultúrnych spolkov, (t. j. Muzeálnej slovenskej spoločnosti a Živeny), boli odročené". Vyhlásenie slovenskej politickej pasivity nebolo nič nového. Veď od roku 1884 sa opakovalo niekoľko razy. K tomu siahli aj iné politické zoskupenia Nemaďarov v Uhorsku. Bola to menej riskantná forma protivojnovej opozície a odmietnutie spolupráce s maďarskými vládnucimi kruhmi.

Z vyhlásení a článkov slovenských novín a časopisov po sarajevskom atentáte na Františka Ferdinanda a po vypuknutí vojny vidieť, že ich zastrašil vládny teror, obmedzili mimoriadne vojnové zákony a nariadenia, ale aj opatrníctvo a strach pred represiami. Spočiatku sa slovenské noviny a časopisy snažili polemizovať s propagátormi protisrbskej hystérie a odsudzovali nacionálny šovinizmus, ktorý vtedy prenikol takmer celú maďarskú periodickú tlač.

Slovenský denník vtedy vyhlásil, že snaha vládnych novinárov označiť ako vinníka za sarajevský atentát celý srbský národ je demagógiou a podvodom. Preto aj kritizoval vojnovú kampaň vládnej tlače a žiadal, aby sa namiesto toho riešila v Uhorsku požiadavka národnej rovnoprávnosti, uzákonenie všeobecného volebného práva, zlepšenie úrovne školstva, odstránenie drahoty a predovšetkým, zachovanie svetového mieru. Národné noviny označili snahy o vyhladzovaciu vojnu proti Srbsku za politický hazard, ktorý ohrozuje existenciu habsburskej monarchie. Najenergickejšie sa vtedy proti vojne postavil Ivan Dérer v článku Hyeny chcú vojnu. V ňom označil vojnových štváčov za hyeny, ktoré žijú z mŕtvol a chcú, aby po vyhladzovacej vojne proti Srbsku teror postihol nemaďarské národnosti v Uhorsku a v krajine sa úplne zlikvidovali základné občianske slobody. Za tento článok martinský župan zastavil Národného hlásnika a jeho zodpovedného redaktora Jozefa Gregora – Tajovského, ako aj autora článku Ivana Dérera, dal uvrhnúť do vyšetrovacej väzby. Dérera potom odsúdili pre “prečin poburovania proti triedam", a Jozefa Gregora – Tajovského po dlhom šikanovaní z väzenia prepustili. Oboch však ako “politicky nespoľahlivých" eskortovali do vojenského väzenia v Bratislave a urýchlene poslali na front.

Pravda, nie všetci vydavatelia a redaktori slovenskej tlače vtedy prejavili takú smelosť. Aj v nej sa začali prejavovať články schvaľujúce maďarský nacionálny šovinizmus a vojnovú propagandu. Najďalej v tomto smere zašiel odnárodňujúci maďarónsky Krajan, ktorý sa Srbom vyhrážal úplnou likvidáciou, smrťou celého národa, vymazaním z mapy Európy s odôvodnením, že vraj “mier možno očakávať iba od mŕtveho Srba”. Slovenské ľudové noviny vtedy vyzývali slovenských vojakov k “vernosti" k habsburskej monarchii." Odporúčali príbuzným, ktorí odprevádzali svojich milých na front, aby neplakali, lebo vojny sa netreba báť. Slováci vraj takto iba plnia svoju povinnosť k vlasti, pretože “náš národ vždy stál pevne pri habsburgovcoch."

Onedlho po vypuknutí vojny sa však Rakúsko-Uhorsko dostalo do hlbokej hospodárskej krízy. Priemysel bol čoraz menej schopný spĺňať dodávky pre front, znížila sa výmera obrábanej pôdy, miestami až o polovicu a klesla poľnohospodárska produkcia. Nedostatok potravín, obuvi, surovín, paliva, odevu atď. zvyšoval nespokojnosť zbedačeného ľudu, ktorá sa prejavila v narastajúcom počte hladových pochodov, štrajkov a demonštrácii. Táto situácia sa prudko zhoršila roku 1917 po vstupe Spojených štátov severoamerických do vojny, keď sa vojenská prevaha výrazne prejavila na strane mocností Dohody.

Už od druhej polovice roku 1915 sa tratil strach a prejavy oficiálnej poslušnosti k panujúcemu režimu. Začali sa aj v slovenských novinách objavovať útoky na vinníkov biedy, hladu a utrpenia pospolitého ľudu doma i na fronte, čoraz nástojčivejšie sa požadovalo ukončenie vojnového vraždenia a potrestanie vojnových štváčov. Čoraz naliehavejšie sa volalo po uzavretí svetového mieru. Prudké zhoršenie zásobovania obyvateľstva, jeho narastajúca bieda, porážky rakúsko-uhorských armád na frontoch, to všetko ešte znásobilo politickú krízu v Uhorsku. Ľudové hnutie za ukončenie vojny a nastolenie svetového mieru už nebolo možno zastaviť.

Roku 1914 poskytovalo slovenské novinárstvo neradostný obraz. Kým v jeho prvej polovici vychádzalo 77 slovenských novín a časopisov, v druhej polovici roku zostalo z nich iba 33. Tento pokles sa počas svetovej vojny nezastavil. Roku 1915 ich vychádzalo 31, roku 1916 – 31, roku 1917 – 29 a roku 1918 – 28. Vojna a jej dôsledky podlamovali slovenské novinárstvo v jeho životných koreňoch. Bola to vážna strata, lebo práve v novinách a v časopisoch sa najlepšie odrážal život Slovenska, jeho atmosféra, úspechy a prehry Slovákov v oblasti politickej, kultúrnej a hospodárskej.

Po vypuknutí vojny proti štyrom slovenským politickým novinám stálo päť maďarónskych v slovenskej reči. Ostatné boli nepolitické, z tých bolo 12 náboženských. Aj to bol jeden z dôsledkov nového tlačového zákona z apríla roku 1914, ktorý priniesol aj dvojnásobné zvýšenie kaucie na politické noviny. Pri denníkoch sa kaucia pohybovala od 12 000 korún do 50 000 korún, pri týždenníkoch od 10 000 do 20 000 korún. Tlačové pokuty sťahované z kaucie sa zvýšili na štvornásobok. Ak vydavateľstvo periodika nemohlo do štrnástich dní kauciu doplniť o takto zníženú sumu, čakala ho ďalšia vysoká finančná pokuta Po vypuknutí vojny vstúpila do platnosti aj predbežná vojenská cenzúra a noviny i časopisy začali vychádzať s vybielenými stranami s poznámkou “konfiškované." Vtedy sa zaviedla, aj keď neoficiálne, aj predbežná občianska cenzúra. Redakcia novín musela pred expedovaním poslať exemplár z každého čísla polícii a len po jej zvolení sa noviny mohli poštou rozosielať.

Zostrená vojnová cenzúra prísne zakazovala uverejňovať správy o sile a početnosti vojska, o zbraniach, opevneniach, zásobách munície, tovaru a potravín. Za prekročenie tohto zákazu hrozila delikventovi osemtisícová pokuta a až päťročné väzenie. Pod zámienkou neuposlúchnutia cenzúry mohol byť náklad novín okamžite zhabaný, alebo noviny hneď zastavené. Ku konci vojny Tlačový výbor Uhorska rozoslal redakciám dôverné pokyny o čom sa nesmie písať. Minister spravodlivosti vydal roku 1917 nové nariadenie o cenzúre, ktorým sa povoľovalo vydávať publikácie aj o otázkach vnútornej politiky, teda aj o činnosti vlády, ale pritom zakázalo publikovať čokoľvek proti “záujmom vedenia vojny, proti zásobovaniu štátu a v istom zmysle aj o národnostnej otázke." Cenzúrne predpisy boli zámerne formulované takto zoširoka, aby sa tým umožnilo cenzorovi, podľa vlastnej úvahy obmedzovať tlač, likvidovať vláde nepohodlné noviny a časopisy a prenasledovať ich vydavateľov, redaktorov, dopisovateľov a spolupracovníkov.

Vojnové spravodajstvo v žurnalistike sa prejavovalo aj v zatajovaní správ, v zamlčovaní a v skresľovaní skutočných pomerov, v ignorovaní verejnej mienky a vo falšovaní údajov. Spomínal to aj Vavro Šrobár. Podľa neho začiatkom septembra roku 1914 v peštianskom vydaní Ast – Estu pre vidiek bolo veľa správ o víťazstve vojsk Trojspolku, no v tom istom vydaní pre Budapešť sa písalo o ústupe týchto vojsk. Pritom išlo o dve správy z toho istého bojiska, s tým istým dátumom a hodinou odovzdania telegramu. Proti prejavom teroru a proti surovej cenzúre protestovali maďarskí novinári u ministerského predsedu Štefana Tiszu. Vo svojej rezolúcii žiadali jej zmiernenie, lebo im “takmer úplne znemožňuje vykonávanie novinárskeho povolania”. V apríli roku 1916 odišla delegácia maďarských novinárov z rozhodnutia svojho zväzu znovu k ministerskému predsedovi s dôraznou žiadosťou, aby ihneď odstránil krutú a nezmyselnú cenzúru. Aj tentoraz to bolo bezvýsledné. V tomto období v novinárstve Uhorska nebolo témy, o ktorej by cenzor nemohol vyhlásiť, že “je škodlivou pre vedenie vojny." Nikto zo zodpovedných činiteľov nedokázal vtedy povedať “o čom sa môže písať”. Akákoľvek kritika nadriadených úradov a ich predstaviteľov bola prísne zakázaná.

Vojnové roky sa stali skutočnou pohromou pre slovenské novinárstvo. Mnohé zo slovenských tlačových orgánov zanikli vtedy vinou cenzúry, pre prenasledovanie vrchnosťou, vinou politického teroru, ale aj pre systematické povolávanie vydavateľov, redaktorov, spolupracovníkov týchto tlačových orgánov, ale aj ich tlačiarov, metérov a sadzačov do armády. Zánik periodík vtedy zapríčiňoval aj nedostatok tlačiarenského papiera, sadzby, ako aj vysoké výrobné náklady. To sa odrazilo v prudkom zvyšovaní ceny novín a v poklese počtu ich odberateľov.

V rokoch 1914 – 1918 vzrástla cena tony papiera z 2000 na 26 000 korún. Počas vojny sa postupne z novín vytrácala inzercia, ktorá im predtým zabezpečovala aké-také príjmy. Záujem verejnosti sa vtedy sústreďoval hlavne na politické denníky a strácal sa interes o záujmové, kultúrne a literárne časopisy. Viazla pravidelná doprava novín a časopisov železnicou slúžiacou prednostne vojnovým účelom. Znemožňovala sa kolportáž novín a ich predaj v kioskoch a v trafikách. Vydavateľom periodík veľmi škodili ich časté konfiškácie, bielenie strán, ako aj to, že strácali zdroje aktuálnych a hodnoverných informácii. O ťažkej situácii redaktorov a vydavateľov slovenskej tlače svedčia aj ich často uverejňované prosby o zasielanie predplatného a o dobrovoľné peňažné dary, pretože náklady na jej vydávanie sa stále zvyšovali.

Na jeseň roku 1916 sa do vážnych finančných ťažkostí dostali aj tvorcovia najvýznamnejších slovenských kultúrnych a literárnych časopisov Slovenských pohľadov a Živeny. Nemali čím platiť Kníhtlačiarskemu účastinárskemu spolku v Martine. Preto aj ich čísla vychádzali veľmi oneskorene a často iba v polovičnom náklade s obmedzeným počtom strán. Preto sa aj muselo pristúpiť k podstatnému zvýšeniu predplatného. Vtedy redakcia Živeny uvažovala, či nemá “za príkladom iných, už zaniknutých časopisov, zložiť zbraň”. Takéto a podobné ťažkosti mali aj iné noviny a časopisy. Vtedy v Uhorsku takmer každý týždeň niektoré z nich zanikli.

Vojnovými pomermi boli postihnutí nielen tvorcovia slovenských politických, ale aj kultúrnych, literárnych a vedeckých časopisov. Spolu s novinárstvom trpela vtedy aj umelecká literatúra. Cez vojnu nemohli napr. vyjsť Hviezdoslavove Krvavé sonety, Tajovského Rozprávky zo zajatia, Rázusove protivojnové básne a pod. Takmer všetci básnici slovenskej moderny prestali tvoriť, iní museli narukovať na ruský, alebo taliansky front. Ivan Krasko, Jozef Gregor-Tajovský, Janko Jesenský, Vladimír Roy. Martin Kukučín už predtým emigroval do Južnej Ameriky a Svetozár Hurban-Vajanský roku 1916 – uprostred vojny – keď ho slovenský kultúrny a politický život veľmi potreboval – zomrel.

Za takýchto okolností slovenské novinárstvo počas prvej svetovej vojny nemohlo uspokojiť veľký hlad verejnosti po aktuálnych, najmä politických a frontových informáciách. Pritom sa vtedy od slovenského novinárstva očakávalo veľa. Vodcovia národného hnutia sa domnievali, že bude aspoň čiastočne nahrádzať zakázané verejné zhromaždenia, činnosť zastavených národných združení a spolkov – čo sa však vtedy nedalo uskutočniť. Útoky maďarských vládnucich kruhov po vypuknutí vojny smerovali hlavne proti slovenskému politickému novinárstvu. Hneď v prvých dňoch vojny to pocítila redakcia martinského Národného hlásnika. vedeného Milošom Pietorom a Milanom Ivankom. Po náhlej smrti Miloša Pietora 10. júla 1914, ktorý si veľmi poškodil zdravie vo vacovskom väzení, kde trpel za tlačové delikty, stal sa zodpovedným redaktorom tohto týždenníka Jozef Gregor – Tajovský. Po uverejnení spomínaného Dérerovho článku Hyeny chcú vojnu, štátny žalobca skonfiškoval toto číslo periodika, ale dal urobiť prehliadku jeho redakcie. Redaktorov navyše obvinili, že v týždenníku uverejnili mapu Európy a Ázie, čím vraj chceli poukázať na nepomer medzi malým Rakúsko-Uhorskom a cárskym Ruskom. Koncom roku 1914 bol týždenník zastavený pre “uverejňovanie článkov ohrozujúcich záujmy vojny."

Nariadením ministerstva vnútra pod č. 2692 z 18. augusta 1914 bol zastavený budapeštiansky hodžovský Slovenský denník pre “uverejňovanie správ takého obsahu, ktoré ohrozovali záujmy vedenia vojny." Po intervencii Matúša Dullu – predsedu Slovenskej národnej strany u ministerského predsedu Štefana Tiszu, bol Slovenský denník v tom istom roku znovu povolený. Definitívne bol zastavený v septembri roku 1915 svojim 188-im číslom. Stalo sa tak, podľa Vavra Šrobára, “na udanie z Martina." V ňom sa tvrdilo, že noviny sú financované z Prahy, o čom svedčia aj články Slovenského denníka o československej vzájomnosti. V. Šrobár tvrdil, že týmto denunciantom bol “vynikajúci Slovák pán J." Ján Mudroň ešte roku 1922 vyhlásil, že ním bol Jozef Škultéty.

Táto falošná informácia sa dlho tradovala a preberala v odbornej literatúre. Nakoniec sa ukázala ako nepravdivá. Slovenský denník bol zastavený na udanie Jenö Berzewiczyho – agenta Ministerstva vnútra a kapitána pohraničnej (tajnej) polície, ktorý vtedy býval v Martine. Prostredníctvom svojho priateľa dr. Jána Mudroňa – martinského advokáta, mal styky s redaktorom Národných novín. Tak sa veľa dozvedel aj zo zákulisia martinskej národniarskej spoločnosti.

Jenö Berzewiczy je aj autorom dvoch štúdii z roku 1913 a v roku 1917 zaslaných peštianskemu Ministerstvu vnútra. V nich navrhoval, akým spôsobom by sa dala ochromiť, izolovať a zlikvidovať slovenská národne prebudená spoločnosť a celé slovenské národné hnutie. Tu navrhoval, aby vládny teror postihol najprv nemilosrdne slovenskú národne prebudenú inteligenciu, predovšetkým tvorcov slovenskej žurnalistiky a literatúry. Potom mala nasledovať likvidácia slovenského politického, kultúrneho, spolkového života. Nakoniec sa mala realizovať totálna maďarizácia širokých slovenských ľudových vrstiev.

Zastavenie jediného politického Slovenského denníka ťažko postihlo slovenské novinárstvo. Slovenská verejnosť, ktorá sa naliehavo dovolávala aktuálneho politického, ale hlavne vojnového spravodajstva, lebo státisíce slovenských mužov bolo na frontoch, bola potom prinútená kupovať si iný denník – odnárodňujúce maďarónske Slovenské noviny, vychádzajúce v Budapešti, ktoré takto počas vojny dosiahli až 26 000 náklad.

Do vážnych ťažkosti sa dostala vtedy redakcia martinských Národných novín, ktorá mala pred vojnou štyroch redaktorov. V rokoch 1914 – 1916 zostali v nej len dvaja – Svetozár Hurban – Vajanský a Jozef Škultéty. Po Vajanského smrti v auguste roku 1916 zostal v nej sám Jozef Škultéty. Ten mohol viesť noviny iba za pomoci svojej dcéry Anny a manželov Ivánkovcov. Aj Národné noviny vychádzali často s vybielenými stranami. J. Škultéty sa vtedy častejšie sťažoval na finančné ťažkosti spojené s ich vydávaním, ako aj nedostatok spolupracovníkov. Tento tlačový orgán mal počas vojny iba 600 predplatiteľov, čo ani zďaleka nestačilo na krytie réžie spojenej s jeho vydávaním.

Hodžovský budapeštiansky Slovenský týždenník, ktorý mal pred vypuknutím vojny 17 000 náklad, nesmel uverejňovať politické spravodajstvo, lebo nemal licenciu ako politický časopis. Milanovi Hodžovi, napriek viacerým pokusom, sa nepodarilo získať potrebné peniaze na kauciu. Až roku 1918 – v máji – mu Tatrabanka dala 10 000 korún, aby mohol zložiť predpísanú kauciu. Len odvtedy mohol týždenník prinášať politické materiály. Keď sa na začiatku vojny Milan Hodža dostal do vojenského väzenia, pre svoje “tlačové delikty", redakciu Slovenského týždenníka viedol Jozef Šimko a od januára 1915 Juraj Novák”.

Predstaviteľom slovenskej liberálnej inteligencie sa neporadilo udržať počas vojny pri živote Prúdy, ale ani mesačník Nové časy, ktorý vychádzal od roku 1913 v Ružomberku. Podobný osud stihol aj štrnásťdenník Slnce – “obrázkový časopis pre vzdelávanie slovenského ľudu", ktorý vychádzal v Budapešti len veľmi krátko. V septembri roku 1914 zanikol orgán hlasistov a prúdistov budapeštiansky Hospodársky obzor – a to pre údajnú “protištátnu politiku". V júni roku 1914 – teda ešte pred vojnou – prestal pre “výrobné ťažkosti" vychádzať zvolenský Slovenský peňažník, ktorého vydavateľom a redaktorom bol Viliam Paulíny. Na začiatku vojny prestal vychádzať skalický mesačník Slovenský hospodár a štrnásťdenník Remeselnícke noviny. 18. júla 1914 svojim siedmim číslom zanikla populárna budapeštianska Roľnícka čítanka – mesačník vydávaný Antonom Štefánkom. Ten istý osud postihol aj obľúbené Kupecké priemyselné a hospodárske noviny – martinský mesačník vedený Petrom Kompišom ml.. Tak sa aj stalo, že prvú svetovú vojnu zostala iba Živena – orgán spolkov Živena a Lipa. Tento martinský mesačník viedla Elena Maróthy-Šoltésová. Hoci išlo o tlačový orgán ženského spolku, ktorý mal literárne zameranie, cenzúra ho počas vojny prenasledovala. Roku 1918 jej padli za obeť Halašove príspevky “Z bojiska", ako aj novela Boženy Slančíkovej – Timravy Hrdinovia, ktorú postihla čiastočná konfiškácia. Koncom roku 1914 redakcia sľubovala, že časopis bude naďalej vychádzať za doterajšie predplatné, no svoj sľub nemohla dodržať. Pre prudko sa zvyšujúce výrobné náklady predplatné musela zvyšovať.

Tesne pred vypuknutím vojny 8. apríla 1914 zanikol Rarášek – “humoristicko-satirický mesačník k obveseleniu a k zábave" vydávaný Andrejom Černianským v Martine. 30. júla 1914 zanikol obľúbené Kupecké priemyselné a hospodárske noviny – martinský mesačník vedený Petrom Kompišom ml. Tak sa aj stalo, že počas prvej svetovej vojny zostala iba Živena – orgán spolkov Živena a Lipa. Tento martinský mesačník viedla Elena Maróthy – Šoltésová. Hoci išlo o tlačový orgán ženského spolku, ktorý mal literárne zameranie, cenzúra ho počas vojny prenasledovala. Roku 1918 jej padli za obeť Halašove príspevky “Z bojiska”, ako aj novely Boženy Slančíkovej – Tmravy “Hrdinovia”, ktorú postihla čiastočná konfiškácia. Koncom roku 1914 redakcia sľubovala, že časopis bude naďalej vychádzať za doterajšie predplatné, no svoj sľub nemohla dodržať. Pre prudko sa zvyšujúce výrobné náklady musela predplatné zvyšovať.

Tesne pred vypuknutím vojny 8. apríla 1914 zanikol Rarášek – “humoristicko-satirický mesačník k obveseleniu a k zábave” vydávaný Andrejom Černianskym v Martine. 30. júla 1914 zanikol aj ďalší ružomberský “humoristicko-satirický mesačník” Veselé noviny. Pred vojnou mali Slováci štyri detské a mládežnícke časopisy. Ku koncu vojny nemali už ani jediný, ak sem nepočítame Slovenskú mládež založenú až roku 1916.

Študentský literárny časopis Púčky, ktorý bol rozmnožovaný na hektografe, ako orgán študentov kežmarského gymnázia, priniesol svojmu zakladateľovi Matejovi Jančovi – študentovi školy veľké represálie. Janču a jeho spolupracovníkov pri redakcii Púčkov začala školská a štátna vrchnosť prenasledovať. Tieto orgány označili nevinný študentský časopis za “vlastizradný”. Janču vyhodili zo všetkých škôl v Uhorsku, takže bol nútený odísť na obchodnú akadémiu do Hradca Králové. Tu naďalej vydával svoje Púčky tlačou. Hneď po vypuknutí vojny musel však narukovať a 7. novembra 1915 padol na talianskom fronte.

Zánik postihol aj detský časopis Zornička, ktorý vychádzal z Budapeštianskeho nakladateľského spolku za redakcie Jána Wagnera napriek tomu, že bol v tiráži za jeho redaktora označený Strýčko Miloš (Miloš Izák). Po pätnástich rokoch zanikli v júni roku 1914 aj Noviny malých – vydávané v senickej Bežovej tlačiarni za redakcie Martina Braxatorisa (Strýčko Martin). Predvojnové stredisko hlasistov v Skalici dosiahlo pomerne dobré výsledky vo vydávaní regionálnej tlače a pri zakladaní a vedení ľudovýchovných, osvetových a hospodárskych spolkov. Začiatkom roku 1914 začal v skalickej Teslíkovej tlačiarni Pavel Bellay a Ferdinand Dúbravský vydávať Noviny mládeže – určené hlavne roľníckemu dorastu. Aj tie však v júli 1914 zanikli. Strata detských a mládežníckych časopisov po vypuknutí vojny ťažko doľahla na slovenské národné hnutie. Veď práve z nich sa deti učili po slovensky čítať a písať, pretože slovenčina bola vtedy nemilosrdne vytlačená z 98 % základných a úplne z ostatných vyšších škôl, nehovoriac už ani o univerzite.

Svetová vojna narušila a vážne poškodila aj predtým pomerne rozvinuté pedagogické časopisectvo. V septembri roku 1914 prestal vo svojom štvrtom ročníku vychádzať ružomberský časopis rodinný a učiteľský Domácnosť a škola, ktorý riešil nielen pedagogické a didaktické problémy, ale snažil sa aj o výchovu mládeže a dospelých v národnom duchu. Jeho majiteľom a redaktorom bol Jozef Maliak a od roku 1912 sa stal jeho pomocníkom Ján Uram. Vojnové pomery nepriali ani vlastivednému výskumu Slovenska a Slovákov. V júli roku 1914 zanikol martinský Časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorý vychádzal raz za dva mesiace za redakcie Václava Vraného. Jeho prílohou bol Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorý vychádzal iba dva razy do roka.

Ojedinelým zjavom v slovenskom novinárstve vojnových rokov bol budapeštiansky Právny obzor vydávaný raz za tri mesiace od júla roku 1917. Bol to ojedinelý jav, lebo cez svetovú vojnu sa slovenské časopisy nezakladali. Do júna roku 1918 vyšli z neho štyri čísla. Jeho vydavateľom a redaktorom bol právnik Emil Stodola, priekopník česko-slovenskej spolupráce a stúpenec hlasistickej politiky “budapeštianskych Slovákov” sústredených okolo Milana Hodžu. Emil Stodola vo svojich Pamätiach uvádza, že Právny obzor založil “spontánne bez akéhokoľvek iného vplyvu”, Prikročil tým hlavne “k zostaveniu právneho názvoslovia slovenského”, s ktorým chcel oboznámiť aj českých právnikov predpokladajúc, “že sa blíži čas, keď to názvoslovie potrebovať budeme”. Tento predpoklad sa mu splnil po založení Československej republiky. Časopis mal odberateľov aj v českých zemiach. Emil Stodola pred prevratom roku 19818 v Právnom obzore žiadal používanie slovenčiny na školách, úradoch a na súdoch. Polemizoval tu aj s tvrdením vládneho predstaviteľa Wekerleho o údajnej existencii “tlačovej slobody v Uhorsku”.

Vojna vážne poškodila aj málopočetnú slovenskú robotnícku tlač. V júni roku 1914 prestal vychádzať liptovskomikulášsky odborový mesačník Kožorobotník – ústredný orgán uhorsko-krajinského družstva kožorobotníkov, ktorého slovenskú verziu mal na starosti Andrej Kožka. V júli t.r. zanikol v Budapešti trojjazyčný Skleni robotnik – Úveges – Der Glasarbeiter. Tento časopis len vo svojom siedmom ročníku od 1. mája 1914 začal vychádzať aj v slovenčine, pretože si to vynútili slovenskí robotníci. V ťažkej ekonomickej situácii bola aj redakcia Robotníckych novín, ktoré boli zastavené na určitý čas roku 1915 a úplne prestali vychádzať od 1. marca do 1. októbra 1917. Potom sa vydávanie tohto robotníckeho týždenníka obnovilo. Slovenskí robotníci si roku 1917 vynútili vydávanie peštianskeho odborového časopisu Kovorobotník v slovenčine, no časopis po niekoľkých číslach zanikol.

Župná a okresná štátna správa využila po vypuknutí vojny prudký nárast maďarského “nacionálneho ošiaľu” a šovinizmu aj na útok proti slovenskej regionálnej tlači, ktorá bola v prevažnej miere v rukách slovenského liberálneho meštiactva a stála pod ideologickým vplyvom Hodžovho Slovenského týždenníka. Útok proti miestnej, regionálnej slovenskej periodickej tlači sa začal rozvíjať už pred niekoľkými rokmi. Jeho prejavom bolo najmä zakladanie maďarských regionálnych novín a časopisov a to aj v čisto slovenských župách, v ktorých k Maďarom patrili len úradníci, statkári a podnikatelia.

15. júla 1914 vyšlo posledné, siedme číslo politickospoločenského mesačníka Dolnozemského Slováka v Novom Sade, ktorí viedli právnici Miloš Krno a Ľudovít Mičátek. V tom istom mesiaci a roku vo svojom jedenástom ročníku zanikol “politicko-spoločenský mesačník Zvolenské noviny”, pretože jeho vydavateľ a redaktor, právnik Ľudovít Medvecký musel narukovať. V tom istom roku prestali vychádzať aj Nitriansko-Trenčianske noviny, Považské noviny, slovenská príloha k Oravsko-stoličným novinám. Ešte roku 1916 sa podarilo Pavlovi Blahovi v Skalici vydávať regionálny časopis Pokrok, “týždenník venovaný ku poučeniu a vzdelaniu slovenského ľudu”, no zakrátko aj ten zanikol. Bola to vážna strata, lebo takto národne prebudená slovenská inteligencia stratila možnosť bezprostredne ovplyvňovať pospolitý ľud.

Napriek očakávaniu prvá svetová vojna vážnejšie nepoškodila slovenskú náboženskú tlač, ktorá pred vojnou tvorila jednu desatinu zo všetkých slovenských periodík, čo sa nezmenilo ani na konci vojny. Len jediný z týchto časopisov – mesačník “List spolkov Modrého kríža”, vychádzajúci v Novom Meste nad Váhom bol zastavený pre uverejňovanie správ “ohrozujúcich vedenie vojny”.

Po vypuknutí vojny síce zaniklo päť cirkevných časopisov (Evanjelická mládež, Trúba sv. Kríža, Svätý Adalbert (Vojtech), poslov sv. Antona, Holiletické listy), ale v rokoch svetovej vojny boli založené nové náboženské časopisy (Buditeľ katolíckeho ľudu, Pokoj vám, Hlasy z katolíckych misií, Srdce, Duchovný pastier).

Jedinou skupinou slovenských novín a časopisov, ktorej prvá svetová vojna neuškodila, ale naopak jej pomohla a ju aj rozšírila, boli vládne uhrofilské odnárodňujúce tlačové orgány. Začiatkom svetovej vojny vychádzalo ich šesť. Bol to denník Slovenské noviny a päť politických týždenníkov. Počas vojny ani jeden z nich nezanikol, ale naopak – rozšíril sa počet ich strán a zvýšil sa aj ich náklad. Z celkového počtu tridsať periodík vychádzajúcich počas vojny v slovenčine tvorili jednu pätinu, či šestinu.

Najnebezpečnejšie z nich boli Slovenské noviny, ktoré začal roku 1886 v Budapešti vydávať tri razy do týždňa Viktor Hornyanszký z peňazí zhabaných Matice slovenskej, ale aj z vládnych subvencií. Spočiatku mali nízky náklad, no ten v nasledujúcich rokoch narastal. O desať rokov pribudla k nim príloha Opradový kresťan. Roku 1901 sa stali denníkom (okrem nedele). Postupne ich redaktormi boli Viktor Hornyanszký, Anton Zatopek, Karol Csecsotka a Adolf Pechány. Pretože dostávali vládne subvencie, mohli ich za zníženú cenu posielať učiteľom, notárom a iným – a to podľa zoznamov, ktoré im poskytli poslanci vládnych politických strán. Pretože, ako sme spomínali, počas vojny boli jediným slovenským denníkom prinášajúcim aj obšírne frontové spravodajstvo, slovenská verejnosť mala o ne, napriek ich odnárodňujúcemu charakteru, veľký záujem. Ku koncu vojny mali už na tie časy veľmi vysoký náklad medzi periodikami – až 80 000 exemplárov.

Banskobystrický týždenník Krajan – redigovaný Jánom Gerom, patril medzi tie periodiká, ktoré škandalizovali slovenských národovcov, najmä po vypuknutí vojny, štvali proti nim a spôsobili im mnohé represálie zo strany úradov a maďarských vládnych predstaviteľov. Pred vojnou útočili najmä na Zvolenské noviny, na slovenských sociálnych demokratov a na propagátorov tzv. agrárneho hnutia. Počas vojny štvali najmä proti tým robotníkom, ktorí sa štrajkami domáhali zvýšenia platov, skrátenia až 10 – 12 hodinovej pracovnej doby a lepšieho zásobovania. V Krajanovi vychádzali články propagujúce útočnú maďarizáciu a militarizmus, pričom si vôbec jeho tvorcovia nevšímali dôsledky hladu a biedy, ktoré ničili slovenský ľud.

Od 1. januára 1894 vychádzal v Budapešti časopis Kresťan s podtitulom “politické a spoločenské katolícke noviny” Bol to orgán Maďarskej ľudovej strany (Néppárt). Tu sa písalo v duchu maďarského nacionálneho šovinizmu, útočilo sa na predstaviteľov slovenského národného hnutia a sústavne sa kritizovala sociálna demokracia. Snahou redakcie bolo získať na svoju stranu málo vzdelaného slovenského ľudového čitateľa. Počas prvej svetovej vojny časopis často vyzýval k poslušnosti k vláde, úradom a vyzýval vojakov na fronte a ich rodiny doma, aby trpezlivo znášali hlad a utrpenie, lebo víťazstvo mocností Trojspolku je už veľmi blízko.

Reakčné zameranie mal aj “poučno-hospodársky týždenník” – Vlasť a svet, ktorý vydával Uhorsko-krajinský vzdelávací spolok slovenský v Budapešti. Aj tento časopis vychádzal za peniaze zhabané Matici slovenskej. Sústavne sa v ňom útočilo proti slovenskému národnému a robotníckemu hnutiu. Na rozdiel od iných odnárodňujúcich periodík vychádzal v dobrej slovenčine.

V rokoch prvej svetovej vojny vznikali aj zahraničné slovenské časopisy rozširované medzi Slovákmi – príslušníkmi československých légií v Rusku. Patrili k nim Slovenské hlasy – príloha Čechoslovana – vychádzajúceho v Kyjeve v rokoch 1916 – 1917, neskôr v Petrohrade a v Jekaterinburgu. Roku 1918 vychádzalo ďalších päť legionárskych časopisov: Denník Československého tábora pre Slovákov s humoristickou prílohou Rarášek, Týždenník Československého tábora pre Slovákov, Vojak (v Irkutsku) a Vestník vo Vladivostoku. Sekretariát parížskej Československej národnej rady vydával vtedy Československú samostatnosť. Roku 1918 vychádzala v Ríme jej slovenská príloha V boji!. Na tomto mieste sa už nezmieňujeme o slovenských novinách a časopisoch vychádzajúcich vtedy v Spojených štátoch severoamerických.

Vojnové roky postihli aj meštiacku maďarskú a nemeckú periodickú tlač vydávanú na slovenskom území. Roku 1914 tu vychádzalo 179 týchto periodík. V rokoch 1915 – 1917 ich počet klesol na 129.. No už počas roku 1917 vzrástol ich počet a nasledujúceho roku o ďalších sedem – čo sa však týkalo nie domácich, ale tých periodík, ktoré vychádzali na fronte. Ako vidieť z uvedeného, v porovnaní s prvým polrokom 1914, sa počet maďarských a nemeckých periodík vydávaných na slovenskom území znížil o jednu tretinu, kým slovenských o polovicu. Aj z toho vidieť ako maďarské vládnuce kruhy počas svetovej vojny postihovali nielen slovenské národné hnutie, ale aj jeho noviny a časopisy. Ani tieto ich snahy nacionalizmu, šovinizmu, neznášanlivosti a surového utláčania nemaďarských národností v Uhorsku však vláde ani parlamentu v Budapešti nepomohli. Rozpad rakúsko-uhorskej monarchie z rozhodnutia víťazných mocností Dohody bol neodvratný. Na jeho troskách, na rozvalinách tohto smutne známeho “žalára národov”, sa vytvorili v októbri a v novembri roku 1918 “nástupnícke štáty”: Česko-Slovensko, Rumunsko a Juhoslávia. Vytvorenie Československej republiky znamenalo záchranu pred “národnou smrťou Slovákov”, pred ich úplným odnárodnením.