Socialistický štát

Socialistický štát alebo socialistická republika bol mocenským a organizačno-právnym usporiadaním spoločnosti v 20. storočí v tých krajinách, ktoré v určitej etape vývoja smerovali k vybudovaniu socializmu s cieľom vytvoriť cielene komunistickú spoločnosť. Pre Slovensko to bola etapa od 25. februára 1948 až po 1. marca 1990 (formálne od ukončenia vládnej krízy vymenovaním novej vlády ČSR, ktorá vznikla pod vedením predsedu KSČ Klementa Gottwalda až po schválenie novely ústavného zákona v SNR o premenovaní SSR na Slovenskú republiku).

Definícia

v teoretickom zmysle: Socialistický štát je štát, ktorého ekonomickým a spoločenským zriadením je socializmus a v politickej organizácii spoločnosti má monopolnú vládnu moc strana komunistického typu. Socialistický štát je štát slúžiaci ako organizačno-mocenský nástroj budovania socializmu; marxizmus ho považuje za časť nadstavby nad ekonomickou základňou socializmu a za nový typ štátu (AZ-encyklopedia)

v praktickom význame: Bol to štát, v ktorom sa štruktúra moci odvádzala od vedúcej úlohy komunistickej strany ako predvoja robotníkov, roľníkov a inteligencie, riadenie spoločnosti bolo smerované k vybudovaniu socializmu ako nového spoločensko-ekonomického zriadenia a v danej etape vývoja bol oficiálne vyhlásený za "socialistický" vedúcimi predstaviteľmi straníckej a štátnej moci, spravidla v ústave krajiny, pričom základnými znakmi v ekonomickej oblasti bolo zoštátnenie výrobných prostriedkov a súkromného majetku prevodom do spoločenského štátneho vlastníctva, centrálne plánovanie ekonomiky, vytvorenie ochranárskych opatrení v medzinárodnom obchode krajiny s výrazným monopolom zahraničného obchodu, devízového monopolu, zospoločenštenie, čiže kolektivizácia pôdy a poľnohospodárskych majetkov a vnútorná cenová regulácia tovarov a služieb.

Sociálne a ekonomické atribúty socialistického štátu

„V oblasti zasahovania štátu do ekonomiky socialistický štát rozoznával dve kategórie zásahov: prvá spočívala v rozsahu a zložitosti úloh stojacich pred takmer každou súčasnou spoločnosťou (ekonomický rozvoj, zachovanie mieru), ktoré si vyžadujú riešenie na úrovni jednotlivých štátov, alebo prinajmenej je na ich zvládnutie vyžadovaná alebo potrebná štátna účasť; druhá spočívala v charaktere socialistického štátu ako hlavného nástroja výstavby socializmu s komunistickou perspektívou.“^[1] Socialistický štát mal ďalšie funkcie: bol cieľavedomým nástrojom konkrétnej spoločenskej evolúcie. Zasahovanie chápal ako riadenie. A ako sprostredkovanie ekonomických vzťahov politickou cestou. Ekonomika určuje politiku predovšetkým prostredníctvom uvedomelých potrieb a z nich vyrastajúcich záujmov a prostredníctvom (zvlášť triednej) štruktúry spoločnosti. Opatrenia (nástroje) riadenia štátu, použiteľné v najvyspelejších krajinách na úrovni začiatku 20.storočia, boli uvedené priamo v Manifeste komunistickej strany od K.Marxa a F.Engelsa a vychádzali z výziev na úrovni tej doby:

Vyvlastnenie pozemkového vlastníctva a použitie pozemkovej renty na štátne výdavky.
Vysoká progresívna daň.
Zrušenie dedičského práva.
Konfiškácia majetku všetkým emigrantom a rebelom.
Sústredenie úveru v rukách štátu prostredníctvom národnej banky so štátnym kapitálom a výhradným monopolom.
Sústredenie všetkej dopravy v rukách štátu.
Zvýšenie počtu národných tovární, výrobných nástrojov, zúrodňovanie a skvalitňovanie pôdy podľa spoločného plánu.
Rovnaká pracovná povinnosť pre všetkých, zriadenie armády priemyselných robotníkov, najmä pre poľnohospodárstvo,
Spájanie výroby poľnohospodárskej a priemyselnej, úsilie o postupné odstránenie rozdielov (protikladov) medzi mestom a vidiekom
Verejná a bezplatná výchova všetkých detí.

Jednotlivé krajiny si pri budovaní socialistického štátu tieto zásady rôzne prispôsobovali do svojho právneho systému a do ústavy štátu. Napriek snahe najmä stredoeurópskych socialistických štátov ísť svojou originálnou cestou k vybudovaniu socializmu, odlišnou od cesty ZSSR, sa to nepodarilo ani jednému z nich a vznikali pritom politické krízy, ktoré dominantný štát ZSSR mocensky riešil, v 1956 v Maďarsku, postavením tzv. Berlínskeho múru v NDR 13. 8. 1961, v 1968 v Česko-Slovensku, v 1979 v Poľsku. Juhoslávia (SFRJ) a Albánsko boli dokonca izolované a vylúčené zo zväzku socialistických štátov (z tzv. Sovietskeho bloku). Svojim vývojom sa odlišovala aj Čínska ľudová republika.

Práva v socialistickom štáte

Keďže skutočné plnohodnotné občianstvo v štáte je definované v troch vrstvách práv, ktoré sa v dejinách presadili až postupne, hodnotí sa status občana v socialistickom štáte podľa nich nasledovne:^[2].

defin. občianske práva ustanovené ešte v 18.storočí, garantujú slobodu jednotlivca vrátane slobody slova, myslenia, vierovyznania, slobody podnikať a vlastniť súkromný majetok, garantované sú právnou ochranou štátu.

Keďže bola deklarovaná diktatúra proletariátu, uplatňovalo sa toto právo triedne, teda zámerne sa potláčali práva vyššich majetkových vrstiev a bývalých vlastníkov majetkov, buržoázie a často príslušníkov zvyšku feudálnych vrstiev. Právo súkromného majetku bolo obmedzené na právo osobného vlastníctva a často kvantitatívne definované, právo podnikať bolo monopolizované do štátnych organizácií – do národných podnikov a družstiev. Sloboda slova a myslenia boli chápané triedne, teda iba v zmysle ideológie marxizmu-leninizmu a v zmysle vytvárania nového socialistického človeka. Na druhej strane sa často pomenovali dovtedy mlčaním obchádzané sociálne krivdy páchané na chudobe a proletariáte feudálnou a buržoáznou spoločnosťami. Právo slobodne vycestovať bolo limitované štátnym monopolom na devízové hospodárstvo a prideľovaním valút občanom štátu, ktorí vlastniť valuty slobodne nesmeli, príslušníkom rodín emigrantov a "nepriateľov režimu" bolo odopierané.

defin. politické práva, zaručujú účasť na výkone politickej moci, teda slobodu voliť a byť volený, platilo od 19. storočia,

Boli chápané triedne v zmysle diktatúry proletariátu, teda predstavitelia bývalých tried buržoázie a feudálnych vrstiev nemohli byť volení do zastupiteľských orgánov. Často to bola v mnohých krajinách reakcia na krivdy páchané na demokracii do vzniku socialistického štátu. Právo voliť bolo odmietané politickým väzňom a emigrantom (utečencom z danej krajiny). Účasť na výkone politickej moci v zmysle ústavy mal každý občan, predovšetkým však ten, ktorý sa angažoval v komunistickej strane, resp. v organizáciách ľudového resp. národného frontu.

defin. sociálne práva, teda záruky sociálnych istôt pre každého občana, prístup ku kultúrnemu dedičstvu prostredníctvom vzdelania, možnosť žiť životom cililizovanej bytosti podľa štandardov obvyklých v danej spoločnosti, bola garantovaná určitá osobná spotreba do určitého rozsahu.

Boli chápané nadštandardne pre široké vrstvy obyvateľov socialistického štátu, v minimálnom ale štandardnom rozsahu podľa ekonomickej úrovne danej krajiny (t. j. v ČSSR takmer najvyššie) boli poskytované príslušníkom „zlikvidovaných“ tried ako buržoázia, súkromní vlastníci, kulaci, cirkev a takmer žiadne pre väznených „nepriateľov režimu“.

Nadštandardné a nad rámec tzv. sociálneho štátu propagovaného v demokratických štátoch boli sociálne práva:

právo na prácu (až vynucované do povinnosti pracovať, uplatňovalo sa trestné stíhanie pre „príživníctvo“)
právo na bezplatnú lekársku pomoc a zdravotnícku starostlivosť
právo na poberanie dôchodku po dovŕšení veku odchodu do dôchodku
právo na bezplatné základné, stredné, odborné a vysokoškolské vzdelanie

(kde právo na vysokoškolské vzdelanie bolo odobraté príslušníkom likvidovaných tried a ich potomkom, ak boli označení ako "nepriatelia režimu" a ľuďom, ktorí chceli vycestovať na Západ - vláda nemala záujem o "vývoz mozgov".)

právo na bezplatnú telovýchovu a účasť na športovom živote
právo na bezplatné kultúrne vyžitie a účasť na kultúrnom živote (s výnimkou aktívnej účasti na kultúrnom živote pre príslušníkov likvidovaných tried)

Ak nie je nárok na občianske a politické práva sprevádzaný výslovným uznaním práv sociálnych, nezaručujú tieto práva sami o sebe dôstojný život pre väčšinu populácie štátu.

Z tohoto hľadiska boli široko zaručované sociálne práva pre väčšinu občanov socialistického štátu aj popri obmedzovaní ich politických a občianskych práv zárukou dôstojného života. Náhľady na túto problematiku sa líšia kritikou podľa ideologickej a politickej príslušnosti kritizujúceho.

Koncom 20.storočia sa začala prejavovať snaha porovnávať atribúty socialistického štátu výlučne ako prejav totality a diktatúry, pričom sa zabúdalo, že tu bola jasne triedna diferenciácia prísne deklarovaná diktatúrou proletariátu a útlak vrstiev chudoby z prechádzajúcich spoločností, ktorý sa vždy skrýval pod pojem "prirodzeného stavu spoločnosti", zmizol. Na druhej strane sa mylne sociálna demokracia snaží porovnávať atribúty socialistického štátu s atribútmi tzv. sociálneho štátu, ktorý je však vo svojej podstate štátom kapitalistickým, uznávajúcim súkromné vlastníctvo a tolerujúcim tvorbu sociálnej nerovnosti a chudoby ako "prirodzeného stavu":^[3].

Vznik

O vytvorení spoločnosti založenej na sociálnej spravodlivosti, rovnosti a slobode teoreticky uvažovali od 17.storočia mnohí myslitelia, rozvinul sa tzv.utopický socializmus, v 19.storočí sa rozšírili politické idey sociálno-demokratického a socialistického charakteru, ale chýbala historická skúsenosť vytvorenia socialistického štátu.

Na základe chaotickej situácie vo feudálnou monarchiou ovládanom cárskom Rusku, ktoré bolo v roku 1917 krajinou, ktorá prehrávala vojnu, Vladimír I. Lenin prvý uskutočnil revolučnou cestou pokus vytvoriť socialistický štát, pričom organizačnou základňou bola strana komunistického typu, ktorá získala väčšinu (boľšinstvo) v rade (soviete), takže sa nazývala boľševickou a vytvárané centrálne i miestne mocenské orgány, výbory, sa nazývali sovietmi. Vo vtedajšom období 1917 – 1926 to bol jediný štát riadený podľa diela V.I.Lenina Štát a revolúcia. Jeho Dektrétom č.1 z 1917 bolo definované v štáte revolučné právo na vedenie sudcov, zavedené proletárske intuitívne právo v rámci diktatúry proletariátu ako štátne právo na potláčanie buržoázneho intuitívneho práva. Platilo až do prijatia Ústavy ZSSR (stalinskej) z roku 1926, ktorá bola prevzatá ako určité vodidlo pre novovznikajúce socialistické štáty a ich spoločenské vzťahy. Aj v nej však bola štátna moc definovaná ako diktatúra proletariátu.

Po smrti V.I.Lenina prevzal vedenie a moc si uzurpoval v ZSSR J.V.Stalin, ktorý zrušil mnoho pôvodných opatrení a zaviedol politický teror, charakterizovaný nedôverou a podozrievaním voči vlastným predstaviteľom strany, organizoval gulagy, teda trestanecké tábory pre nepriateľov režimu zvnútra a pod jeho vedením sa moci ujala byrokratická mašinéria. Po smrti V.I.Stalina bolo toto obdobie označené ako stalinizmus a napriek odhaleniu príčin a podstaty stalinizmu priamo následníkmi v KSSZ sa socialistický štát byrokratickej mašinérie moci už nezbavil.

Začiatkom 20. storočia vznikali v chaose po skončení prvej svetovej vojny v 1918 pokusy vytvoriť podobne ako v Rusku štáty ako takzvané republiky rád (sovietov, z ruského j.), menovite Maďarská republika rád, Slovenská republika rád, ktoré však nemali dostatočné organizačné a vojenské zázemie a zanikli v priebehu niekoľkých týždňov. V roku 1922 sa pod vedením V. I. Lenina vytvoril formálne zväzok sovietskych republík na území bývalého cárskeho Ruska pod názvom Zväz sovietskych socialistických republík.

Európske socialistické štáty vznikali až po ukončení druhej svetovej vojny pod vplyvom oslobodenia od fašizmu sovietskou armádou, kde mocenský vplyv a autoritu získali strany komunistického typu a boli podporované medzinárodným postavením ZSSR. V krajinách pod mocenským vplyvom USA sa komunistické strany dostávali do izolácie a mimo parlamentov. Krajiny pod vplyvom ZSSR, sa definovali ako ľudovodemokratické, resp.socialistické, kde štátnu moc vo vláde prevzala jediná strana, ktorá tvorila s ostatnými politickými a spoločenskými hnutiami tzv. spoločný resp. ľudový resp. národný front a vždy bola táto strana podľa charakteru ideológie marxizmu-leninizmu komunistickou.

Päťročnými centrálnymi plánmi (päťročnicami) sa oficiálne mala socialistická spoločnosť približovať k vybudovaniu komunistickej spoločnosti. Predovšetkým preto, že v krajine mala štátnu vládnu moc a stranícke monopolné postavenie komunistická strana ako avantgarda, teda predvoj zväzku robotníkov a roľníkov politici v krajinách tzv.Západného sveta označili tieto štáty ako komunistické a politický režim ako komunistický, hoci v marxisticko-leninskom ponímaní je komunistický štát spravidla až ďalšia "fáza vývoja" nasledujúca po socialistickom štáte.

Až v roku 1977 bola prijatá nová ústava ZSSR, kde bol definovaný všeľudový charakter socialistického štátu. Medzitým už predovšetkým socialistické štáty vo Východnej Európe prechádzali vlastným zložitým vývojom, z ktorých najvýznamnejším bol československý pokus o demokratizáciu politického systému, známy ako socializmus s ľudskou tvárou, Pražská jar.

Termín komunistický štát vznikol na Západe počas studenej vojny. Socialistické štáty sa politicky, hospodársky a vojensky po 2.svetovej vojne zoskupili do krajín tzv.socialistického bloku označovaného na Západe ako Sovietsky blok alebo komunistické spoločenstvo. Rozvoj svetovej socialistickej sústavy štátov dosiahol vrchol v šesťdesiatych rokoch 20.storočia, keď existovala organizácia pre hospodársku integráciu Rada vzájomnej hospodárskej pomoci RVHP (založená 25/01/1949) so sídlom v Moskve, existoval vojenský blok Varšavská zmluva (založena 14/05/1955 v Poľsku), zložený z armád európskych socialistických štátov a ZSSR a niektoré krajiny z tzv. tretieho (rozvojového) sveta smerovali k nekapitalistickej ceste rozvoja a preberali myšlienky socializmu. Proti zosilneniu Sovietskeho bloku – hlavne na zabrzdenie ďalšieho vojenského vývoja – založili západné krajiny komisiu COCOM (zánik v r. 1994) ktorý slúžil na zákaz exportu hlavne modernej techniky (informačno- telekomunikačnej) a technológie, čiže embargo na materiály obsiahnuté v COCOM kontrolnej listine pre všetky štáty RVHP.

Pravicový náhľad na socialistický štát

hovorí o komunistickej totalite, nazýva vtedajší režim komunizmom a politickú činnosť pomenúva ako boľševizmus (totálna prevaha väčšiny).Pravicový náhľad vyzdvihuje predovšetkým zločiny stalinizmu a pripisuje ich celému vývoju a trvaniu socialistického štátu.

Podľa ľudí s demokratickým zmýšľaním v socialistickom štáte išlo o politickú totalitu, založenú na nedemokratických voľbách a mocenskom pôsobení štátnych tajných služieb. Neberie sa do úvahy, že socialistický štát bol od vzniku vo vojnovom stave vzhľadom na medzinárodnú situáciu (vojenská intervencia spojencov cárskeho Ruska, trvala do roku 1922 porážkou vojsk tzv. bielej cárskej armády), že ďalšie štáty vznikali po skončení druhej svetovej vojny ako reakcia na sklamanie z pôvodnej podpory fašizmu v európskych krajinách a aj vznikom a činnosťou fašistických režimov na ich území (Česko-Slovensko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Juhoslávia, Zóna rozdeleného Nemecka obsadená Červenou armádou) a snahou o uplatnenie ideí rovnosti a sociálnej spravodlivosti a že na „tvrdosť“ režimu a hospodárske problémy rozvoja mala vplyv tzv.Fultonským prejavom britského premiéra W.Churchilla v USA 5.3.1946 rozpútaná studená vojna voči komunizmu. Demokratický pohľad vyčíta socialistickému štátu predovšetkým represívnosť, obdobie stalinizmu a represálie v trestaneckých táboroch a vplyv stalinizmu na európske socialistické štáty. Praktiky stalinizmu prevzali ďalší vodcovia komunistických strán, predovšetkým Mao Ce Tung v Číne a KIm Ir Seng v KĽDR.

Ľavicový náhľad na socialistický štát sa člení na sociálno-demokratické hodnotenie politickej cesty a komunistický názor najmä na zánik socializmu.

Sociálno-demokratické hodnotenie

vyčíta socialistickému štátu uzurpovanie moci monopolnou komunistickou stranou a premenu politického zriadenia na politickú totalitu, kde vládla v skutočnosti štátna byrokracia (vládne úradníctvo ako vrstva dosadených predstaviteľov úradníckeho a mocenského štátneho aparátu). Súhrnne označujú toto vedenie ako byrokratický socializmus ^[4]. Kritizuje mocenské potlačenie snáh o reformovanie politických inštitúcií socialistického štátu v jednotlivých štátoch, najmä v období tzv. Pražskej jari v Česko-Slovensku. Premenu mocenských štruktúr socialistického štátu v byrokratický štátny a stranícky aparát považuje za hlavnú príčinu neúspechu tzv.reálneho socializmu. Komunistický názor

na vznik socialistického štátu je, že to bola spoločnosť nového typu, oslobodzujúca človeka od vykorisťovania a vytvárajúca podmienky pre rovnosť všetkých, sociálnu spravodlivosť a slobodu. Cieľom bolo vybudovanie beztriednej spoločnosti po prvý raz v ľudskej histórii a komunizmus mal byť výsledkom. Obdobie trvania socialistického štátu pomenúvajú ako reálny socializmus (použil Gustáv Husák, predseda UV KSČ), ktorý má svoje nedostatky vyplývajúce predovšetkým z učenia sa za pochodu a z nutnosti brániť sa imperializmu počas studenej vojny. Zánik chápe ako úspešnú kontrarevolúciu reakčných síl a prehru studenej vojny s imperializmom. S výnimkou KSČM v Česku sa komunistické strany buď pretransformovali v strany sociálno-demokratického typu, alebo sa stali neparlamentnými politickými subjektami so silným smerovaním ku sektárstvu a odmietaniu reality.

Zánik

Mocenské potlačenie snáh o politickú demokratizáciu socialistického štátu, hlavne po potlačení úsilia o socializmus s ľudskou tvárou v ČSSR, zabrzdilo ďalší rozvoj politického zdokonaľovania systému socialistického štátu. Rozpad svetovej socialistickej sústavy štátov sa začal za pôsobenia prvého tajomníka UV KSSZ Michaila Gorbačova, ktorý od roku 1985 orientoval prechod od byrokratického riadenia štátu straníckymi nomenklatúrami (teda kariérovo dosadenými štátnymi a straníckymi funkcionármi) formou „perestrojky“, teda prestavby spoločenského a ekonomického systému socialistického štátu, za účinnej pomoci tzv.“glasnosti“, teda otvorenej komunikácie, a tento prechod nezvládli vtedajšie stranícke a vládne špičky, predovšetkým v európskych socialistických štátoch.

Existuje aj doplnkový pohľad na zánik, a to, že pádu socialistického štátu výrazne napomohlo „uzbrojenie“ v pretekoch zbrojenia v rokoch tzv.studenej vojny, keď sa zdroje socialistického štátu vyčerpávali neustálym zbrojením v dvojpolárne usporiadanom svete, kde vládlo vojenské nepriateľstvo medzi ZSSR a USA a vojenskými zoskupeniami Varšavská zmluva a NATO. Tento proces sa zastavil až stretnutím prezidenta USA G.Busha s prvým tajomníkom UV KSSZ M. Gorbačovom na konferencii USA-ZSSR na Malte v roku 1989.

V období rokov 1990 – 1991 postupne zanikli tlakom zvnútra socialistické štáty vo Východnej Európe, rovnako zanikla vojenská organizácia Varšavská zmluva a hospodárska organizácia ekonomickej integrácie socialistických štátov pod názvom Rada vzájomnej hospodárskej pomoci, (RVHP). Samotný ZSSR (15 štátov) sa rozpadol na Federatívnu republiku Rusko (Ruská federácia), Zväz nezávislých štátov (SNŠ) a tri pobaltské republiky Estónsko, Lotyšsko a Litva v roku 1991 a komunistické strany v nich stratili svoj vedúci vplyv, pričom ekonomicky sa všade v nich obnovovala trhová ekonomika a kapitalizmus. Po politickej línii sa budovali demokratické inštitúcie národného štátu.

Za socialistické štáty sa stále v 21. storočí považujú Kuba a Severná Kórea, v názve a charakterom politickej moci sú považované za socialistické štáty začiatkom 21. storočia aj Vietnamská socialistická republika, Čínska ľudová republika, ktoré však pripustili rozvíjanie princípov trhovej ekonomiky v ekonomickej oblasti, za krajiny budujúce socializmus podľa určitých znakov socialistického štátu sa považujú Venezuela a Bolívia.

Príklad

Pretože súčasťou dejín Slovenska je obdobie socialistického štátu, pozri Socialistický štát v československej histórii. Trval v období od 25. februára 1948 do 29. marca 1990.

Referencie

↑ Eduard Barány: Štát a spoločnosť. SAV 1984, Ústav štátu a práva, str.68
↑ T. H. Marshall: Citizeship and Social Class (Občianstvo a spoločenská trieda),1949,Cambridge
↑ Soumrak sociálního státu, Keller, Jan,2005, Sociologické nakladatelství SLON, Praha
↑ (Oskar Krejčí: Povaha dnešní krize, 1998,s.205)

Pozri aj

Literatúra

Engler, Wolfgang: Die zivillisatorische Lȕcke: Versuche ȕber den Staatssozialismus, Ed.Suhrkamp, Frankfurt am Main, ISBN 3-518-11772-6
Lane, David: The Rise and Fall of State Socialism: Industrial society and the socialist state, Polity Press, Cambridge, 1996, ISBN 0-7456-0743-8 (v slov.Vzostup a pád štátu socializmu: priemyselná spoločnosť a socialistický štát)
Čič Milan a kol.: Československý socialistický štát a právo, vznik a rozvoj, 1984, Vyd.Veda, Bratislava, SAV,Ústav štátu a práva,
Červeňanský František: Podstata a funkcie socialistického štátu,1972,Pravda, n.a.t.Bratislava
Ovečková Oľga, Keselý Vojtech:: Rozvoj socialistického štátu a práva a otázky jeho zdokonaľovania, 1984 Vyd.Veda Bratislava,
Holmes Leslie: Politics in the Communist World,1986, Oxford University Press,
Gorbačov Michail: Přestavba, 1989,
Slovenská politologická revue 4/2005
Měchýř, Jan: Velký převrat či snad revoluce sametová,1999, Nakladatelství Progetto, Praha,
Krejčí Oskar: Povaha dnešní krize, 1998, East Publishing, Praha,
Redakcia Výber Špeciál, Varianty súladu, K analýze byrokracie v podmienkach reálneho socializmu, Obzor Bratislava, 1989,

Externé odkazy

[1] Eduard Barány: Štát a spoločnosť. SAV 1984, Ústav štátu a práva, str.68

[2] T. H. Marshall: Citizeship and Social Class (Občianstvo a spoločenská trieda),1949,Cambridge

[3] Soumrak sociálního státu, Keller, Jan,2005, Sociologické nakladatelství SLON, Praha

[4] (Oskar Krejčí: Povaha dnešní krize, 1998,s.205)

[1]

[2]

[3]

[4]