Spájka

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Spájka je kov, alebo eutektická zliatina kovov, topiaca sa pri nízkej teplote, určená k pevnému spájanie materiálov z iných kovov. Spájanie pomocou spájky sa nazýva spájkovanie. Spájky sa podľa pracovných teplôt (rozhranie je zhruba okolo 450 °C) delia na mäkké a tvrdé.

Mäkká spájka nachádza najväčšie uplatnenie v elektrotechnike a elektronike, kde zaisťuje pevné vodivé spojenie súčiastok. Je ale tiež používaná pre spájanie medených potrubí, pozinkovaných plechov, letovanie konzerv, hudobných nástrojov a pre mnoho ďalších aplikácií.

Najbežnejšími druhmi spájok sú cínová a olovená spájka, čo sú zliatiny cínu a olova v pomere 2:1. V jemnej mechanike sa ako spájka niekedy užíva tiež striebro.

Pre strojné i ručné spájkovanie mäkkými spájkami v elektronike sa podľa odporúčania smernice Európskeho parlamentu a Rady č.2002 / 95 / ES (neskôr RoHS) cca od roku 2002 presadzuje spájka s nízkym obsahom (okolo 0,3 - 0,5 %) olova, primárne z ekologických dôvodov. Výnimky platia pre spájkovanie v medicíne, letectve/kozmonautike, vojenstve a čiastočne v automobilovom priemysle. Tieto zliatiny totiž vykazujú horšie vlastnosti (pevnosť, únavová odolnosť/rýchlejšie starnutie závislé od okolitej teploty, horšiu vzlínavosť, riedko tzv. cínový mor, samovoľný vznik a rast skratovacích vlákien (tzv. whiskerov), všeobecne potreba vyšších spájkovacích teplôt, nepriaznivé interakcie s niektorými kovmi (intermetalické zliatiny na rozhraní spájkovaných materiálov, narastajúce v závislosti od okolitej teploty a času)) ako spájky s obsahom olova. Väčšinu nepriaznivých javov možno eliminovať použitím vhodných technologických postupov a zliatinu samotnú sa darí vylepšovať rôznymi prísadami (napr. irídium) ale súhrnných charakteristík "olovených" spájok sa zatiaľ nedosiahlo.

Pre spájky s nízkym alebo žiadnym obsahom olova sa vžilo - dosť zavádzajúce - označenie PBF zliatiny (písmeno F je odvodené od "free", nie je to teda označenie chemického prvku).

Druhy spájok[upraviť | upraviť kód]

Podľa teploty tuhnutia sa spájky rozdeľujú na:

Mäkké spájky cín-olovo[upraviť | upraviť kód]

Cín (Sn) [%] Olovo (Pb) [%] Teplota topenia [°C] Poznámka
25 75 271 hrubá spájka pre stavebné klampiarske práce, tavenie plameňom
30 70 262 to isté čo vyššie
33 67 180-230 PM 33, to isté čo vyššie, rozmedzie teplôt vyrovnané povolenými prímesami
40 60 240 pre spájkovanie mosadze
50 50 220 pre spájkovanie mosadze, elektromerov, plynomerov, predtým aj konzerv
60 40 190 Pre spájkovanie v elektrotechnike
63 37 182 Pre spájkovanie v elektrotechnike
90 10 220 Skôr používané v potravinárstve

Od júna 2006 direktíva RoHS (Restriction of the use Hazardeous Substances) povoľuje max. 0,1% olova v spájkovacej zliatine.

Špeciálne spájky s veľmi nízkou teplotou topenia[upraviť | upraviť kód]

Názov Cín (Sn) [%] Olovo (Pb) [%] bizmut (Bi) [%] Kadmium (Cd) [%] Teplota topenia [°C] Poznámka
Roseov kov 15,5 32,5 52 0 96
Roseov kov 20 20 60 0 121
Woodov kov 13 26 48 13 70
Lipowitzov kov 13,3 26,7 50 10 60
Arcetov kov 25 25 50 0 92 v zmesi s ortuťou má bod topenia dokonca 45 °C

Literatúra[upraviť | upraviť kód]

  • STN. 1018-1927
  • František Běloun, Marta Chytilová, Růžena Kolářová a Milan Petera: Tabuľky pre základnú školu. PROMETHEUS.

Zdroj[upraviť | upraviť kód]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku pájka na českej Wikipédii.