Svätojánskovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Svätojánskovci

erb rodu Svätojánskych
KrajinaUhorské kráľovstvo
Titulyžupan, podžupan, krajinský sudca, Vyslanec na Uhorskom sneme
ZakladateľBodo
Rok založenia
dynastie		asi 1286
Ďalšie vetvy dynastieBaánovci, Smrečániovci

Svätojánskovci alebo Svätojánski[1] (príp. Sentivániovci; dobovo v základnom tvare: Szentiványi, ze Swatého Jana, Swathojansky, de Szent-Ivan)[2] sú uhorský šľachtický rod pochádzajúci z českých hostí, rytierov Haucha, Beucha a Polku tvorený ich potomkami, ktorí si neskôr písali predikát „z Liptovského Jána“, keďže tam získali majetky deľbou.

História rodu[upraviť | upraviť zdroj]

Liptovský rod má spoločného predka s rodmi Pongrácz, Baán, Szmrecsányi a Pottornay. Za zakladateľa rodu sa všeobecne považuje Bodó (dol. 1286 – 1293), otec Štefana (dol. 1339 – 1358) a Ladislava (1349). Gubernátor Ján Hunyady udelil Štefanovi II. právo meča. Rod sa veľmi rozrástol a už v 14. – 15. storočí ho nachádzame v Peštianskej Abovskej, Báčskej a Belehradskej stolici, v 16. storočí v Šarišskej, Zemplínskej, Spišskej a Berežskej stolici, kde bol županom Žigmund (1613). V kráľovských knihách je viac ako tridsať potvrdení majetkových donácií mimo Liptova. Mnoho členov rodu pôsobilo v stoličných funkciách. Za najvýznamnejšieho člena rodu sa pokladá právnik Ladislav (✳ 1656, † 1713), ktorý s manželkou Annou Melczer a deťmi Jozefom Ignácom, Rozáliou, Annou a Alžbetou získali od Leopolda I. 7.9.1692 baronát. Horlivý rekatolizátor Ladislav bol v roku 1687 prokurátorom v monsterprocese, tzv. „prešovských jatkách“. V roku 1692 sa stal dvoranom a komorským radcom. Ladislavova barónska línia vymrela v druhej generácii. Jezuita Martin (✳ 1663, † 1705) bol vzdelancom, univerzitným profesorom v Trnave a priateľom kardinála Kollonicha. Dodnes je veľmi oceňovaná jeho snaha priniesť literatúru najširším vrstvám. Kráľovský radca a protonotár kráľovskej kúrie Ján Szentiványi de Szentiván et Bethlenfalva, kurucký dôstojník (1704), potom horlivý prívrženec cisára Jozefa I., bol Karolom VI. 15.1.1721 vo Viedni povýšený do barónskeho stavu. Ďalšími adresátmi boli jeho manželka Klára Geltovics a deti Jozef, Anna a Juliana. Žigmund bol prísažným Gemerskej stolice (1698, 1712). Matej bol podnotárom (1711 – 1718), fiškálom (1715) a zastupujúcim notárom Gemerskej stolice s platom 200 zlatých (1715). Na reštavrácii Gemerskej stolice bol 15.5.1718 zvolený za zastupujúceho fiškála a v tom istom roku sa stal aj zastupujúcim podžupanom. Andrej v roku 1713 ako prokurátor žaloval obyvateľov obce Vrbovok za pytliactvo. V roku 1715 si Žigmund nechal odpísať z inskripcií tri zlaté, zostali 4 zlaté 30 denárov. Matej v roku 1716 v obci Vyšné Valice platil 6 zlatých ako stoličnú šľachtickú taxu. V roku 1718 je Matej za polovicu porty zaplatil 4 denáre. Bratia Žigmund a Andrej protestovali proti rozdeleniu majetku s ich príbuzným Martinom Adorjánom aliter Molnárom. V tom istom roku prísediaci kráľovskej súdnej tabule potvrdil Matejovi šľachtictvo a príbuzenský vzťah. Anna (✳ 1698, manž. Juraj Szeleczky) svedčila v sporoch s rodom Adorjány alias Balogh (1718). Súpisy šľachty Gemerskej stolice zaznamenali v Otročoku Gabriela a Juraja (1754) a Juraja (1790). V roku 1798 získal ďalší majetok v obci Otročoku Ján. Z vojakov bol Karol plukovníkom c. a k. pešieho pluku č. 19 Alvinczy, Ján majorom (1789 – 1793) a podplukovníkom pluku cisárových husárov (1794 – 1798), zo služby odišiel v roku 1798.[3]

Erb[upraviť | upraviť zdroj]

Pečať Jozefa Svätojánskeho (1861)

Variabilný erb šľachtickej línie vychádza z erbov spríbuznených rodov Báán, Szmrecsányi, Pongrácz a Pottornay. Na náhrobku manželov Jóba Zmeskala a Anny Szentiványi z roku 1622 je v modrom štíte v korunke vpravo kolmé obrnené rameno so zlatým lakťom a zápästím, vľavo zlatá poľovnícka trúbka so šnúrkou. Pri ústí trúbky a prstoch je zlatá hviezda. Klenotom je obsah štítu. Prikrývadlá sú modro-zlaté po oboch stranách. Klenotom je v korune vpravo kolmé červeno odeté rameno, vľavo v korune kolmo zlatá poľovnícka trúbka a medzi nimi zlatá hviezda. Prikrývadlá sú zlato-modré a strieborno-červené. V neskoršom období sa začala korunka v štíte klásť na trojvršie alebo kopček. V roku 1622 pribudli dvaja baníci ako štítonosiči. Starší nepublikovaný variant barónskeho erbu je veľmi zaujímavý. Podľa armálnej listiny je v červenom korunovanom štíte šikmé modré brvno so zlatou hviezdou, zlatým slncom v strede a privráteným strieborným polmesiacom. V pravom dolnom rohu sa nachádza obrnené rameno, v hornom červenom poli poľovnícka trúbka. Štít obopínajú zviazané palmové ratolesti. Na uhorské pomery zaujímavý erb nemá klenot ani prikrývadlá. Druhý variant barónskeho erbu uverejnili Novák s Vítekom podľa Mattyasovszkého, avšak nepresne. Podľa blazonu barónskej listiny je erb štvrtený s modrým srdcovým štítkom, kde je na zelenom kopčeku v zlatej korune vpravo kolmo obrnené rameno a vľavo sklonená vojenská trúbka. Medzi ramenom a trúbkou hore je strieborný polmesiac, v horných rohoch sú hviezdy. V prvom čiernom poli sa nachádza modrá riečka Latorica „rozbesnená po búrke“, nad ňou zlaté slnce a pod ňou po krajoch dve zlaté hviezdy a medzi nimi strieborný polmesiac. V druhom modrom poli je na zelenom kopčeku v zlatej korune obrnené rameno s mečom. V treťom modrom poli pravé purpurovo odeté rameno píše brkom na biely papier, v štvrtom modrom poli korunovaný dvojchvostý zlatý lev drží v labách strieborný dvojkríž. Erb má dva klenoty, v pravom vyskakuje privrátený lev zo štítu, v ľavom v korune kolmé rameno drží sklonenú zlatú bojovú trúbku. Prikrývadlá sú bielo-modré a zlato-čierne. Uverejňujeme pečate zo 17. – 19. storočia. Až na barónsku pečať sú prinášajú len menšie obmeny známeho erbu. Rafaelova pečať obsahuje najstarší erb, klenot sprevádzajú iniciály R – SZ (1664). Melchiorova oktogonálna štítová pečať (Abov) je tiež nezmenená, v leme je kruhopis MELCHIOR SZENTIVANI (1679). Barón Ladislav v Košiciach pečatil korunovaným erbom so šikmým brvnom s hviezdou, slncom a privráteným polmesiacom. V hornom poli sa nachádza poľovnícka trúbka a v dolnom obrnené rameno. Štít je medzi palmovými ratolesťami (1693). Melichior odtlačil v roku 1695 inú oktogonálnu pečať, kde sú v korunke poľovnícka trúbka a rameno a medzi nimi hore hviezda. Klenotom je obsah štítu. V leme sa nachádza kruhopis MELCHIOR.ZENTIVANI. O rok v Bratislave odtlačil obsahovo takmer identickú oválnu pečať s korunkou na kopčeku a kruhopisom MELCHIOR SZENT IVANI D(e)E(adem) v leme. Aj Ladislavova pečať je identická s najstarším erbom, vedľa klenotu sú iniciály L – SZ (1752). Ján tiež odtlačil pečať s najstarším erbom (1823).[4]

Členovia rodu[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bodo, Bohumírov syn, sa po prvý raz spomína v listine z roku 1327. V listine sa sťažujú Bohumírovi synovia kráľovi Karolovi I., že im pred piatimi rokmi vykradli svätojánsky kostol a zmizla listina, ktorou im kráľ Ladislav II. udelil majetky. Bodo bol zakladateľom rodu Svätojánskych. V jeho rodostrome je pri jeho mene uvedené Sebestydude Szentivanyi (1388). Odvtedy mal Svätý Ján svoje pomenovanie.
  • Peter Svätojánsky (* okolo roku 1544 – † ?)
  • František Svätojánsky (*1600 – †1649),vlastník pozemkov v Uhorskej Vsi, Liptovskom Jáne a Závažnej Porube.
  • Ján Svätojánsky (?), majiteľ pivovaru.
  • Martin Svätojánsky-Szentiványi (*1633 – †1725), polyhistor, redaktor, vydavateľ, pedagóg. Magister filozofie, profesor Univerzity vo Viedni (1656 – 1657).
  • Jozef Svätojánsky (* okolo roku 1690 – †?)
  • Martin Svätojánsky (* okolo roku 1720 – †?), zeman, statkár.
  • Melichar Svätojánsky (* okolo roku 1721--†1761)
  • Jozef Svätojánsky (?), hlavný župan Liptovskej stolice.
  • Štefan Svätojánsky (*1725 – †1773), jezuita, profesor rétoriky, cirkevného práva, gréčtiny a filozofie na jezuitskom kolégiu v Košiciach.
  • František Svätojánsky (*1731 – †1823), prvý podžupan Novohradskej stolice (1769), župan Šarišskej a Abovskej stolice (1785), krajinský sudca (1802).
  • Michal Svätojánsky (?)
  • Gabriel Svätojánsky (* okolo roku 1750 – †?), zeman a majiteľ mlyna v Liptovskom Jáne.
  • Matej Svätojánsky (*1750 – †?), statkár, zeman.
  • Štefan Svätojánsky (* okolo 1755 – †?), farár v Partizánskej Ľupči.
  • Martin Svätojánsky (* okolo 1783 – †1834), otec advokáta Martina, zeman.
  • Štefan Svätojánsky (18. – 19. stor.), farár v Liptovskom Mikuláši.
  • Rafael Svätojánsky (18. – 19.stor.), ostrihomský kanoník.
  • Pavol Svätojánsky (?), podžupan Liptovskej stolice.
  • Karol Svätojánsky (*1765 – †1838), vojak
  • Karol Svätojánsky (*1802 – †1877), vyslanec na Uhorskom sneme, župan Gemersko-malohontskej stolice.
  • Martin Svätojánsky (*1815 – †1895), advokát, župan Liptovskej stolice.
  • Štefan Svätojánsky (*okolo 1821 – †?), župan Liptovskej stolice
  • Jozef Svätojánsky (*1844 – †1941), statkár v gemerských Behynciach.
  • Jozef Svätojánsky (*1818 – †1905), gróf, zakladateľ Štrbského Plesa.[5]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ Pravidlá slovenského pravopisu [online]. Veda, vydavateľstvo SAV, 2000, [cit. 2022-02-19]. S. 22. Dostupné online.
  2. ↑ DUDÁŠ, Miloš a kol. Pamiatková zóna Liptovský Ján - Pamiatkový úrad Slovenskej republiky [online]. Krajský pamiatkový úrad Žilina, 2014, [cit. 2021-08-09]. S. 12. Dostupné online.
  3. ↑ PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí I.. 1.. vyd. Bratislava : M. Trstenský vl. n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 428,429..
  4. ↑ PONGRÁCZ, Denis. Atlas osobných pečatí. 1. vyd. Bratislava : M. Trstenský vl. n., 2019. ISBN 9788057011941. S. 429.
  5. ↑ MACHALA, Drahoslav. Šľachtické rody. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2007. ISBN 978-80-8046-375-5. S. 88.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Svätojánskovci&oldid=7769280“