Svetový kongres Slovákov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Svetový kongres Slovákov bol ustanovený v dňoch 17.21. júna 1971 na zhromaždení zahraničných Slovákov v Toronte, ako celosvetová reprezentácia Slovákov v zahraničí. Za prvého predsedu zhromaždenie zvolilo Štefana Romana, ktorý zastával funkciu až do svojej smrti v roku 1988. Jeho nasledovníkom sa stal hokejista Marián Šťastný.

Štefan B. Roman sa presvedčil, že Slovensko väzí v dvojnásobnej porobe, že nemôže povedať, čo cíti a čo chce a že potrebuje vierohodnú reprezentáciu, ktorá by tlmočila jeho túžby a politickú vôľu v slobodnom svete. Toto presvedčenie sa ešte viac utvrdilo po agresívnom zásahu vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Ako to neskoršie vyjadril v svojom prejave ku kalifornským Slovákom dňa 19. novembra 1976: "Keď sovietske tanky vtrhli na Slovensko a okupovali ho, uvedomili sme si, že len tak splníme svoju historickú úlohu, ak Slováci v zahraničí sústredia svoj boj a koordinujú svoju činnosť. Toto bola hlavná pohnútka a cieľ založiť Svetový kongres Slovákov."

Po tomto rozhodnutí nasledovali porady s predstaviteľmi slovenských krajanských spolkov a organizácií a ich výslednicou bolo zvolanie zakladajúceho valného zhromaždenia Svetového kongresu Slovákov (SKS), ktoré sa konalo v dňoch 19.- 21. júna 1970 v New Yorku. Zhromaždenie jednohlasne zvolilo Štefana Romana za predsedu SKS, lebo on bezpochyby bol nielen iniciátorom myšlienky, ale aj hybnou silou takmer všetkých vtedajších politických a politicko-kultúrnych slovenských podujatí v slobodnom svete. Neviedli ho nijaké osobné ambície, ako to chcela ľuďom na Slovensku vsugerovať komunistická propaganda. Štefan Roman nepotreboval SKS, ale SKS potreboval jeho. Predsednícka funkcia mu bola skôr prekážkou než rebríkom k vyššiemu postaveniu v spoločnosti. Prijal ju však za povinnosť, ktorú mu diktovalo jeho svedomie, ako to vyznal zriedkavom rozhovore s redaktorom M. Jankovským (A. Brázda): "Božia Prozreteľnosť ide po cestách, ktoré my nepoznáme. Mne ako emigrantovi Pán Boh doprial niektoré dary a ja si uvedomujem, že mám tieto hodnoty využiť pre veci, za ktoré v mojom srdci neustále horí plamienok. Keby som nevenoval časť svojich schopností a darov pre národ, z ktorého som vyšiel, nerobil by som všetko, čo môžem a čo vo svedomí som zaviazaný robiť." Založením SKS Štefan Roman a jeho spolupracovníci sledovali skromný, ale prepotrebný cieľ. Vyjadril ho on sám v zahajujúcom prejave na zakladajúcom valnom zhromaždení: "Chceme hľadať spoluprácu všetkých roduverných Slovákov v záujme slobody slovenského národa, aby sme spoločnými silami predstavili ostatnému vetu našu rodnú vlasť a snahy slovenského národa po slobode, demokracii a rovnoprávnosti." Na adresu pochybovačov a malomyseľných povedal: "Boj za národ je len vtedy prehratý, keď sa jeho príslušníci vzdajú boja a obetí a sklonia šiju pred utláčateľmi, a keď miesto práce za národ márnia sily v sporoch a vzájomných škriepkach."

Svetový kongres Slovákov sa predstavil zahraničnej verejnosti deklaráciou, v ktorej sa jednoznačne hovorilo: „Vyhlasujeme, že slovenská otázka je otázkou medzinárodnou, preto žiadame pre slovenský národ medzinárodnú spravodlivosť vyjadrenú plnou demokratickou štátnosťou.“ Kongres pri jeho vzniku pozdravil aj prezident Spojených štátov G. R. Ford slovami: „ Pre Slovákov v zahraničí nemôže byť lepšej veci, ktorej by sa zasvätili, ako pomáhať slovenskému národu za železnou oponou znovu nadobudnúť slobodu a samostatnosť.“

Štefan Roman vedel pre slovenskú vec získať sympatie a porozumenie medzi politikmi, štátnikmi, vedcami a významnými osobnosťami západného sveta. V októbri 1976 sa mu podarilo dostať slovenskú otázku aj na pôdu Európskeho parlamentu v Štrasburgu a v máji 1977 sa delegácia Svetového kongresu Slovákov zúčastnila konferencie organizovanej Paneurópskou úniou. V lete toho istého roku vystúpila s obšírnym memorandom na následnej konferencii o Helsinskej dohode, ktorá sa konala v Belehrade a v novembri 1980 predložila sťažnosti slovenského národa na II. konferencii o Helsinskej dohode v Madride. Žiadali delegácie signatárskych štátov, „aby upozornili vládu v Prahe na porušovanie ľudských práv a nástojili na tom, aby slovenský národ požíval všetky základné práva v súlade so záverečným aktom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.“ Neochvejne veril, že komunizmus padne. Priam prorocky vyznievajú jeho slová, ktoré napísal ako úvodník do Bulletína SKS (č. 29/1978) na prahu roka 1978: " Totalitný komunizmus nebude môcť trvalo odolávať myšlienke sebaurčenia národov, myšlienke ľudských práv, slovom, myšlienke demokratickej slobody pre národ i jednotlivca. Jeho proletársky internacionalizmus je len prejavom sovietskeho imperializmu. Ale toto storočie je už tak zrelé, že staré prežitky bude striasať ako suché lístie... Tí ktorí sa hlásia k Slovensku, sú preto už v zahraničí povinní pripravovať sa na budúce úlohy Slovenska."

Zdrojový[upraviť | upraviť kód]

  • Bližšie k poznaniu pravdy. Exil slovenskej štátnej orientácie po roku 1945. Zborník prednášok v Dome Matice slovenskej v Žiline roku 2006 / Maruniak, Peter Grácová, Genovéva. Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007 285 s. 978-80-7090-850-1 s. 69-75.