Sylvain Maréchal

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Sylvain Marechal
francúzsky filozof
Sylvain Maréchal
Narodenie 15. august 1750
Paríž, Francúzsko
Úmrtie 18. január 1803 (52 rokov)
Montrouge, Francúzsko
Odkazy
Projekt
Guttenberg
Sylvain Maréchal
(plné texty diel autora)

Pierre Sylvain Maréchal (* 15. august 1750, Paríž, Francúzsko – † 18. január 1803, Montrouge) bol francúzsky filozof, zástanca materializmu a ateizmu. Bol účastníkom Babeufovho Sprisahania rovných.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Paríži v rodine obchodníka s vínom a vyštudoval právo. Vo veku dvadsiatich rokov publikoval zbierku idyl Bergeries, ktorej úspech mu v roku 1770 dopomohol k miestu asistenta knihovníka v Mazarinovej knižnici.[1] V tomto období sa zaujímal o deizmus aj ateizmus a venoval sa štúdiu vied a filozofov 18. storočia; značný vplyv na neho mali Rousseau, Voltaire, Holbach, Diderot, Helvétius. Vytvoril si aj vlastnú predstavu o agrárnom socializme s kolektívnym vlastníctvom nehnuteľností a začal kritizovať náboženstvo a absolutizmus. V roku 1774 bol prepustený z Mazarinovej ​​knižnice a prenasledovaný pre parodistické parafrázy žalmov, ktoré poukazovali na porušovanie ľudskej dôstojnosti a sociálnu nespravodlivosť.[2]

Tesne pred revolúciou strávil štyri mesiace vo väzení, pretože uverejnil Almanach des Honnêtes Gens (1788), ktorý bol odsúdený na verejné spálenie katom.[3] Tento spis bol vlastne pokusom o vytvorenie nového kalendára, v ktorom by svätca nahradili mučeníci slobody, vedci a iní myslitelia. Svoje ďalšie práce už Maréchal publikoval spravidla anonymne, aby sa uchránil pred prenasledovaním.

Za Veľkej francúzskej revolúcie bol stúpencom najradikálnejšieho krídla jakobínov a podporoval ich radom článkov, a to najmä v týždenníku Revolutions de Paris [Revolúcia parížska], ktorý redigoval. V období direktória sa stal jedným z predákov Babeufove sprisahania rovných, ale jeho účasť na sprisahaní zostala utajená, takže nebol popravený ani väznený. V posledných rokoch svojho života sa stiahol z aktívnej politiky a venoval sa literárnej práci a ateistickej propagande.

Zomrel 18. januára 1803 v Montrouge.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

  • Bergeries (1770)
  • Chansons anacréontiques (1770)
  • Essais de poésies légères suivis d'un songe (1775)
  • Fragments d'un poème moral sur Dieu (1780)
  • Dieu et les prêtres
  • Fragments d'un poème philosophique (1781)
  • L'Âge d'Or (1782)
  • Livre échappé du déluge (1784) - Kniha, ktorá prečkala potopu
    • Paródia na bibliu. Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovnoprávni a môžu sa zaobísť nielen bez zlých kráľov, ale aj bez monarchov dobrých.
  • Almanach des Honnêtes Gens (1788)- Almanach počestných ľudí
  • Apologues modernes, à l'usage d'un dauphin (1788)
  • Dame Nature à la barre de l'Assemblée nationale (1791)
  • Correctif á la Révolution (1793) - Pripomienky k revolúcii
    • V tejto anonymne vydanej práci kritizuje Maréchal jakobínskej diktatúru zľava. Podľa jeho názoru nemôže byť sloboda a rovnosť, kým budú existovať páni a sluhovia, chudobní a bohatí.[4]
  • Jugement dernier des Rois (1793) - Posledný súd nad kráľmi
    • Táto jednoaktovky, ktorá má podtitul Veštba o jednom rokovaní, vznikla na začiatku jakobínskej diktatúry a bola prvýkrát hraná v októbri 1793, dva dni po poprave Marie Antoinetty. V tejto hre sú potentátov hromadne internovaní na pustom ostrove, kde sa "s chamtivosťou tejto čeládce vrodenú" servo o prídel potravín;[5] nakoniec všetky monarchu pohltí výbuch sopky, ktorý bol na javisku predvedený s použitím ohňostroja.[6]
  • Manifeste des Égaux (1801)
  • Pensées libres sur les prêtres (1798)
  • Le Lucrèce Français (konečné znenie 1798) - Francúzsky Lukrécius, fragmenty poémy
    • Stále dopĺňaná a rozširovaná poéma mala postupne niekoľko názvov: Fragments d'un Poem moral sur Dieu (1781) [Fragmenty morálne poémy o Bohu], Dieu et les pretras (1793) [Boh a kňazi]; až v roku 1798 vyšla zhora Uvedný konečná verzia. V prvej verzii z roku 1781 mala 50 "fragmentov" (spevov), v konečnom znení 133. Poem je predchnutá vášnivým pátosom hledačství a konfrontuje všadeprítomné zlo s existenciou Boha. Maréchal dospel k záveru, že Boh je buď zlomyseľný, alebo neexistuje. Svet je väzenia bez svetla, ľudia sú katy alebo obeťami. Odsudzuje politickú a majetkovú nerovnosť, vyzýva ľudí, aby prestali byť otrokmi kňazov a povstali k ľudskej dôstojnosti.[7]
  • Cult et lois d'une société d'hommes sans Dieu (1798) - Kult a zákony ľudskej spoločnosti bez Boha
  • Les Voyages de Pythagora (1799) - Pytagorove cesty
    • Šestisvazkový román spája tendenciu protináboženskej s motívmi ohlašujícími utopický socializmus.[8]
  • Dictionnaire des Athées anciens et modernes (1800) - Slovník starovekých a novodobých ateistov
  • Manifeste des Égaux (1801) - Manifest rovných
    • Ako jeden z predákov Babeufovho sprisahania redigoval Maréchal Manifest rovných, ale vniesol doň anarchistické a značne zjednodušujúce rovnostárske formulácie, ktoré by Babeuf neschválil, napr. "Nech zahynú, ak bude treba, všetky umenia, len keď zostane skutočná rovnosť. "[9]
  • Pour et contre la Bible (1801) - Pre bibliu a proti

České a slovenské preklady[upraviť | upraviť zdroj]

  • Marechal, Pierre Sylvain. Ateisti. 1. vyd. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1959. 72 s.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 1789-1870. 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [Pozri str. 42.]
  2. FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 2. 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [Pozri str. 42 - 43.]
  3. FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 1789-1870. 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [Pozri str. 43.]
  4. Filosofskaja enciklopédija / T. 3. Moskva: Izdateljstvo Sovetskaja enciklopedija, 1964. 584 strán. [Pozri str. 297.]
  5. ŠIMEK, Otokar. Dejiny francúzskej literatúry v obrysoch. Diel 4., Literatúra 18. a 19. storočia. 1. vyd. Praha: SNKLU, 1962. 636 s. [Pozri str. 290.]
  6. FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 1789-1870. 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [Pozri str. 45.]
  7. NOVÁK, Otakar, ed. et al. Slovník spisovatelů. Francie, Švýcarsko, Belgie, Lucembursko. 1. vyd. Praha: Odeon, 1966. 699 s. [Pozri str. 424.]
  8. FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 1789-1870. 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [Pozri str. 39.]
  9. FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 1789-1870. 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [Citovaný Maréchalov text je na str. 45.]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • FISCHER, Jan Otokar a kol. Dějiny francouzské literatury 19. a 20. století. Díl 1., 2. vyd. Praha: Academia, 1981. 657 s. [viď str. 39, 42-46 a 61.]
  • Filosofskaja enciklopédija / T. 3. Moskva: Izdateljstvo Sovetskaja enciklopedija, 1964. 584 strán. [viď str. 297.]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sylvain Maréchal na českej Wikipédii.

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.