Systém sociálneho kreditu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Karta čínskeho sociálneho poistenia so začierneným identifikačným kódom sociálneho zabezpečenia. (Verzia 3. kariet z roku 2018.)

Čínsky systém sociálneho kreditu (čín. 社會信用體系) je inovatívny prístup k monitorovaniu, hodnoteniu a regulácii správania osôb a účastníkov trhu. Systém sociálneho kreditu bude mať výrazný dopad na konanie jednotlivcov, firiem a inštitúcií. Základným cieľom systému je získať efektívnejšie nástroje riadenia správania. Systém bol vo viacerých oblastiach, mestách (v Rongcheng[1] už od roku 2014[2] a ďalších) v testovaní, aby mohol byť spustený v roku 2020.[1][3][4][5] V roku 2018 a 2019 bolo vybraných ďalších 28 modelových miest, na ktorých príklade sa začal budovať finálny návrh sociálneho kreditu. Tento návrh bol dokončený v roku 2020 ale pritom nešlo o finálnu implementáciu, ale iba o finálny návrh systému. Od roku 2020 sa začalo postupné implementovanie spolu s tým, ako sa jasnejšie definuje, ako by mal systém nakoniec vyzerať.[6] Systém, ktorý je zameraný na individuálne sociálne správanie osôb je niekde kritizovaný[7] avšak iné zdroje tvrdia, že je len zle pochopený, pretože je ešte vo vývoji.[8]

Ciele systému pre firmy[upraviť | upraviť zdroj]

Systém sociálneho kreditu rozširuje existujúci systém úverového ratingu do sociálnej, environmentálnej a politickej oblasti. Firmám sa úverový rating zníži nielen v prípade, ak nesplatia načas pôžičky, zníži sa taktiež v prípade, ak firma nedosiahne stanovené ciele na zníženie emisií, ak bude mať nedostačujúce štandardy na bezpečnosť pri práci alebo nedodá načas produkty predané cez e-commerce platformy.

Zníženie sociálneho kreditu povedie k trestom ako zhoršené podmienky pre nové úvery, vyššie dane, zákaz vydávania nových dlhopisov, sťažený prístup k verejným zákazkám alebo povinné schválenie investičných projektov štátnymi orgánmi. V extrémnych prípadoch môže byť zrušený účet na e-commerce platformách alebo zníženie kreditu jednotlivým manažérom firmy.

Centrálnou témou systému sociálneho kreditu je dosiahnutie samoregulácie firiem. Faktorom, ktorý to umožňuje, je technologický pokrok, ktorý umožnil zber a spracovanie obrovského množstva dát, tzv. big data. Cieľom systému je integrácia množstva dát z rôznych štátnych inštitúcií a vytvorenie monitorovania v reálnom čase.[9]

Implementácia[upraviť | upraviť zdroj]

Systém sociálneho kreditu je jedným z najrýchlejšie sa vyvíjajúcich projektov implementovaných vládou prezidenta Si Ťin-pchinga. Príprava projektu siaha do konca deväťdesiatych rokov, kedy pracovná skupina Inštitútu svetovej ekonómie a politiky pri Čínskej akadémii vied vytvorila Teóriu systému sociálneho kreditu. Na to nadviazali pilotné projekty v prvej dekáde 21. storočia.

V roku 2014 publikovala vláda Plán vytvorenia systému sociálneho kreditu, ktorý stanovil, že systém má plne fungovať do roku 2020. Projekt je pod priamou kontrolou Si Ťin-pchinga a implementáciu má na starosti Národný výbor pred rozvoj a reformu v spolupráci s Čínskou ľudovou banku. Pilotný program sa od augusta 2015 uskutočňuje v 43 mestách a zónach voľného obchodu.

Informácie sa zbierajú na Národnej platforme zdieľania informácií o kredite, ktorá od spustenia v októbri 2015 integruje databázy ministerstiev a provinčných vlád. Z celkového množstva dát je 80% o firmách, zvyšné dáta sú o fyzických osobách a inštitúciách. Tri štvrtiny informácií sú verejne dostupné. Na rozdiel od metodológie zberu dát, ktorá bola zverejnená, nie je jasné, akým spôsobom sa dáta analyzujú a vyhodnocujú. Systém nevytvára jedno konkrétne číslo, ktoré by určovalo skóre sociálneho kreditu, každá hodnotená entita bude mať viacero hodnotení v závislosti od konkrétneho použitia v praxi.

Implementácia čelí viacerým problémom. Súkromné firmy, ktoré majú veľké množstvo dát o užívateľoch, ako napríklad Alibaba, Baidu alebo Tencent, nie sú veľmi ochotné zdieľať tieto informácie, pretože sú základom ich komerčného úspechu. Integrácia veľkého množstva systémov (v súčasnosti asi 400) do jednej databázy je zároveň technologicky veľmi náročné. Problémom je taktiež kvalita dát, najmä tých generovaných lokálnymi vládami, keďže sa v minulosti často vyskytli prípady manipulácie a podvodov. Je preto pravdepodobné, že systém síce v roku 2020 bude spustený, ale nie v plnej verzii.[10]

V roku 2021 stále nie je jasne definované, čo do systému sociálneho kreditu patrí a ako sa to vyhodnocuje a každá provincia to vyhodnocuje inak. Výsledok je ten, že výraz „systém sociálneho kreditu“ v skutočnosti označuje desiatky rôznych systémov naprieč celou krajinou, ktoré fungujú úplne inak a občas si dokonca protirečia a výsledkom je chaos a veľká chybovosť. Aj preto je systém sociálneho kreditu momentálne zameraný iba na firmy a súkromné inštitúcie a pri obyvateľoch sa môže používať iba na finančnú dôveryhodnosť a vymáhanie dlžôb. V ojedinelých prípadoch aj pri závažnom porušení zákona. Údaje o individuálnom správaní ľudí (prechádzal cez križovatku na červenú, mladých človek s herným návykom) sa do systému už nesmú ukladať.[6]

Vďaka tomuto nástroju sa efektívne dohliadalo na dodržiavanie protiepidemických nariadení proti šíreniu Covidu. Čínska vláda často vyzdvihuje ako príklad pozitívneho vplyvu sociálneho kreditu na spoločnosť. Tento úspešný prípad, stále zostáva ojedinelý. Systém sociálneho kreditu predstavuje aj riziká, ktoré si uvedomujú aj Číňania a čínska vláda. To, že systém nemá jasne definované pravidlá spôsobuje, že niektoré lokálne vlády ho môžu zneužiť. Také prípady sa stávajú a stalo sa to napríklad v Mongolsku, kde miestna vláda hrozila ľuďom, že ich dá na čierne listiny, pokiaľ nebudú dávať deti do škôl s povinnou čínštinou. Aj preto sa čínska vláda snaží eliminovať implementáciu systému na ľudí. Sociálny kredit totiž nie je určený na politické účely, ale na vymáhanie zákonov a pravidiel. Systém sociálneho kreditu v podstate ešte veľmi nefunguje a na bežný život ľudí takmer nemá vplyv.[6]

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Čínsky systém sociálneho kreditu môže na jednej strane pomôcť riešiť pálčivé problémy v čínskej ekonomike, na druhej strane môže taktiež viesť k podpore autoritárstva. V ekonomickej oblasti môže viesť k tomu, že firmy príjmu environmentálne, politické a sociálne dôsledky svojho konania do rozhodovacích procesov. Čínskym regulátorom sa zároveň zvýši efektivita dozoru a znížia sa jeho náklady. Systém sa však dá použiť aj na dosiahnutie politických cieľov pomerne jednoduchým spôsobom: stačí zmeniť ciele alebo vyhodnocovací algoritmus. Zároveň je takáto zmena ťažko pozorovateľná. Na druhej strane môžu centrálne stanovené ciele viesť k neefektívnemu rozdeleniu zdrojov v ekonomike.

Medzi pozitívne dôsledky zavedenia systému sociálneho kreditu patrí väčšia kontrola a vymožiteľnosť regulácií najmä v environmentálnej a sociálnej oblasti. Môže taktiež zredukovať podvody a iné nelegálne aktivity a pomôcť budovať kultúru spoločensky zodpovedného podnikania. Zber a prístup k dátam zvýši priehľadnosť a transparentnosť firiem. Je pravdepodobné, že dôjde k zvýšeniu kvality dát. Zber a analýza obrovského množstva dát môžu viesť k technologickému pokroku a k vzniku a rastu nových firiem, ktoré sa budú na túto oblasť špecializovať.

Na druhej strane môže dodržiavanie stanovených cieľov zvýšiť finančné náklady pre určitú časť firiem. Nízka kvalita alebo nepresnosti v zbere dát môžu poškodiť firmy alebo jednotlivcov. Problémom môže byť aj ochrana súkromných dát, najmä únik údajov zo systému. Nejasnosti vo fungovaní algoritmov môžu znížiť predvídateľnosť správania aktérov v čínskom hospodárstve.[11]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c 35C3 - "The" Social Credit System [online]. youtube.com, 2019-01-15, [cit. 2020-02-15]. Dostupné online.
  2. Multiple social credit systems in China [online]. d-nb.info, [cit. 2021-11-04]. Dostupné online.
  3. MISTREANU, Simina. Life Inside China’s Social Credit Laboratory [online]. foreignpolicy.com, [cit. 2020-01-24]. Dostupné online.
  4. URBAN, František. Ako Čína ukazuje hrozivú, sociálno-digitálnu budúcnosť ľudstva [online]. touchit.sk, 2018-10-20, [cit. 2020-01-24]. Dostupné online.
  5. CAMPBELL, Charlie. How China Is Using “Social Credit Scores” to Reward and Punish Its Citizens [online]. time.com, [cit. 2020-01-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  6. a b c DVOŘÁK, Pavel. Systém sociálneho kreditu. Nočná MORA či MOKRÝ SEN? (Vychádza zo štúdie Inštitútu čínskych štúdií Meric z Berlína) [online]. Pavel Dvořák - Cesty Čínou, 2021-05-21, [cit. 2021-11-04]. Dostupné online.
  7. JONES, By Katie. The Game of Life: Visualizing China’s Social Credit System [online]. visualcapitalist.com, 2019-09-18, [cit. 2020-01-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  8. MATSAKIS, Louise. How the West Got China's Social Credit System Wrong [online]. wired.com, [cit. 2020-01-24]. Dostupné online. (po anglicky)
  9. https://www.wired.co.uk/article/chinese-government-social-credit-score-privacy-invasion
  10. https://www.merics.org/sites/default/files/2017-09/China%20Monitor_39_SOCS_EN.pdf
  11. https://www.aspi.org.au/report/social-credit