Terezianum (Bratislava)
Terezianum je názov zaniknutého barokového paláca na Bratislavskom hrade postaveného v druhej polovici 18. storočia (existoval v rokoch 1768 – 1811).
Jeho výstavba je spojená s pôsobením vojvodu Alberta Sasko-tešínskeho, zaťa Márie Terézie (za manželku mal jej štvrtú dcéru Máriu Kristínu) ako uhorského miestodržiteľa (v rokoch 1765 - 1780).
Palác uhorského miestodržiteľa
V roku 1766 sa novovymenovaný miestodržiteľ so svojou manželkou nasťahovali do prestavaných priestorov kráľovského paláca na hrade. Albert bol veľkým milovníkom umenia a hradné sály sa čoskoro zaplnili umeleckými zbierkami. Vzhľadom k dispozične nevyhovujúcim miestnostiam paláca ako aj skutočnosti, že nespĺňali nároky na komfortné bývanie, rozhodla Mária Terézia o vybudovaní prístavby ku kráľovskému palácu na Bratislavskom hrade, ktorá by mala vo všetkých ohľadoch naplniť túžbu manželov po lepšom bývaní.
Výstavba
V roku 1767 podľa Albertových predstáv projekt vypracoval Franz Anton Hillebrandt, hlavný architekt Uhorskej kráľovskej stavebnej komory, ktorého honosné prestavby cisárskych rezidencií sa stali veľmi obdivovanými. Stavba dostala pôvodne jednoduchý názov „nová budova“, neskôr (až v druhej polovici 19. storočia, keď už zo stavby ostali len ruiny) bol zmenený na „Terezianum“.
V tejto súvislosti za povšimnutie stojí fakt, že v Národnej knižnici vo Viedni boli v roku 2008 objavené dovtedy neznáme mapy, ktoré boli identifikované ako projekty palácovej prístavby Bratislavského hradu.
Už v roku 1768 bola stavba dokončená, no interiérové úpravy prebiehali ešte ďalšie dva roky. V stavbe Hillebrandt prejavil svoj cit pre klasickú architektúru. Výsledkom jeho práce bola trojpodlažná stavba tesne priliehajúca k východnej fasáde hradného paláca.
Architektonickým stvárnením stavba vôbec netvorila súlad so stavbou starého paláca. Svojimi proporciami a mierkou exteriérov i vnútorných priestorov skôr vyjadrovala požiadavku menších, ale útulných priestorov, lepšie vyhovujúcich potrebám súkromného života, bez ceremónií a oficialít, ale zato vo všetkom pohodlí. Jej malé rozmery najlepšie vystihuje skutočnosť, že jej tretie poschodie bolo na úrovni prvého podlažia starého paláca.
Interiérové vybavenie
Napriek zdanlivo malým priestorom tu bolo dosť miesta pre plánované využitie. Prízemie stavby zaberala Albertova zbierka zbraní a obrazáreň starých majstrov. Na prvom poschodí bola rodinná galéria ako aj zbierka grafických listov a knižnica. Druhé a tretie poschodie vypĺňali obytné priestory: druhé bolo vyhradené Márii Terézii, na treťom býval miestodržiteľský pár. Okrem toho budova disponovala i ďalšími miestnosťami, boli tu predsiene, prijímací salón, toalety, izby pre služobníctvo, jedáleň.
Veľmi vyhranený vkus manželského páru (i Mária Kristína bola umeniu veľmi naklonená) sa prejavil i v interiérovom vybavení a bytových doplnkoch. Na stenách boli čínske tapety, vyrezávané drevené obklady zdobené zlatom, nástenné maľby ako aj čalúnené obloženie stien. Rovnako nábytok, pochádzajúci z rôznych krajín, zdobené krby, zrkadlá a svietidlá boli výrazom dobovej módy a vkusu majiteľov.
Najväčším bohatstvom Tereziana však bola Albertova umelecká zbierka. Podľa inventarizácie vykonanej v roku 1781 (z dôvodu zrušenia miestodržiteľského úradu) sa v Tereziane a v miestnostiach starého paláca nachádzalo okolo tristo obrazov. Mnohé z nich boli práce významných umelcov obdobia renesancie (Tintoretto, Veronese, Tizian) či baroka (Rubensa). Tieto umelecké poklady sa neskôr stali základom zbierok Albertiny, známej viedenskej galérie .
Keď sa miestodržiteľský pár v roku 1770 nasťahoval do Tereziana, bolo nutné vykonať ešte niekoľko stavebných úprav dopĺňajúcich celkový obytný komfort. Predovšetkým ho prepojili so záhradným pavilónom severnej záhrady novým schodiskom. Vybudovali sa nové budovy loptovne (výmaľbu stropu vytvoril Franz Anton Maulbertsch) a zimnej záhrady.
Úpadok a zánik
Úpadok stavby nastúpil s dobou zrušenia miestodržiteľského úradu v Bratislave. Pôvodne kráľovský majetok sa z dôvodu nepotrebnosti dostal po prechodnom období existencie generálneho seminára do rúk vojenskej správy, ktorá na hrade zriadila kasárne. Dielo skazy dovŕšil v roku 1811 požiar, ktorý zničil nielen palác a priľahlé stavby, vrátane Tereziana, ale podľahla mu aj značná časť podhradia.
Rekonštrukčné práce zahájené v polovici 20. storočia, ktorých cieľom bola obnova hradného areálu, však so znovuvybudovaním Tereziana nepočítali. S podobou niekdajšej stavby sa tak dozvedáme iba zo starých rytín a malieb, či z dobových zápisov. Stavba niekdajšieho Tereziana sa viaže na obdobie najväčšej prosperity a rozmachu Bratislavského hradu.
Zdroje
- A. Fiala a kol., Bratislavský hrad, Alfa-press, Bratislava, 1995
- A. Markovich, J. Huťťanová, Príbeh hradu Bratislava, Vydavateľstvo Kala, 2007
- Článok na www.bratislavskenoviny.sk
