Thomsonov model atómu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Schématické znázornenie Thomsonového modelu statického atómu.

Tento model atómu (nazývaný aj Pudingový model) navrhol objaviteľ elektrónu (1897) J.J. Thomson v roku 1904 ešte pred objavom atómového jadra. Podľa Thomsonovho modelu sa atóm skladá z elektrónov (ktoré však Thomson nazýva len časticami, aj keď G.J. Stoney navrhol nazývať elektrické častice elektrónmi už v roku 1894), ktoré sú obklopené polievkou kladného náboja vyvažujúc tak záporný náboj elektrónov (ako keby boli záporne nabité hrozienka obklopené kladne nabitým pudingom). Elektróny mohli byť v atóme umiestnené rôzne a mohli vytvárať rôzne štruktúry.

Model bol vyvrátený experimentom Geigera a Mardsena (1909), ktorý E. Rutherford v roku 1911 interpretoval ako pozorovanie veľmi malého jadra atómu nesúceho veľmi vysoký kladný náboj (dostatočný pre vyváženie približne 100 elektrónov v zlate). To viedlo k Rutherfordovmu modelu atómu a následne (po tom čo H. Moseley v roku 1913 poukázal na to, že jadrový náboj bol veľmi blízky atómovému číslu) k predpokladu A. Broeka, že atómové číslo je nábojom jadra. Napokon v roku 1913 predstavil Niels Bohr prvý kvantový model atómu, v ktorom je jadro pozostávajúce z kladného náboja (v množstve atómového čísla) obklopené rovnakým počtom elektrónov umiestnených v orbitálnych hladinách.

Thomsonov model bol porovnávaný (nie samotným Thomsonom) k hrozienkovému pudingu. Táto predstava predpokladá, že častice sú statické, čo však podľa Thomsona neboli.