Tupolev Tu-160
| Tu-160 | |
 | |
| Typ | Strategický bombardér |
|---|---|
| Výrobca | Tupolev |
| Prvý let | 21. december 1981 |
| Zavedený | 1987 |
| Charakter | stále v službe |
| Hlavný používateľ | Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie |
| Vyrobených | 35 |
.jpg)
.jpg)
Tupolev Tu-160 (v kóde NATO Blackjack) je sovietsky, resp. ruský diaľkový strategický bombardér s meniteľnou geometriou krídel zo začiatku 80. rokov 20. storočia. Je to najťažší bombardér na svete.[1] Piloti volajú Tu-160 „biela labuť” – kvôli bielemu povrchovému náteru.[1][2] Bombardér Tu-160 bol konštruovaný, s cieľom prekonať svojho amerického konkurenta B-1B Lancer.
Vznik a vývoj
Počiatky vývoja TU-160 spadajú do roku 1973, kedy sovietske ministerstvo obrany vyhlásilo požiadavku na nadzvukový bombardér, ktorý by bol schopný doletom pokryť územie USA. Na projekte začalo pracovať niekoľko kancelárií, víťazom sa stala OKB Tupoleva. Prvé dva prototypy lietadla boli zhotovené v roku 1980. 21. decembra 1981 vzlietol prvý prototyp a tým bola začatá séria skúšok, pri ktorých sa jeden prototyp zrútil. Skúšky pokračovali až do roku 1984, pričom boli priebežne odstraňované nedostatky. V roku 1984 bola začatá sériová výroba, lietadlá boli zaradené do služby až v roku 1987. Pôvodne malo byť vyrobených až 100 kusov týchto lietadiel, ale v dobe Gorbačovovej perestrojky bol tento počet zredukovaný na 35 kusov.
Konštrukcia
Drak
Lietadlo Tu-160 je charakterizované nižšie položenými krídlami s meniteľnou geometriou. Na odtokovej hrane každého z krídel sa nachádza trojica dvoj-drážkových vztlakových klapiek. Koncept meniteľnej geometrie krídel umožňuje nastavenia v troch polohách:
- 20° pre vzlety a pristátia,
- 35° je najčastejšie využívaná šípovitosť a je určená pre vysoko-rýchlostné prelety,
- 65° pre let maximálnou rýchlosťou.[3]
Vodorovné chvostové plochy sú pohyblivé a nachádzajú sa asi v polovici zvislej chvostovej plochy. Horná polovica zvislej chvostovej plochy je tiež pohyblivá. V Tu-160 bol prvýkrát použitý systém elektronického riadenia, tzv. fly-by-wire. 13 palivových nádrží, integrovaných v trupe a krídlach lietadla, umožňuje Tu-160 preletieť 12 300 km s výzbrojou šiestich rakiet Ch-55SM, ktoré sú v polovici trasy vystrelené na pozemné ciele. Dolet je možné predĺžiť vďaka nadstavcu na dopĺňanie paliva za letu, ktorý je zabudovaný v strednej časti trupu. Na prednej podvozkovej nohe sú osadené dve kolesá a každá z hlavných podvozkových nôh je vybavená až šiestimi kolesami. Brzdnú dráhu stroja skracuje trojica zabudovaných padákov, z ktorých každý má plochu 35 m². I keď Tu-160 nebol navrhnutý ako stealth bombardér, vďaka svojej konštrukcii má nižší radarový odraz a tepelnú stopu. Kvôli zníženiu radarovej odrazovej plochy boli vstupy motorov nastriekané grafitovým materiálom, pohlcujúcim radarové vlny. Zasklenie kokpitu bolo vybavené jemnou sieťkou, ktorá eliminuje odraz radarového žiarenia.
Kokpit
Posádka Tu-160 pozostáva zo štyroch osôb (pilot, kopilot, dôstojník zbraňových systémov a operátor obranných systémov), ktoré sedia na vystreľovacích sedačkách K-36LM.[4] Kvôli pomerne vysokej hlučnosti v kokpite môže posádka medzi sebou komunikovať len prostredníctvom interkomu. Za pracovným priestorom posádky sa nachádza malá kuchynka a záchod, ktoré sú veľmi užitočné pri dlhých a únavných letoch.
Avionika
V mierne dovrchu prehnutom nose sa nachádza rádiolokátor Obzor-K, ktorý umožňuje sledovanie pozemných aj vzdušných cieľov. Automatický let v malej výške zabezpečuje terén sledujúci rádiolokátor Sopka. Vo vypuklom púzdre pod kokpitom sa nachádza elektro-optický bombardovací zameriavač.[5] Systém vlastnej ochrany Bajkal pozostáva z antén, umiestnených na koncoch krídel, v prednej a zadnej časti trupu, čím je zabezpečené pokrytie 360o. Systém je napojený na rušič radarom navádzaných striel a výmetnice klamných cieľov. Navigáciu zabezpečuje inerciálny navigačný systém, satelitný systém GLONASS a rádionavigačný systém diaľkových letov RSDN s korekčným mechanizmom, využívajúcim polohu slnka a hviezd.
Motor
O pohon lietadla sa stará štvorica dvojprúdových motorov NK-32, ktoré sú najvýkonnejšími motormi aké boli kedy použité v bojovom lietadle. Motor NK-32 má dĺžku 7,453 m, priemer 1,7 m a hmotnosť 3 650 kg. Vďaka motorom s maximálnym ťahom 245,2 kN dokáže Tu-160 prekročiť rýchlosť Mach 2.
Výzbroj
Výzbroj je nesená v dvoch vnútorných šachtách, z ktorých každá má nosnosť 20 ton. Ďalšie strely typu vzduch-zem môžu byť umiestnené na vonkajšie závesníky. Hlavnú výzbroj bombardéra predstavuje strela Ch-55SM s konvenčnou alebo jadrovou hlavicou, ktorá má maximálny dolet 3 000 km. Na dvoch interných rotačných závesníkoch môže byť upevnených celkovo 12 týchto rakiet. Alternatívnu výzbroj predstavuje 24 jadrových rakiet krátkeho dosahu Ch-15, s maximálnym doletom 300 km. Keďže Tu-160 nemá integrovaný guľomet a nenesie žiadne rakety typu vzduch-vzduch, ide o prvý sovietsky bombardér od 2. svetovej vojny bez výzbroje pre vlastnú ochranu.
Nehody
- Dňa 18. septembra 2003 došlo v dôsledku požiaru na jednom z motorov k explózii lietadla, pri ktorej zahynula celá posádka[6].
Používatelia
- Vzdušno-kozmické sily Ruskej federácie k januáru 2015 disponovali 11 bojaschopnými lietadlami[7]
Operačné nasadenie
Od svojho zaradenia do sovietskeho letectva až do roku 1991 vykonávali tieto lietadlá pravidelné strategické diaľkové lety. Lety bombardérov Tu-160 však z dôvodu zmeny geopolickej situácie a z finančných dôvodov boli nasledujúcich 16 rokov obmedzené na minimum a konali sa skôr vo forme menších vojenských cvičení. Dňa 17. augusta 2007 oznámil prezident Vladimír Putin obnovenie strategických letov Tu-160. Necelý mesiac po tomto oznámení bolo na jednom zo strojov Tu-160 otestované odhodenie doteraz najväčšej termobarickej (vákuovej) bomby, prezývanej „Otec všetkých bômb“.
Ruská intervencia v Sýrii proti odporcom režimu Bašára al-Assada
Dňa 17. novembra 2015 zažili bombardéry Tu-160 svoj bojový debut. Potom, ako sa potvrdili podozrenia, že za zrútením ruského civilného lietadla s 224 pasažiermi na palube stojí Islamský štát, začalo Rusko masívne bombardovanie strategickými bombardérmi. Päť lietadiel Tu-160, štrnásť strojov Tu-22M a šesť Tu-95 uskutočnilo nálety na pozície teroristickej skupiny ISIL. Bombardéry Tu-160 a Tu-95 zasiahli veliteľské základne v Idlibe a Aleppe. Lietadlá Tu-160 použili rakety Ch-101, čo je stealth variant strely s plochou dráhou letu Ch-55SM. Išlo o historicky prvé bojové požitie tejto strely typu vzduch-zem. Celkovo bombardéry Tu-160 a Tu-95 vystrelili 34 rakiet a zasiahli 14 cieľov.[8]
Špecifikácie
Technické údaje
- Posádka: 4
- Dĺžka: 54,1 m
- Rozpätie krídel: min. 35,6 m, max. 55,7 m
- Výška: 13,1 m
- Nosná plocha: min. 232 m², max. 360 m²
- Prázdná hmotnosť: 110 t
- Max. vzletová hmotnosť: 275 t
- Max. náklad: 40 t
- Pohon: 4 x Samara/Trud NK-321 TRDDF
- Ťah motorov: 4x 225 kN
Výkony
- Rýchlosť v 12 000 m: Mach 2,05 (2 220 km/h)
- Max. dolet: 12 300 km s výzbrojou šiestich rakiet Ch-55SM pri rýchlosti Mach 0,77
- Dostup: 16 000 m
- Preťaženie: 3,5 g
- Stúpavosť: 70 m/s
Výzbroj
- Strely vzduch-zem:
- 12x Ch-55 (As-15 Kent) ALCM / stealth variant s konvenčnou hlavicou Ch-101 / stealt variant s jadrovou hlavicou Ch-102 / variant s vylepšeným navádzaním a hlavicou Ch-555
- 24x Ch-15P (As-16 Kickback) SRAM
Referencie
- ↑ a b článok The White Swan of Russia’s Air Force Tupolev TU-160 Blackjack(po anglicky)
- ↑ rian.ru: Tu-160 White Swan
- ↑ Tupolev Tu-160 Blackjack a jeho verze
- ↑ Tupolev Tu-160 'Blackjack'
- ↑ Russian Aircraft : TU-160 Blackjack
- ↑ Pád ruského bombardéra zavinila technická porucha
- ↑ Russian strategic nuclear forces
- ↑ Russia launches long-range air sorties into Syria
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Tupolev Tu-160
Externé odkazy
Lietadlá Tupolev | ||
|---|---|---|
| Bombardéry |  | |
| Sprievodné/stíhacie | ||
| Prieskumné | ||
| Dopravné | ||
| Experimentálne | ||