Ukrajinizácia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Ukrajinizácia je politický smer, ktorý vznikol po XII. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu v roku 1923. Jeho cieľom bola podpora predstaviteľov neruských národov, ktorí v štátnom aparáte KSSZ rozširovali svoj materinský jazyk a šírili tak kultúru a podporovali sociálny rozvoj svojich národov.

Na to, aby mohli na Ukrajine túto politiku do bodky splniť, bolo treba urobiť niekoľko zmien v straníckom vedení Ukrajiny, ktorého členmi boli vo väčšine ľudia z Moskvy alebo miestna židovská komunita. Tí totiž nenachádzali v ukrajinizácii obyvateľstva zmysel a navyše ju ani nechceli realizovať.[pozn 1] Takíto „vyvrheli“ boli samozrejme z vlády odvolávaní a nahradzovaní takými, ktorí si ukrajinizáciu vyslovene želali (Vlas Čubar, Lazar Kaganovič, Mikola Skripnik). Až keď boli nevhodné osoby z parlamentu vylúčené, mohlo sa začať so samotnou politikou ukrajinizácie.

Prvé kroky ukrajinizácie mali za cieľ rozšíriť použitie ukrajinčiny v oblasti ukrajinských politických strán a vlády, nakoľko v roku 1922 pripadalo na jedného člena komunistickej strany Ukrajiny sedem ľudí, ktorí hovorili iným, najčastejšie však ruským jazykom. Vo vláde bola situácia trocha iná - tam na jedného človeka pripadali traja ľudia. Aby sa táto disproporcia medzi vládou a stranou na Ukrajine odstránila, v auguste roku 1923 začali jej členovia organizovať kurzy ukrajinského jazyka. Tým, ktorí ich neskončili úspešne, hrozilo oslobodenie z kurzov. V roku 1925 ukrajinská vláda vydala príkaz, ktorý postavil ukrajinský jazyk do role, kedy ho ako zasadací jazyk používala celá ukrajinská vláda. O dva roky neskôr (1927) ten istý zákon postihol aj parlament a odvtedy sa jeho zasadania viedli po ukrajinsky. Bez ohľadu na stratu entuziazmu mnohých neukrajinských členov vlády a strany, nová politika ukrajinizácie čoskoro priniesla svoje ovocie. Ak v roku 1922 používalo ukrajinčinu takmer 20 % vládnych predstaviteľov, v roku 1927 to už bolo vyše 70 %. Tento ukazovateľ však nebol jediným, ktorý v týchto rokoch prudko vyletel. Zvýšil sa aj počet ukrajinských politikov, ktorí vstúpili do strany a vlády (1923 - 35 %, 23 %; 1926-1927 - 52 %, 54 %[pozn 2]).

Ďalšou osobnosťou, ktorá sa vehementne zasadzovala za politiku ukrajinizácie bol Mikola Skripnik - predseda komisariátu vzdelávania v rokoch 19271933. Jeho najväčšou zásluhou bolo dosiahnutie vyše 80 % všeobecnovzdelávacích škôl a 30 % vysokých škôl,[pozn 3] kde sa vyučovalo výlučne po ukrajinsky, a to všetko na území Ukrajiny. Navyše za jeho pôsobenia vo funkcii predsedu komisariátu vzdelávania sa 97 % ukrajinských detí učilo vo svojom rodnom jazyku. Počas februárovej revolúcie mohli ukrajinofili o takýchto podmienkach, ktoré pre nich Skripnik prichystal len snívať, o desať rokov neskôr sa však stali realitou.

Politika ukrajinizácie obyvateľstva si však vyžadovala aj vzdelaných učiteľov, a tých bolo v tom čase na Ukrajine málo. K žiadaným 100 000 pedagógov chýbala vyše polovica. Preto Skripnik požiadal niekoľkých učiteľov z Haliče, aby prišli na Ukrajinu pracovať. Na toto sa mu však z Moskvy nepodarilo dostať povolenie.

Ďalším problémom, s ktorým sa muselo ukrajinské obyvateľstvo v oblasti školstva vysporiadať bol nedostatok ukrajinských učebníc. Problémy mala aj ukrajinská tlač, ktorú kruto potláčal cársky režim v Ruskom impériu. V roku 1922 sa na Ukrajine vydávalo 9 -10 titulov (na porovnanie - v roku 1933 zo 426 periodík vydávaných na Ukrajine bolo 373 v ukrajinskom jazyku). Ružovo to nevyzeralo ani s ukrajinskými knihami. Počet všetkých vydaných knižiek napísaných v ukrajinčine bol iba 27 %, toto číslo sa však do roku 1927 viac ako zdvojnásobilo.

Aby sa však dôsledky politiky ukrajinizácie prejavili dlhodobejšie, bolo treba skoncovať s monopolom ruskej kultúry v ukrajinských mestách. Sociálno-ekonomické zmeny, koré sa v 20. rokoch 20. storočia udiali, prívržencov tohto politického smeru nútili myslieť si, že sa toto veľké dielo nebude dať uskutočniť. Masový kurz industrializácie, ktorý začali sovieti v roku 1928, vytvoril veľký dopyt po mestských robotníkoch. Tak isto politika kolektivizácie zlikvidovala mnohých roľníkov a ich zem sa stala súčasťou kolchozov. Výsledkom týchto zmien bolo ukrajinské „sťahovanie národov“ z miest do dedín a celková zmena národnostného zloženia proletariátu a mestského obyvateľstva[pozn 4]

Svojimi úspechmi politika ukrajinizácie, ktorá podľa Mikolaja Skripnika nezašla tak ďaleko ako si on sám predstavoval, v prvom rade ďakovala tomu, že bola spojená s celým procesom modernizácie krajiny. Nie patriotizmus, ale tradícia bola hlavnou príčinou zachovania rodného ukrajinského jazyka pre mnohých Ukrajincov. To sa vysvetľovalo tým, že ukrajinčina, lepšie ako ktorýkoľvek iný jazyk, dávala ukrajinskému obyvateľstvu možnosť dostať lepšie vzdelanie, dozvedieť sa viac z novín a časopisov a vykonávať svoju každodennú prácu. Vďaka politike ukrajinizácie ukrajinský jazyk prestal byť romantickou a málo chápanou ideou maličkej skupiny inteligencie alebo príznakom ustupujúceho roľníctva. Etabloval sa do role základného komunikačného prostriedku a identity spoločenstva, ktoré sa ňou modernizovalo.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Jedným z najmarkantnejších úradníkov, ktorí sa nehanbili skrývať svoju nenávisť k ukrajinskému jazyku, tradíciám a vôbec k celkovej politike ukrajinizácie obyvateľstva bol Dmitrij Lebeď. Bol zástancom tzv. teórie boja dvoch kultúr, z ktorej vyplývalo, že ruská kultúra - nakoľko bola na Ukrajine spätá s progresívnym proletariátom a mestom a ukrajinská kultúra zase s roľníctvom a dedinou - skôr či neskôr zvíťazí a povinnosťou komunistov bude podporovať tento „spontánny proces“
  2. Bol to však nárast iba na nižších postoch. Percentuálne vyjadrenie počtu poslancov v ÚV KSU činilo na konci dvadsiatych rokov 20. storočia iba 25 %
  3. Na vysokých školách však mnohí profesori odmietali hovoriť po ukrajinsky, nakoľko väčšina z nich bola ruskej národnosti. Ako príklad môže slúžiť výpoveď jedného profesora na hodine ruského jazyka, ktorý povedal: „Považujem všetkých súdruhov, ktorí sa prihlásili na lekcie ukrajinského jazyka za odpadlíkov!“. Rýchle kroky politiky ukrajinizácie však prinášali do radov ukrajinských žiakov a študentov pozitívnu náladu a optimizmus, ktoré ukrajinský spisovateľ Boris Antonenko-Davydovič vystihol slovami: „V pochode miliónov na ceste k ukrajinskej škole som videl oheň veľkého znovuzrodenia.“.
  4. Ak v roku 1923 v takých dôležitých priemyselných centrách akými sú ukrajinské mestá Charkov, Luhansk a Dnepropetrovsk ukrajinské obyvateľstvo činilo úmerne 38 %, 7 % a 16 %, o desať rokov neskôr (1933) ich časť vzrástla 50 %, 13 % a 48 %. V polovici 30. rokov 20. storočia dokonca ukrajinské obyvateľstvo tvorilo v mestách na jeho území väčšinu.

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • О. Субтельний: Исторiя Украiни. Киiв. 2006.