Ulcerózna kolitída

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Kolonoskopický obraz hrubého čreva pri ulceróznej kolitíde
Kolonoskopický obraz hrubého čreva pri ulceróznej kolitíde

Ulcerózna kolitída (angl. ulcerative colitis - UC) je nešpecifický hemoragicko-katarálny alebo ulcerózny zápal sliznice hrubého čreva. Patrí medzi idiopatické črevné zápaly. Postihuje sliznicu a podslizničnú vrstvu hrubého čreva, vo väčšine prípadov aj konečníka. Priebeh ochorenia býva nárazový alebo chronický s opakovanými vzplanutiami. Najčastejšie je postihnutý konečník a ľavostranná časť hrubého čreva, zriedkavejšie pravá časť alebo celé hrubé črevo.  Príčina ochorenia nie je známa, je zrejmý vplyv vonkajších faktorov a porúch v regulácii slizničnej imunity. Genetické vplyvy sú menej výrazné. Na rozdiel od Crohnovej choroby má fajčenie ochranný vplyv, podobne aj appendectomia (vyoperovanie slepého čreva),

Epidemiológia[upraviť | upraviť kód]

Incidencia ulceróznej kolitídy je 0,5 až 24,5 na 100 000 obyvateľov, najvyššia v severnej Amerike, západnej Európe a Škandinávii, najnižšia v málo rozvinutých krajinách.

Príznaky a diagnostika[upraviť | upraviť kód]

Pri zápale konečníka (proktitíde) dominuje časté nutkanie na stolicu (tenezmy) s následným odchodom malého množstva stolice s krvou, prípadne hlienu. Pri postihnutí hrubého čreva býva hnačkovitá stolica s prímesou krvi a hlienu a kŕčovité bolesti brucha, zvýšená telesná teplota, bledosť kože následkom anémie, a dehydratácia následkom straty veľkého množstva tekutín. Závažnou komplikáciou ťažkej kolitídy je toxické megacolon - ochabnutie a výrazné rozšírenie hrubého čreva s teplotami a veľkými bolesťami brucha. Vyskytujú sa aj mimočrevné príznaky - kožné (erytema nodosum, pyoderma gangrenosum), očné (episcleritis, uveitis), kĺbové (artritída, sakroileitída) a pečeňové (steatóza pečene, sklerotizujúäca cholangoitída).

Diagnóza je založená na kolonoskopickom vyšetrení, pri ktorom sa nachádza opuchnutá, prekrvená sliznica, krvácajúca pri dotyku. často zvredovatená.  Vyšetrenie je spojené s odberom vzoriek sliznice na histologické vyšetrenie na definitívne potvrdenie diagnózy. Pri ulceróznej kolitíde je typické obmedzenie zápalových zmien na sliznicu (mukózu), eventuálne submukózu.

Laboratórne vyšetrovacie metódy majú v diagnostike menší význam, skôr vypovedajú o závažnosti ochorenia a komplikáciach. Výnimkou je stanovenie protilátok ANCA, ktoré svedčia pre ulceróznu kolitídu (ASCA skôr pre Crohnovu chorobu). Vyšetrujú sa ukazovatele aktivity zápalu - sedimentácia červených krviniek a C-reaktívny proteín - CRP, krvný obraz, hladina železa a bielkovín. Mikrobiologickým vyšetrením stolica sa zisťuje prítomnosť baktérii, zvlášť Clostridium difficile, ale aj kvasiniek, prvokov a parazitov, ktoré môžu vyvolávať zápaly s podobnými príznakmi alebo komplikovať ochorenie.

Aktivita ochorenia sa dá hodnotiť na základe Montrealskej klasifikácie. Hodnotenými parametrami je počet stolíc a prímes krvi, horúčka, pulzová frekvencia, závažnosť anémie (málokrvnosti), sedimentácia červených krviniek (FW):

  •    S0: klinická remisia – asymptomatická
  •    S1: mierna UC – menej ako 4 stolice denne s malým množstvom krvi (alebo bez krvi), bez systémových prejavov ochorenia, s normálnymi zápalovými markermi
  •    S2: stredne ťažká UC – viac ako 4 stolice, s minimálnymi príznakmi systémovej toxicity
  •    S3: ťažká UC – 6 a viac riedkych krvavých stolíc denne, febrility nad 37 °C, tachykardia nad 90/ min., anémia – hemoglobín menej ako 10,5 g/100 ml, FW viac ako 30 mm/hod.

Liečba[upraviť | upraviť kód]

Diétne opatrenia môžu zmierniť príznaky. Pri aktívnom ochorení je potrebné znížiť príjem vlákniny a vylúčiť mliečne výrobky. Vhodné je znížiť množstvo cukrov v potrave. Strava, bohatá na nestráviteľné zložky pomáha pacientom s postihnutím konečníka, ktorí majú problémy so zápchou.  Tekutá strava môže pomôcť u pacientov so zúženiami priesvitu čreva.

Základným liekom sú deriváty kyseliny 5-aminosalicylovej (5-ASA) - sulfasalazin, mesalazin atď. U pacientov s proktitídou je možné liečbu zahajovať podávaním čapíkov. Ďalšou možnosťou je kortikosteroid budesinid v klyzme. Pacienti so stredne ťažkou ľavostrannou kolitídou sa liečia derivátmi 5-ASA, pri nedostatočnom účinku kortikosteroidmi - napr. prednison. Pre pacientov s opakovanými relapsami (vzplanutiami) choroby je vhodná imunomodulačná liečba - azathioprin, merkaptopurin. Novou možnosťou je biologická liečba monoklonálnou protilátkou infliximab, ktorá neutralizuje cytokín TNF-alfa. Liečba ťažkej formy ulceróznej kolitídy s častými krvavými hnačkami, dehydratáciou a anémiou sa zahajuje vnútrožilovo podávanými kortikosteroidmi, s aplikáciou parenterálnej výživy, so súčasným podávaním antibiotík (ciprofloxacinu a metronidazolu). Pri neúspechu tejto liečby sa ako záchranná liečba podáva infliximab, prípadne cyklosporín. Po dosiahnutí remisie (ústupu) ochorenia sa spravidla dlhodobo aplikujú deriváty 5-ASA v nižšej dávke.

Poslednou možnosťou je chirurgická liečba - kolektómia (odstránenie postihnutej časti hrubého čreva). Do úvahy pripadá niekoľko typov operácii, ktoré sa líšia rozsahom odstráneného hrubého čreva a zachovaním konečníka s možnosťou normálneho vyprázdňovania stolice. Je však zaťažená výskytom komplikácii - pouchitída, abscesy, striktúry a iné. Ani kvalita života po kolektómii nedosahuje dobrú úroveň. Preto sa k nej pristupuje až po vyčerpaní ostatných liečebných možností a v prípade komplikácii.

Komplikácie[upraviť | upraviť kód]

Lokálne komplikácie sú spôsobené samotným zápalom, ktorý nie je zvládnutý liečbou: masívne krvácanie, perforácia čreva, toxické megacolon. Po dlhodobom priebehu choroby je riziko vzniku kolorektálneho karcinómu. U pacientov s ulceróznou kolitídou je podstatne zvýšené riziko tromboembólie, a to zvlášť počas aktivity ochorenia. Psychické faktory ovplyvňujú priebeh choroby a opačne, choroba negatívne ovplyvňuje kvalitu života pacientov.

Prognóza[upraviť | upraviť kód]

Priemerný pacient s ulceróznou kolitídou má 50% pravdepodobnosť ďalšieho vzplanutia choroby počas nasledujúcich rokov. Sú však pacienti s jediným vzplanutím za celý život aj pacienti s trvalou aktivitou ochorenia. Takisto je riziko rozšírenia lokalizovaného ochorenia až na celé hrubé črevo. Po 8-10 rokoch od stanovenia diagnózy stúpa riziko kolorektálneho karcinómu o 0,5-1% ročne a pacienti by mali mať robené preventívne kolonoskopické vyšetrenia.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]