Varúj...!

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Varúj...!
Originálny názov Varúj...!
Žáner Dráma
Námet Ivan Stodola - Bačova žena
Dĺžka 85 minút
Štát Československo
Pôvodný jazyk slovenský
Rok 1946
Filmový štáb
Réžia Martin Frič, Paľo Bielik
Scenár Karel Steklý, Ivan Stodola (divadelná hra)
Kamera Václav Hanuš
Obsadenie

Film reel.svg Pozri aj Filmový portál

Varúj...! je slovenský film režisérov Martina Friča a Paľa Bielika z roku 1946.

Filmová produkcia sa na Slovensku rozbiehala len veľmi pomaly. Po prvom dlhometrážnom filme Jánošík od Jaroslava Siakeľa z roku 1921 muselo uplynúť vyše 20 rokov, kým sa podarilo rozpracovať a zrealizovať ďalší „väčší“ filmový námet.

Pozadie filmovej výroby[upraviť | upraviť kód]

Film Varúj...! predstavuje v dejinách slovenskej kinematografie zásadný medzník. Práve jemu je pripisované prvenstvo v oblasti slovenskej dlhometrážnej filmovej produkcie vôbec. Je totiž nutné podotknúť, že Jánošík, rovnako ako aj ďalšie filmy z obdobia 30-tych rokov, sú viac československými ako slovensko-českými filmami, čo bolo pre mnohých angažujúcich sa Slovákov predmetom nespokojnosti.

Výberu vhodnej „sfilmovateľnej“ látky predchádzali mnohé diskusie. V roku 1945 Slovenská filmová spoločnosť Slofis organizuje filmový seminár Ako písať pre film. Cieľom je rozpracovať čo najvhodnejší materiál, ktorý by bol hodný titulu prvého slovenského filmu. A hoci sa veľa diskutovalo aj o Stodolovej veselohre Marína Havranová, výber nakoniec padol na Bačovu ženu, psychologickú drámu od toho istého autora. Nemalou mierou k tomu prispel Paľo Bielik, ktorému sa podarilo získať autorské práva a bol ochotný pustiť sa do scenáristického spracovania. „Bačova žena bola po mnohých stránkach lákavá, najmä tým, že dýchala slovenskou zemou, že dávala možnosť naširoko rozohrať scénické krásy Slovenska aj s bohatým svojrázom, že tvorila uzavretý dramatický celok (aj keď nedoriešený) a že aj herecky dávala nádej pre také výkony, pre ktoré pravdepodobne najľahšie by sa bol našiel v prvom období hľadania káder súcich predstaviteľov,“ píše v roku 1947 pre zborník Umenie Ján Kalina.

Vlado Bahna, ktorý sa angažuje aj pri prípravách nakrúcania, vo svojom článku Filmárske trampoty z roku 1946 spomína na entuziazmus, ktorý scenár vyvolal, trošku „polopatistickejšie“: „Zadržte! Dosť. To je ten pravý. Má všetky náležitosti. Je to dráma, sú v ňom vrchy, doliny, láska, Amerika, bane, bačovia, medvede a – optimistický koniec.“

Knižná predloha vs. filmová adaptácia[upraviť | upraviť kód]

Dej Bačovej ženy zachytáva život obyvateľov malej podhorskej dediny pred prvou svetovou vojnou. Bača Ondrej Muranica po ostrom konflikte s maďarským pánom vystúpi zo služby a spolu s priateľom Mišom odchádza zarobiť peniaze do Ameriky. Doma pritom necháva ženu Evu a malého syna. Ondrejovi s Mišom sa podarí zamestnať v bani, kde však krátko na to dôjde k nešťastiu. Ondrej zostáva zavalený pod hŕbou kamenia, neskôr je dokonca vyhlásený za mŕtveho. Nešťastný Mišo odchádza domov sám, snaží sa Eve pomáhať v ťažkej situácii a tesne pred nástupom na front ju požiada o ruku. Eva súhlasí. Netuší však, že Ondrej, ktorý nehodu ako zázrakom prežil, sa vracia domov.

V porovnaní s knižnou predlohou prešiel scenár niekoľkými razantnými úpravami. Zatiaľ, čo literárne dielo sa primárne koncentruje na psychologické stvárnenie Evy, vo filme je Eva skôr vedľajšou postavou, stojacou v tieni svojho (prvého) manžela. Už tento výrazný odklon od intímnej ženskej drámy z filmu robí iný príbeh. Ironicky sa o tom vyjadruje aj sám Ivan Stodola, keď prehlási, že „film sa mal skôr volať Bačovej ženy muž.“ Nevyhovujúcim pre film sa zdal aj záver knihy, kde Eva v zúfalstve spácha samovraždu. Filmoví tvorcovia zvolili podľa vzoru amerického happyendu radšej optimistický a otvorený záver. Ondrej Mišovi s Evou odpúšťa a svoju lásku a nádej vkladá do, teraz už dospelého, syna Ondrejka.

Hlavné postavy[upraviť | upraviť kód]

Tvorcovia[upraviť | upraviť kód]

Reakcie dobovej kritiky[upraviť | upraviť kód]

Po formálnej stránke film odkazuje na viaceré vplyvné obdobia svetovej kinematografie. Niekoľkominútová „klaustrofobická“ scéna Ondrejovho predierania sa na slobodu je inšpirovaná ruskou filmovou školou. Pri gradácii deja naopak tvorcovia zvolili nenáročný postup, charakteristický pre americký spôsob narácie. Využívané sú dvojexpozície, rozostrené zábery a dynamický strih, ktorý ešte zvýrazňuje adekvátne skomponovaná hudba. Práve tú, ako jednu z mála zložiek, vyzdvihuje aj česká kritika: „Všecko je to jenom popis a jenom lyrika, v žádném případě však pohyb dynamisovaný dramatickým ruchem. A tak tě nakonec uspokojí kromě hudební složky a šťastného úvodu jenom dvě scény: vrcholný výjev, zachycující strašlivý únik Muranicu dúlním kanálem ze zasypané štoly, a pak scéna po Muranicově návratu do rodné vsi, v níž posléze bača, poznav, co se stalo, ustoupí do přístěnku a nepoznán nechá svou ženu odejít.“

Osobitú zložku vo filme tvorí česká filmová tradícia, ktorú do filmu vnášajú viacerí tvorcovia, počnúc režisérom Martinom Fričom a kameramanom Václavom Hanušom. Práve zobrazenie slovenskej problematiky českými tvorcami bolo neskôr filmu vyčítané. Prílišnú štylizovanosť a výrazné prvky folklóru hodnotí Rudolf Mrlian pre zborník Umenie skôr negatívne: „Slovensko, to predsa nie sú len krpce, salaše, kroj atď., ale aj moderné architektonické stavby, ihriská, kúpalištia, továrne,...“

Ján Kalina tiež vidí zásadný problém už v spôsobe, akým bol spracovaný námet. „Už pri tomto prvom filme sa ukázalo, k čomu v ostatnom filmovom svete vždy a znovu ľudia prichádzajú, že dobrý scenár – pol úspechu. Slovenský film musí svoje úsilie zamerať predovšetkým v tomto smere.“ Naopak, pozitívneho ohlasu sa film dočkal od známeho teoretika Bélu Balázsa, ktorý pre Národnú obrodu píše: „Maďari pozor! Naši susedia začali filmovú produkciu a začali ju veľmi vážne a na vysokej úrovni, tak ako je to dôstojné prvého umeleckého prejavu oslobodeného národa.“ Filmu však ostro vyčíta výrazné protimaďarské ladenie, je podľa neho „podporou šovinistického, rasistického a fašistického cítenia na Slovensku, ktoré má ešte ťažkosti s Tisovými prívržencami a Hlinkovými gardistami.“

Varuj...! bol uvedený do distribúcie v roku 1947, paralelne v Bratislave, ako aj v Prahe. Nadšenie zo strany slovenskej kritiky je očividné z viacerých článkov. V periodiku Práca autor píše: „Pri písaní referátu o premiére filmu sa nevdojak vtláčajú do pera radostné slová, diktované povzbudzujúcou skutočnosťou, že konečne aj vo filmovej oblasti sa začína plne uplatňovať fond slovenskej kultúrnej tvorivosti.“

„Zatiaľ, čo divácky záujem o film na Slovensku je – z hľadiska vyťaženosti počas prvých týždňov premietania – celkom slušný, približne 80%, české kiná sú vyťažené len na asi 35%.“ Tento fakt slovenských kritikov značne rozčaroval. Dá sa povedať, že Varuj...! teda z finančného i morálneho hľadiska u našich susedov prepadol. Rozpočet naňho bol podľa výročnej správy z roku 1947 vyčíslený na 10,93 miliónov korún.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]

  • Ján Kalina, „O filme Varuj“, in: Umenie, 1, č.2-4, 1947, s. 137
  • Vlado Bahna, „Filmárske trampoty“, in: Kino, 1, č.24, 1946, s. 394
  • Ivan Stodola, Pred 35 rokmi – Ivan Stodola o osudoch Bačovej ženy, Petra Hanáková in. Varuj...! a slovenské filmovníctvo v rokoch 1945-1948 (Kino-Ikon, č.1, 2006, s. 12
  • Ján Žalman, „Varuj...!“, in: c.d., s. 439
  • Rudolf Mrlian, Umenie, Petra Hanáková in. Varuj...! a slovenské filmovníctvo v rokoch 1945-1948 (Kino-Ikon, č.1, 2006,s. 23
  • Ján Kalina, „O filme Varuj“, in: Umenie, 1, č.2-4, 1947, s. 137
  • Béla Balázs, „Béla Balázs a Varuj“, in: Národná obroda, 3, č.115, 1947, s.4
  • Neznámy autor, „Po veľkom štarte“, in: Práca, č.71, 1947, s. 9
  • HANÁKOVÁ P. In: Kino-Ikon , č.1, 2006, s. 24

Externé odkazy[upraviť | upraviť kód]