Vešeléniho sprisahanie

Vešeléniho sprisahanie (1666) bolo jedno z najvýznamnejších protihabsburských stavovských povstaní, ktoré viedol palatín František Vešeléni. V priebehu prípravy sprisahania bola organizovaná katolícka i protestantská šľachtická opozícia a ich hlavným cieľom bolo zvrhnúť Habsburgovcov. Okrem Františka Vešeléniho boli medzi sprisahancami príslušníci najvýznamnejších uhorských rodov, ako krajinský sudca František Nádašdy, chorvátsky bán Peter Zrínsky, magnáti Štefan Tököli, František I. Rákoci, František Frangepán a arcibiskup Juraj Lipai. Hlavní predstavitelia sprisahania sa usilovali nájsť zahraničnú podporu vo Francúzsku, v Poľsku, v Benátkach, a taktiež aj v Turecku, no bezvýsledne. Hlavnými príčinami neúspechu Vešeléniho sprisahania boli zlá pripravenosť povstania a osobné spory povstalcov. Sprisahanie odhalil viedenský dvor v roku 1671, teda až po smrti palatína Vešeléniho. Viedeň sa o sprisahaní dozvedela prostredníctvom tlmočníka Porty N. Panajottiho.

Po vojenskom potlačení Wesselényiho sprisahania cisárskymi vojskami v roku 1670 videla cisárska vláda príležitosť na absolutistické opatrenia. V tom istom roku začala v Slovenskej Ľupči pôsobiť vyšetrovacia komisia pod vedením grófa Johanna von Rottala, ktorá sa v roku 1671 zmenila na špeciálny súd v Bratislave a predvolala vyše 200 podozrivých šľachticov vrátane protestantských duchovných. Väčšina z nich bola prepustená, niektorí dostali doživotie, siedmi boli popravení, z toho traja v Bratislave.

Medzi popravenými boli František Frangepán, Peter Zrínsky a František Nádašdy boli následne popravení.

V reakcii na toto sprisahanie prišiel panovník s tzv. teóriou straty práv (Verwirkungstheorie), čo znamenalo, že Uhorsko stratilo právo na sebaurčenie, pretože tu bolo organizované povstanie proti legitímnemu panovníkovi.

Mnohí kuruci už v roku 1670 hromadne utekali do Sedmohradského kniežatstva. Uhorsko bolo priamo okupované Turkami a majetky údajných sprisahancov skonfiškovali Habsburgovci.