Vešeléniho sprisahanie
| Vešeléniho sprisahanie | |||||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť Protihabsburských stavovských povstaní | |||||||||
 Poprava hlavných dejateľov protihabsburského sprisahania zo dňa 30. apríla roku 1671 vo Viedni. | |||||||||
| |||||||||
| Protivníci | |||||||||
| Habsburská monarchia | Kráľovské Uhorsko | ||||||||
| Velitelia | |||||||||
| František Vešeléni Mikuláš Zrínsky František II. Nádašdy Peter Zrínsky František Krištof Frankopan František I. Rákoci Juraj Lipai |
Leopold I. (Svätá rímska ríša) Johann von Sporck | ||||||||
Vešeléniho sprisahanie (iné názvy pozri nižšie) bolo neúspešné sprisahanie významných (katolíckych i protestantských) hodnostárov a šľachticov Kráľovského Uhorska v rokoch 1664-1670/1671. Zvykne sa zaraďovať medzi tzv. uhorské protihabsburské stavovské povstania, i keď prísne vzaté išlo len o sprisahanie a plánované povstanie sa takmer neuskutočnilo. Hlavným cieľom sprisahania bolo zvrhnúť v Kráľovskom Uhorsku vládu Habsburgovcov, ktorá bola vnímaná ako absolutistická, a obnoviť stavovskú nadvládu domácej vysokej šľachty. Vzniklo primárne ako reakcia na Vašvársky mier (1664).[1][2][3]
Vodcovia
[upraviť | upraviť zdroj]Sprisahanie spočiatku, t.j. v roku 1664, viedol Mikuláš Zrínsky. Už koncom roka 1664 však zomrel a vedenie po ňom prevzali František Vešeléni, ktorý sprisahanie viedol až do svojej smrti v roku 1667, a sčasti aj Juraj Lipai, ktorý sprisahanie viedol do svojej smrti v roku 1666. František Vešeléni sa stal vodcom sprisahania aj formálne, a to v marci 1666 podľa jednej z listín podpísaných sprisahancami. Nakoniec po Vešeléniho smrti (1667) vedenie prevzali na juhu Peter Zrínsky a František Frankopan, ktorí sprisahanie viedli až do jeho konca (1670), a na severe František Nádašdy, ktorý sprisahanie viedol do roku 1669, kedy prešiel na stranu Viedne (pričom ale už v roku 1667 prechodne sčasti koketoval s Viedňou, lebo sa chcel stať palatínom).[4][1][5][2]
Priebeh
[upraviť | upraviť zdroj]Sprisahancami boli príslušníci viacerých najvýznamnejších uhorských rodov, na juhu najmä chorvátsky bán Mikuláš Zrínsky (zomrel v novembri 1664), následne jeho nástupca a to chorvátsky bán Peter Zrínsky ale aj chorvátsky magnát František Krištof Frankopán, inak najmä palatín František Vešeléni (zomrel v marci 1667), krajinský sudca František Nádašdy (účastník sprisahania len v rokoch 1666 - 1669), ostrihomský arcibiskup Juraj Lipai (zomrel 1666), a neskôr aj magnáti Štefan Tököli (otec Imricha Tököliho) a František I. Rákoci (otec Františka II. Rákociho). Vodcovia sprisahania sú uvedení vyššie. Hlavní predstavitelia sprisahania sa usilovali nájsť zahraničnú podporu vo Francúzsku, v Poľsku, v Benátkach a v Turecku, no bezvýsledne. O sprisahaní sa viedenský dvor dozvedel v júni 1667, teda krátko po smrti palatína Vešeléniho, od tlmočníka sedmohradského vyslanectva, ktorý sa volal Nikosios Panajotti, a následne v roku 1669 svojich spolusprisahancov Viedni zradil František Nádašdy. Viedeň najprv nechcela reagovať silou, preto len nasadila na sprisahancov špiónov a snažila sa ich jednotlivo získať na svoju stranu. Až keď sa v marci 1670 Peter Zrínsky v Chorvátsku a František I. Rákoci v severnom Potisí neúspešne pokúšali spustiť ozbrojené povstanie proti Viedni. Panovnícky dvor okamžite poslal cisárske vojská na Slovensko a do Chorvátska, ktoré rozbiehajúce sa povstanie a celé sprisahanie násilne potlačili. Hlavnými príčinami neúspechu Vešeléniho sprisahania boli slabá pripravenosť povstania a osobné spory povstalcov.[6][5][7][4]
Dohra
[upraviť | upraviť zdroj]Po potlačení Vešeléniho sprisahania v roku 1670 videla cisárska vláda príležitosť na absolutistické opatrenia. V tom istom roku začala v Slovenskej Ľupči pôsobiť vyšetrovacia komisia pod vedením grófa Johanna von Rottala, ktorá sa v roku 1671 zmenila na špeciálny súd v Bratislave a predvolala vyše 200 podozrivých šľachticov vrátane protestantských duchovných. Väčšina z nich bola prepustená, niektorí dostali doživotie, siedmi boli popravení, z toho traja v Bratislave.
Medzi popravenými boli František Frankopan, Peter Zrínsky a František II. Nádašdy.[6]
V reakcii na toto sprisahanie prišiel panovník s tzv. teóriou straty práv (Verwirkungstheorie), čo znamenalo, že Uhorsko stratilo právo na sebaurčenie, pretože tu bolo organizované povstanie proti legitímnemu panovníkovi.[8]
Mnohí kuruci už v roku 1670 hromadne utekali do Sedmohradského kniežatstva. Šľachtické majetky údajných sprisahancov skonfiškovali Habsburgovci.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 Wesselényiho sprisahanie. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 472.
- 1 2 MARSINA, Richard, at al. Slovenské dejiny. 1. vyd. Martina : Matica slovenská, [1992]. 334 s. ISBN 80-7090-239-6. S. 102, 103.
- ↑ MÜLLER, Karel. Kurucké vojny a ich odkaz v histórii, kultúre a umení. 1.. vyd. Dolný Kubín : Oravské museum P.O.H., 2015. ISBN 978-80-89564-00-2. S. 97,98.
- 1 2 FLOIGER, Michael. atlas-burgenland.at – Die Magnatenverschwörung [online]. atlas-burgenland.at, [cit. 2024-10-10]. Dostupné online.
- 1 2 Zrinski and Frankapan conspiracy (1664-1671) [online]. historyofcroatia.com, 2022-08-17, [cit. 2024-10-10]. Dostupné online.
- 1 2 DANGL, Vojtech; KOPČAN, Vojtech. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok II 1526 – 1711. Bratislava : Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, 1995. 224 s. ISBN 80-967113-0-X. S. 167, 168.
- ↑ Wesselényi Conspiracy. In: Encyclopædia Britannica [online]. Encyclopædia Britannica, 1998-07-20, [cit. 2024-10-10]. Dostupné online.
- ↑ ŠOŠKOVÁ, Ivana. Ústavy v dejinách. Zborník príspevkov zo 6. ročníka medzinárodnej vedeckej konferencie, Banskobystrická škola právnych dejín". 1.. vyd. Bratislava : Wolters Kluwer SR, 2021. ISBN 978-80-571-0337-0. S. 10.