Viktor IV. (1159 – 1164)

Viktor IV. (lat. Victor Quartus), vl. menom Octaviano de’ Crescenzi Ottaviani de Monticelli (* 1095, Tivoli – † 20. apríl 1164, Lucca) bol protipápežom od 7. septembra 1159 do 20. apríla 1164.

Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Dostal kňazské vzdelanie a rysovala sa mu skvelá cirkevná kariéra. V roku 1138 sa stal kardinálom (jeho titulárnym kostolom sa stala bazilika Santa Cecilia in Trastevere) a vyslancom pápežov Celestína II. a Lucia II.

Na čelo rímskej cirkvi ho vyniesli sporné voľby, ktoré sa konali v septembri 1159 po smrti pápeža Hadriána IV. Konkláve väčšinou hlasov zvolilo pápežom kardinála Orlanda Bandinelliho (ako Alexander III.) no malá skupina opozičných kardinálov ovplyvnených cisárom Fridrichom I. Barbarossom hlasovala za kardinála Ottaviana Monticelliho. Vzápätí po voľbe sa rozpútali násilnosti a prišlo ku kurióznej situácii, kedy stúpenci kardinála Monticelliho vtrhli do zhromaždenia, samotný Monticelli strhol z novozvoleného Alexandra III. plášť, prinútil ho odísť a sám sa nechal intronizovať. Výsledkom bola osemnásťmesačná schizma kedy mala cirkev na čele dvoch pápežov (pritom pri vyhlásení Viktora IV. sa vôbec neprihliadalo na to, že v roku 1138 bol (proti)pápežom iný Viktor IV.). V cisárskom opátstve Farfa sa 4. októbra 1159 konala pápežská vysviacka.

S cieľom rozhodnúť, ktorý z pápežov je legitímnym, zišla sa vo februári 1160 synoda v Pavii, na ktorej asi päťdesiati biskupi z Nemecka a Talianska dali (pod vplyvom Fridricha I.) prednosť Viktorovi. V októbri toho istého roku sa však v Toulouse zišli episkopáty a kláštorné rády západoeurópskych krajín za účasti anglického (Henricha II.) a francúzskeho kráľa (Ľudovíta VII.), rozhodli v prospech Alexandra III. a Viktora IV. dali do kliatby. Ani toto rozhodnutie však spor nevyriešilo.

Pozícia Viktora IV. bola priamo závislá na podpore cisára Fridricha I. V roku 1162 si cisár upevnil svoj vplyv v severnom Taliansku a Pápežskom štáte a Viktorove vyhliadky sa posilňovali. No o krátky čas sa však situácia začala komplikovať a pre protesty celej Európy Fridrich I. musel uznať, že zlyhalo jeho úsilie pre získanie všeobecnej podpory pre jeho chránenca.

Právoplatnosť voľby Alexandra III. sa potvrdila a Viktor IV. po tom, ako začali odpadávať i jeho najvernejší prívrženci, bol nútený ustúpiť. Stiahol sa do ústrania no svoj titul si ponechal až do smrti. Zomrel po krátkej chorobe 20. apríla 1164 v toskánskom meste Lucca.

Zdroj

J. N. D. Kelly, Pápeži dvoch tisícročí, Roal, Bratislava, 1994, ISBN 80-88706-00-9