Wang Kuang-i
| Wang Kuang-i | |
| čínsky umelec | |
 | |
| Narodenie | 1957 (66 alebo 67 rokov) Charbin, Čína |
|---|---|
| Odkazy | |
| Webstránka | artron.net |
| Commons |  Wang Kuang-i |
Wang Kuang-i (čínsky: 王广义; * 1957, Charbin) je čínsky umelec. Je známy ako predstaviteľ nového umeleckého hnutia, ktoré sa v Číne začalo po roku 1989, a pre svoju sériu obrazov Veľká kritika, v ktorej využíva obrazy propagandy z obdobia Kultúrnej revolúcie (1966 – 1976) a súčasné názvy značiek zo západnej reklamy.
Život[upraviť | upraviť zdroj]
Wang Kuang-i sa narodil v roku 1957 v Charbine v provincii Chej-lung-ťiang.[1] Wangov otec bol železničným robotníkom v severovýchodnej Číne. Podobne ako mnoho iných ľudí, aj Wang zažil vplyv a tri roky musel pracovať na vidieku. Aj on sa stal železničným robotníkom.[2] Wang sa štyri roky snažil dostať na vysokú školu. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa zapísal na Če-ťiangskú akadémiu výtvarných umení. V roku 1984 ukončil štúdium olejomaľby na tejto akadémii. Žije a pracuje v Pekingu v Číne.[1]
Výtvarné umenie[upraviť | upraviť zdroj]
Jeho tvorba je v Číne považovaná za žáner politického popu;[3][4][1] niektorí to považujú za omyl.[5]
Rané práce – polovica 80. rokov[upraviť | upraviť zdroj]
Severný pól je v raných prácach Wanga Kuang-iho opakujúcim sa motívom; nie je vnímaný v súvislosti s jeho geografickými charakteristikami, ale ako symbolické miesto, kde sa rodí nová viera, v ktorej sa jednotlivec musí zaoberať predovšetkým sám sebou, ale bez toho, aby sa oslobodil od sociálneho. Pri práci na cykle Mrazivý severný pól (1984 – 1985) sa skupina mladých Umelcov severu, ktorej bol Wang Kuang-i súčasťou, rozhodla konfrontovať so západnou filozofiou. V sérii Postklasika (1986 – 1988) Wang pracoval na syntetickej revízii veľkých diel západného umenia, ktoré sa viažu na témy náboženstva, morálky, viery a ideológie. Tieto obrazy využívajú rôzne sivé tóny a vystihujú ľudskú postavu a jej prostredie bez mnohých detailov. Wangov cieľ spočíval vo vypracovaní štýlu, ktorý sa odchyľuje od klasického umenia, výrazovej stratégie, ktorá vychádzala z jeho čítania Gombricha.[6][2]
Veľká kritika, 1990 – 2007[upraviť | upraviť zdroj]
Veľká kritika je najznámejším cyklom Wang Kuang-iho diel. Tieto diela využívajú propagandistické obrazy z obdobia kultúrnej revolúcie a súčasné logá zo západných reklám. Wang Kuang-i začal tento cyklus v roku 1990 a ukončil ho v roku 2007, keď nadobudol presvedčenie, že jeho medzinárodný úspech by ohrozil pôvodný význam diel, a to, že politická a komerčná propaganda sú dve formy vymývania mozgov.[7][6][2]
90. roky[upraviť | upraviť zdroj]
Série a inštalácie VISA (1995 – 1998), Passport (1994 – 1995) a Virus Carriers (1996 – 1998) obsahujú obrazy detí, dospelých a psov s ich príslušnými menami, miestami, dátumami narodenia a pohlaviami. Na týchto obrazoch sú potom vytlačené spomínané názvy týchto diel. Tým, že tieto diela stavajú do popredia byrokratické postupy spojené s presunom z jednej krajiny do druhej, odhaľujú, že štátna organizácia zavádza vlastné obranné opatrenia pri posudzovaní potenciálnej nebezpečnosti jednotlivcov. Wang Kuang-i vníma ustálenú atmosféru vzájomného podozrievania a hroziaceho nebezpečenstva, ktorá dozrela počas studenej vojny a pretrváva dodnes, aj keď už stratila tiesnivosť, ktorá sa zrodila z násilnej indoktrinácie. Wang Kuang-i sa vo svojich úvahách zaoberá vzťahom, ktorý má Moc k jednotlivcovi, nad ktorým si udržiava kontrolu zvyšovaním kolektívneho strachu, aby sa potom mohla navrhnúť ako bašta pred neznámym nebezpečenstvom, ktoré by mohlo náhle udrieť na bezbranných ľudí. Autor tvrdí, že prostredníctvom týchto foriem psychologického nátlaku sa medzi Mocou a jednotlivcom uzatvára tichá dohoda, ktorá poskytuje ochranu pred nákazou novými vírusmi výmenou za zrieknutie sa časti vlastnej slobody.[7][2]
2000 roky[upraviť | upraviť zdroj]
V priebehu roku 2000 sa vzťah medzi Wang Kuang-iho dielami a transcendentnom prehĺbil. Názov, ktorý dostala séria Materialist (2001 – 2005), si v skutočnosti neodporuje. Táto séria sôch vytvorených z obrazov dvanástich robotníkov, farmárov a vojakov, ktoré boli prevzaté z propagandistických obrázkov. Podľa Wang Kuang-iho tieto propagandistické obrazy vynášajú na svetlo, že hlavná sila ľudí, hnev vyjadrený ich hnutiami, pramení z viery v ideológiu. Týmito sochami sa umelec pokúša dať obraz všeobecnému pocitu ľudí a zároveň odkazuje na dialektický materializmus – Materialistický je termín, ktorý má v čínskej histórii osobitný význam, pretože vystihuje socialistickú ideológiu. Zároveň umelec vidí v diele aj ďalšiu významovú rovinu. V umení sa veci, ktoré majú určité pojmové vlastnosti, nazývajú „objekt“, čo má v čínštine rovnaký koreň ako slovo materialista, Wang Kuang-i v sérii olejomalieb s názvom Nové náboženstvo (2011) zobrazil aj veľkých politických (Lenin, Stalin, Mao), duchovných (Kristus) a duchovno-politických vodcov (Ján XXIII.), ako aj filozofov, ktorých myšlienky majú vplyv aj dnes (Marx a Engels). Zdá sa, že obrazy sú prevzaté z fotografických negatívov, a hoci umelec v týchto dielach používa tradičnú techniku olejomaľby, dvojznačnosť vytvorená odkazom na fotografiu narúša zažitosť, ktorú s nimi divák má, a tým otvára možnosti interpretácie ich významu. Prostredníctvom tohto cyklu diel si Wang Kuang-i položil otázku o spoločných črtách veľkých utópií, o fascinácii, ktorou pôsobia na ľudí, a o tom, prečo všetci ľudia pociťujú potrebu nájsť postavy, na ktoré by mohli uveriť. Inštalácie, ktoré tvoria cyklus Cold War Aesthetics (2007 – 2008), obsahujú historické rekonštrukcie z obdobia studenej vojny. Wang Kuang-i sa v nich zaoberá psychologickými účinkami propagandy, ktorá bola charakteristická pre vtedajšiu čínsku politickú klímu. S cieľom vyvolať psychologickú reakciu dáva umelec divákom pocítiť emócie, klímu a mentalitu tej doby.[7][2]
Kritika[upraviť | upraviť zdroj]
Wang Kuang-i, podobne ako ďalší, napríklad Fang Li-ťün, sa stal milionárom, jedným z čínskych novodobých boháčov. Takýmto maliarom s ich veľkými ateliérmi, drahými domami a autami sa v Číne hovorí „bopu daši“ alebo „popoví majstri“.[3] Úspešná kariéra a rýchlo rastúce bohatstvo Wang Kuang-iho vyvolali kritiku. Niektorí spochybňovali jeho umeleckú hodnotu spolu s cenou jeho diel. Niektorí kritici tvrdia, že Wang „stratil svoju umeleckú invenciu, podľahol trhu a stal sa závislým aj od opakovania svojich už úspešných diel“.[8]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b c Wang Guangyi - Artist's Profile - The Saatchi Gallery [online]. web.archive.org, 2013-08-20, [cit. 2023-05-07]. Dostupné online. Archivované 2013-08-20 z originálu.
- ↑ a b c d e PAPARONI, Demetrio. Wang Guangyi, Words and Thoughts 1985-2012. Milan, Italy : [s.n.], 2013.
- ↑ a b LU, Sheldon Hsiao-peng. Art, Culture, and Cultural Criticism in Post-New China. New Literary History, 1997, roč. 28, čís. 1, s. 111–133. Dostupné online [cit. 2023-05-07]. ISSN 0028-6087.
- ↑ CROIZIER, Ralph. The Avant-Garde and the Democracy Movement: Reflections on Late Communism in the USSR and China. Europe-Asia Studies, 1999, roč. 51, čís. 3, s. 483–513. Dostupné online [cit. 2023-05-07]. ISSN 0966-8136.
- ↑ Wang Guangyi, Works and Thoughts 1985-2012 [online]. [Cit. 2014-01-01]. Dostupné online. Archivované 2014-12-29 z originálu.
- ↑ a b LU, Peng. A History of Art in 20th Century China. Milan, Italy : Edizioni Charta, 2010. S. pp. 1153–1174.
- ↑ a b c HUANG, Zhuan. Politics and Theology in Chinese Contemporary Art /Reflections on the work of Wang Guangyi. Milan, Italy : Skira, 2013.
- ↑ 另一个王广义，未必就是真的王广义 | 南方周末 [online]. www.infzm.com, [cit. 2023-05-08]. Dostupné online.
Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wang Kuang-i
Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Wang Guangyi na anglickej Wikipédii.