Wohngemeinschaft

Wohngemeinschaft (skr. WG) (z nem.) označuje spolužitie viacerých nezávislých, väčšinou nie príbuzných osôb v jednej domácnosti. Spoločné priestory ako kúpeľňa, kuchyňa alebo aj obývačka sú pritom využívané spoločne.

Táto forma bývania je v súčasnosti najviac rozšírená v Nemecku, Rakúsku a vo Švajčiarsku. Na Slovensku sa táto forma spolužitia čoraz viacej rozširuje a prakticky jestvuje vo už od roku 1944 ako internátne bývanie (postavený prvý internát v Bratislave – Horský Park).^{[chýba zdroj]}

História[upraviť | upraviť zdroj]

Modelov pre spolužitie v domácnostiach existovalo a existuje vo všetkých kultúrach veľa. Myšlienka, sa ako nepríbuzní z dôvodu úspory nákladov deliť o domácnosť, sa vyskytla už v 19. storočí, čo dokazujú diela Arthura Conana Doylea, ktoré začiatok priateľstva medzi Sherlock Holmesom a Dr. Watsonom popisujú presne ako spolubývanie z dôvodu úspory nákladov. V západnej Európe možno badať markantný prírastok takéhoto bývania od roku 1960.

V súčasnosti je trend Wohngemeinschaft na Slovensku v neustálom vzostupe. Vždy viacej ľudí, predovšetkým mladých, chce bývať spoločne so svojimi kamarátmi. Aj starší ľudia, ktorí nechcú bývať sami, využívajú čoraz viac spolubývanie ako formu spolužitia^[1]^[2]

Sociologické aspekty[upraviť | upraviť zdroj]

Z tohto aspektu rozlišujeme „účelové spolubývanie”, ktorého obyvatelia žijú spolu hlavne z dôvodu úspory nákladov a spoločný život tam hraje vedľajšiu rolu a „neúčelové spolubývanie“ v ktorom osobné vzťahy, vzájomné interakcie a spoločné akcie stoja viacej v popredí.

Hierarchia v spoločnom bývaní je väčšinou plochá, aj keď aspekty ako vek, dĺžka pobytu v spoločnom bývaní a predovšetkým charakter každého jedného spolubývajúceho určitú hierarchiu vytvárajú. Vzhľadom na fakt, že každý vzťah medzi ľuďmi je spojený s určitými pravidlami, môže v tzv. „neúčelovom spolubývaní“ najmä kvôli povinnostiam (ako napr. čistota spoločných priestorov alebo vlastnícke pomery v chladničke) dochádzať k zvýšenému napätiu, na druhej strane tzv. „účelové spolubývanie“ môže po čase cez vzájomné poznávanie a akceptáciu v každodennom živote prerásť v priateľstvá.

V niektorých prípadoch vznikajú aj Wohngemeinschaft podobné formy spolužitia ako napr. viacgeneračné domácnosti v rámci jednej veľkej rodiny.

Typy spolubývania[upraviť | upraviť zdroj]

V začiatkoch bývali v Wohngemeinschaft predovšetkým študenti, aby sa podelili o nájom a tak ušetrili peniaze. V súčasnosti čím ďalej tým viacej zamestnaných ľudí volí túto formu bývania, napríklad ako Business-spolubývanie. Zamestnaní a absolventi takto nadväzujú privátne a často aj pracovné kontakty. Obzvlášť prínosné je takéto bývanie pre ľudí, ktorí často menia svoje pracovisko a neostávajú dlho v jednom meste.

Potom často rozpustí takéto bývanie založenie rodiny alebo začatie spolužitia ako pár. Výnimky tvoria spolubývania pre slobodné matky a seniorské spolubývania.

V „spolubývaní pre slobodné matky“ sa môžu spolubývajúci striedať pri strážení detí a takto sa navzájom finančne odbremeniť. Spolubývanie sa takisto ukazuje ako vhodná alternatíva pre bývanie v dôchodkovom veku kde sebe podobní seniori ostávajú samostatní ale žijú v spoločnosti. V tomto prípade sa naskytuje možnosť najať si spoločnú opatrovateľku a takto sa podeliť o výdaje. Od tohto druhu bývania s ošetrovateľskou starostlivosťou sa líši „Plus50–spolubývanie“. Ide o bývanie ľudí nad 50 rokov ktorí nepotrebujú externú ošetrovateľskú pomoc.

Špeciálne formy spolubývania sa vyskytujú v rámci tzv. „Bývanie za pomoc“ - projektoch, kde mladí ľudia pomáhajú starším alebo celým rodinám a za to dostanú výhodné bývanie.