Preskočiť na obsah

Západoslovenské nárečia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Západoslovenské nárečie/západoslovenský dialekt je aj názov jedného z nárečí rómčiny, pozri západoslovenský dialekt rómčiny.

Západoslovenské nárečia (iné názvy: západoslovenský dialekt, makroareál západoslovenských nárečí, západná slovenčina, západoslovenčina) sú jeden z troch hlavných nárečových celkov slovenčiny. Západoslovenskými nárečiami sa hovorí na území bývalej Bratislavskej župy, Trenčianskej župy a Nitrianskej župy (z poslednej len časť). Používajú ich aj niektorí dolnozemskí Slováci.

Prvky západoslovenských nárečí sa historicky uplatnili v kultúrnej západnej slovenčine.

Charakteristika

[upraviť | upraviť zdroj]

Základné znaky sú najmä[1][2]:

  • prízvuk na prvej slabike slova
  • slabiky ro-, lo- na začiatku slov typu rovní, rola, vloni a pod.
  • samohláska e v slovách ocet, ďeň, buben, pes, oves, ven, bečka, deska, zdechnúť, kotel, sen (ako striednica za jery) a v slovách vieter, blázen, švager, cuker (ako vkladná hláska)
  • samohláska a (v krátkych slabikách) resp. á (v dlhých slabikách) namiesto pôvodného nosového e (napr. masso, hovado, hrádeľ, zajác); v záhorských nárečiach je ale namiesto nosového e ja alebo je (napr. hovjadzí, pjet)
  • výskyt zdvojených spoluhlások rozličného pôvodu (okrem záhoráckych nárečí), napr. occa, precca, masso, frejjér, stuňňa
  • skupina šč namiesto spisovného šť (ešče a pod.)
  • neplatí rytmický zákon
  • nominatív singulár podstatných mien stredného rodu ma častejšie príponu -o (vajco)
  • podstatné mená mužského rodu a stredného rodu zakončené na -r, -l, -z, -s pri skloňovaní prechádzajú od tvrdých vzorov k mäkkým (napr. na Zobori)
  • lokál singulár príd. mien mužského rodu a stredného rodu má príponu -ém (vysokém)
  • inštrumentál singulár príd. mien ženského rodu má príponu -ú (dobrú)
  • slovesá s neurčitkom na -iť (robiť, piť) majú v minulom čase -el (robel, pel)
  • viacero slov sa používa iba v týchto nárečiach (alebo iba v týchto a stredoslovenských nárečiach alebo iba v týchto a východoslovenských nárečiach), napr. čisto len do západoslovenských nárečí spadajú slová širák, ručník, strecha, hodi, kočka, sinokvet, hrebíček, egreš a pod.)

Delenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Podľa Encyklopédie jazykovedy (identický text je v Encyklopédii Slovenska)

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenské nárečia:

Podľa Krajčoviča

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenské nárečia (makroareál západoslovenských nárečí):

Poznámka: Z = základný areál, P = pomedzný areál (=hraničný areál)

Podľa Mruškoviča

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenský dialekt:

Podľa Kačírka a slovake.eu

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenské nárečia:

Podľa Vlastivedného slovníka obcí na Slovensku

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenské nárečia[3]:

Podľa Etnografického atlasu Slovenska

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenské nárečia[4]

Podľa Jána Stanislava

[upraviť | upraviť zdroj]

západoslovenské nárečia[5]:

  • moravskoslovenské nárečia
    • dolské nárečia
    • kelecké nárečia
    • slovensko-chorvátske nárečia
    • kopaničiarske nárečia
  • západoslovenské nárečia na Slovensku
    • delenie 1:
      • nárečie Moravského dolu (= pomoravské nárečie)
      • nárečia západoslovenského Považia a Ponitria
        • severovýchodné nárečia
        • juhozápadné nárečia
    • delenie 2:
      • nárečia nitrianskeho Považia s trnavským okolím
        • trnavské nárečia
        • myjavsko-brezovské nárečie
        • vlastné nitrianske Považie
      • nárečia trenčianskeho Považia a Ponitria
        • nárečia trenčianskeho Považia
          • hornotrenčienske nárečie
          • dolnotrenčianske nárečie
        • nárečia Ponitria
          • nárečie horného Ponitria
          • nárečie dolného Ponitria

Príkladové texty

[upraviť | upraviť zdroj]

Trnavské nárečie

[upraviť | upraviť zdroj]

Čo vám povedzet? Veru nevím, čo budem vedzet. Volakedi, víte nebívalo jako neská. Já som veru málo chodzila do školi, lebo som si nemala čo obut. Velice to bolo zle zime. Do školi som odbehla len nékedi, keca mi tí botki ušli. Kecom prišla ze školi, mosela som it gazdzinám pestuvat maličké, abi dostala obet. Oca som nemala. Zabili ho v prvnejšéj vojne. Bolo nas šest dzecí a kedzme sceli žit, najstaršé so moseli chicit roboti. Bratofci išli slúžit na jednu komenciju – to je robit za zboží u gazdu. Dostali zme jednu izbu, f kteréj bívali štiri famílije: štiré bíreši, čo též mali po sedem osem dzecí. Bolo nás tam teda pekná kópka. Boli tam dva šporhele, tam sa aj narodzilo, tam aj umírali a bíval tam aj vistretí a chodzilo sa ho aj opáčit. Šecko sa tam veru moselo robit.

Nitrianske nárečie

[upraviť | upraviť zdroj]

No ono to bolo tak. Richtára volili opčaňá, richtára. No a potom tam bov volákí prísažní, teda jako zástupca, richtár prísažní a potom tam boli volákí dóverňíci. A tí potom si volali teda, do sťev ís. Každí nesťev íz za toho, lebo to bov obecní zráďeňec, ňešká, ale tedi to bov pougár, hovori..., ludove sa hovorilo pougár. A ten pougár teda on vibehávav, teda u richtára, keď ňiečo potrebuvali, že volakého opčana zavolať, tak, alebo volačo posélali ňejaké plaďbi, tak to vibavovav pougár. Ale bov tam malí plad a pritom ten pougár robev aj nočného strážňíka, teda to bov teda ten vartáš. No a pritom ešťe bívav jeden pomocní strážňík, to sa pravda, abi ňebov sám, lebo tedi napríklad kebi sa, tedi boli ešťe domi krité slamú a keca stal požár, tak tedi ten zvonár mosev íz zvoňiť na vežu, aj trúbev a zvoňi..., teda zvoňili tag, že zvon ňepúšťali, len na jennu stranu bev, abi luďá veďeli, že to znamená, že je voláké ňešťasťe, tak. No a hlásňici bívali takí trvalí, ale ta... velice ňesťeli, lebo šag celú nodz keď je hore a potom ešťe keť mav roďinu a mosev íď aj do žatvi, tag málo sa chitalo za tich hlásňikov a potom aňi ňesťeli biť, tak potom nosili teda tú, hovorá že halaparda, teda nosili tak, teda ten hlásňík čo bov, ten mav trúbu, to volakedi boli také trúbi, Maďarsku boli, aj u nás, šag boli té voli, ktoré mav takéto rohi a to od, od..., teda už keď vola zabili lebo čo, tak s tej trúbi prevŕtali na ňej ďérku, do toho trúbev. Teda dvanás ottrúbev, lebo keď bolo ďesaď hoďín večer, tak tedi ten hlásňík teda mos..., išov na vežu a zvoňev ďesaď hoďín. To znamená, že keď..., abi sa luďí, to koňédz uš, teda abi sa moďlili aj.

Dolnotrenčianske nárečie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ešče chcem povedať, čo sa na Ščedrí ďeň, na Ščedrí večer u náz varilo. To u náz je taká, voláme to vánočná repa, to je tá vodnačka. To okrojíme a usušíme to a dáme kus krkovice, téj repi sa dá jako do poljévki, do vodi. A jeden koreň petrželu, jennu cibulu a zasmaží sa to cibulú též, z múkú a s cibulú sa to zasmaží a potom to na chleba dávame, to je tradičné jello, no už ňjékolko sto rokóv sa to opakuje. Tak že ešče moja prababka to varila a varím to ešče aj já, lebo to mosí biť. Toto. A tak sa varí kapusňica, klobása v ňéj, ale prvé jéme oplatek. No, po tom oplatku sa dá, s tím oplatkom víno, pripíjáme si, po tom oplatku je táto repovica, sa to hovorí, viťáhňe sa masso, s chrenom sa to jé, potom kapusta, klobása a potom sú ti tradičné vánočné buchti. To upečem také maličké, do nútra sa dá lekvar a polejem mljékom, maslom a makom sa to, to sa najposledi jé. A ešče kedisi, zakedi starí luďjé verili ešče fšeličo, tag zme mali takú malú miščičku a tam zme s každého jedla otkladali vánočné otrusinki. Ale na čo to bolo, ňevjém uš, čo s tím robili. No ale čil uš sa to ňerobí. No a samozrejme na Vánoce choďili spjévať takí tí chudobňejší, uš sa im dalo kus koláča a uš čo gdo dal. To bola tá ščedrá večera, každého bolo treba, abi abi sa mal dobre tedi.

Kysucké nárečie

[upraviť | upraviť zdroj]

Keca aľe tag, dajme temu, robela Morena. No. Pred Veľkú nocu sa robela Morena. To bolo f Čiernu neďeľu. Tak sa dalo viácej ďievčad dohromadi a spraveľi takú babu. Na to aľe dávaľi veľmi raďi ženi biele šati, ľebo to bolo biele, pretože hu ňezamorí, že keď má na Moreňe tí šati, tag že hu ňezamorí. No a takto sa urobela riádna Morena. Fšecko sa, celá sa obľekla. Prišlo po polnoci, bolo jedna hoďina ľebo dve, tak to išľi tí ďievčatá štiri peď ďievek spievajúci dolu celú ďeďinú, aľe si museľi dať pozor, ľebo chla..., mláďenci takisto urobeľi Morenára. Chlapa. No a uš pravdá, uš keď ho urobeľi, tag oňi za nami bežeľi, jako za tú Morenu, to, že jako sa, sa majú raďi. No tak to uš kedzme prišli, to už na náz hoďeľi toho Morenára, no to zme vískaľi, pravda, naľakaľi zme sa, potom tú Morenu zme topeľi aš ňiže ďeďini. Do vodi, to sa pekňe rozebralo, šati sa pozbieraľi, koľko rázi zme to dovezľi, doňiesľi síce celé mokré, ľebo nám to hoďeľi aj do tej vodi, otáľ zme to vibraľi. No jako mladí ľuďiá, no tag zme robeľi fabuľe, pravda.[6]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ Encyklopédia jazykovedy
  2. ↑ slovenské nárečia. In: Malá encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1987. s. 481-482.
  3. ↑ Vlastivedný slovník obcí na Slovensku. 1. vyd. Zväzok I. Bratislava : Veda, 1977. 526 s. S. 81 – 82.
  4. ↑ Etnografický atlas Slovenska : mapové znázornenie vývinu vybraných javov ľudovej kultúry. 1. vyd. Bratislava : Veda, 1990. ISBN 80-224-0075-0. S. 7.
  5. ↑ STANISLAV, Ján. Dejiny slovenského jazyka I : Úvod a hláskoslovie. 2. dopl. vyd. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1958. 631 s. S. 256 – 266.
  6. ↑ Mapka: aplikácia na zobrazenie nárečových ukážok na mape [online]. mapka.korpus.sk, [cit. 2025-06-01]. Dostupné online. (po česky)

Zdroje

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Západoslovenské_nárečia&oldid=8041483“