Záhorské nárečie

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Záhorčina
(Záhoráčtina)
ŠtátySlovensko Slovensko
RegiónZáhorie
Klasifikáciaindoeurópske jazyky
Pozri aj: JazykZoznam jazykov

Záhorské nárečie (skrátene záhorčina; hovorovo záhorácke nárečie, hovorovo skrátene záhoráčtina)[1][2] je jedno zo západoslovenských nárečí.[3] Používajú ho ľudia v regióne Záhorie.

V niektorých zdrojoch je uvádzané ako záhorské nárečia, pričom v rámci týchto záhorských nárečí sú vymedzené podskupiny záhorské nárečie a skalické nárečie.[3]

Záhorské nárečie patrí do južnej časti západoslovenského nárečového makroareálu, ktorý je celkovo charakteristický tvrdou výslovnosťou (t.j. nepoužívaním mäkčeňov). Záhorčinu charakterizuje najmä tvrdá výslovnosť slabík de, te, ne, le, di, ti, ni, li, vyslovovanie u namiesto l, nedodržiavanie pravidla rytmického krátenia, vyslovovanie dz namiesto ď a mnohé ďalšie osobitnosti. Nárečie má korene v praslovanských jazykových prvkoch západoslovanského pôvodu a práve iba v záhoráčtine sa stále vyskytujú originálne praslovanské termíny. Vďaka svojej geografickej polohe (na Slovensku, hraničí s Rakúskom a Českom) je výrazne ovplyvňovaná aj češtinou a nemčinou.

Z nemčiny pochádzajú napr. slová fjertoch (zástera, nemecky das Fürtuch), firhank (záclona, nemecky der Vorhang), zrichtovat sa (upraviť sa, nemecky richten) a mnohé iné. Z češtiny sú prebrané napr. slová enem (iba, česky jenom) hospodiň (gazdiná, česky hospodyně) atď.

Záhorské nárečie sa používa predovšetkým v okresoch Skalica, Senica, Malacky a sčasti v okresoch Myjava a Bratislava IV, čo predstavuje veľmi hrubým odhadom 243 448 hovoriacich.

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. DORUĽA, Ján; KAČALA, Ján; PISÁRČIKOVÁ, Mária. Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003. 985 s. ISBN 80-224-0750-X.
  2. Jazyková poradňa SME
  3. a b Korpus nárečí Slovenského národného korpusu

Pozri aj[upraviť | upraviť kód]

Zdroje[upraviť | upraviť kód]