Zijárovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Zijárovci
زیاریان
cca 931 – asi 1090
Geografia
Mapa štátu
Mapa Zirájovského panstva, bledomodrou najväčší rozsah.
Isfahán (931 – 935)

Rajj (935 – 943)
Gorgán (943 – 1035)

Ámol (1035 – 1090)
Najvyšší bod
Kúh-e Damávand (5 610 m n. m.)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
sunnitský islam (vládnuca vrstva)
populácia a menšiny aj: kresťanstvo (najmä nestoriánstvo), šiitizmus, zoroastrizmus
Štátny útvar
dedičná monarchia
Predchádzajúce štáty:
Abbásovci Abbásovci
Sámánovci Sámánovci
Nástupnícke štáty:
Bújovci Bújovci
Asasíni Asasíni
Seldžucká ríša Seldžucká ríša

Zijárovci[1] bola menšia perzská panovnícka dynastia vládnuca zhruba v rokoch 931 – 1090 na území Tabaristanu na južných brehoch Kaspického mora. Svoj pôvod odvodzovali od starovekých gílánských panovníkov.

V ranom období existencie svojho panstva boli Zijárovci schopní viesť relatívne nezávislú politiku, zakladateľ rodu, žoldniersky veliteľ Mardávidž ibn Zijár využil mocenské vákuum v Perzii a vytvoril vlastné panstvo. Dobyl Rajj, Kazvín a rozšíril svoje panstvo až po Hamadán, Dínavar a Esfahán, v roku 934 sa jeho vojská dostali do Ahvázu. Po jeho smrti v roku 935 Zijárovci prišli o južné územia, ktoré ovládli bývalí zijárovskí velitelia, bratia Bújovci. V druhej polovici 10. storočia, po smrti jeho brata Vušmgíra sa Zijárovci navyše priamo dostali pod striedavý vplyv Sámánovcov a Bújovcov umocnený spormi v rámci dynastie. Niekedy v rokoch 1011/2 sa stali vazalmi Ghaznovcov a okolo roku 1037 nakoniec vazalmi Seldžuckej ríše. O posledných 90 rokoch existencie vazalského zijárovského panstva sa historické zdroje zmieňujú pomenej, po vláde Manúčihra miznú aj zijárovské mince. Koniec dynastie je zahmlený, pravdepodobne sa datuje približne k roku 1090 a je spojený s rozvojom sekty assassínov.[2][3]

Zoznam panovníkov[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 386.
  2. a b ZIYARIDS In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. P. J. Bearman, Th. Bianquis, C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs. 2nd Ed. Vol. 11. W – Z. Leiden : BRILL, 2002. ISBN 90-04-12756-9. S. 539 – 540. (po anglicky)
  3. ZIYARIDS In: Encyclopaedia Iranica [online]. www.iranicaonline.org, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.