Sámánovci

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Sámánovci
سامانیان
819 – 999/1005
Geografia
Mapa štátu
Sámánovský štát v období najväčšieho rozmachu.
Samarkand (819 – 892)
Buchara (892 – 999)
Rozloha
2 850 000 km2 km² (okolo roku 928)
Najvyšší bod
Kúh-e Damávand (5 610 m.n.m.)
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie
Štátny útvar
Predchádzajúce štáty:
Saffárovci Saffárovci
Abbásovci Abbásovci
Alíovci Alíovci
Zijárovci Zijárovci
Nástupnícke štáty:
Ghaznovci Ghaznovci
Bújovci Bújovci
Karachánovský štát Karachánovský štát

Sámánovci[1][2][3][4] bola iránska dynastia vládnuca v rokoch 819/874 – 999/1005 v Transoxanii, Iráne a Afganistane. Svoj pôvod odvodzovali od antickej dynastie Sásánovcov, ich skutočný pôvod zostáva predmetom dohadov, zrejme však vlastnili pozemky niekde v Sogdiane alebo Tocharistane (územie dnešného Tadžikistanu). Niekedy v 8. storočí pod vplyvom Umajjovcov prijali islam. K moci sa dostali za vlády Al-Ma’múna vďaka podpore Abbásovcov pri potlačovaní rebélie v Transoxianii. Naďalej sa rozvlíjali pod patronátom abbásovských vazalov Táhirovcov, pre ktorých od roku 819 spravovali územia za riekou Amudarja, Samarkand a kraj Fergána. V roku 875 bol Sámánovec Ahmad ustanovený kalifom Al-Mu'támom ustanovený za správcu Transoxianie. Zakladateľom samostatného panstva bol Ahmadov syn Ismá‘íl ibn Ahmad, ktorý sa usadil v Buchare a zmocnil sa bývalých území Táhirovcov. Bojovať musel aj na severe, kde hrozili neústále útoky nomádskych kmeňov, obzvlášť karluckých Turkov a obsadil aj drobné panstvá Ušrusane a v okolí Syrdarji. V roku 900 získal Tabaristan, Rajj a Kazvín, ktoré dovtedy patrili Alíovcom a Zijárovcom. Tieto územia v dobytej strednej Perzii si Sámanovci udržali do vlády Abú-l-Hasan Nasra, keď územia znovu získal rod Alíovcov (al-Hasan ibn Alí al-Utruš získal Tabaristan a jeho nástupca al-Kásim získal od Sámánovcov Rajj, Džurdžán a Churásán. Moc na svojom pôvodnom území si dynastia udržala v priebehu celého 10. storočia. Oficiálne Sámánovci uznávali nadvládu kalifa a vládli ako jeho miestodržitelia, jeho meno bolo spomínané v piatkovej modlitbe chutbe a na miestnych minciach, inak však vládli pomerne samostatne. V nasledujúcom období sa Sámánovci krajinu príliš teritoriálne nerozvíjali, naopak potrebné bolo riešiť vnútorné spory a snahy okrajových častí o samostatnosť. Protivníkom sunnitskej dynastie na západe sa stali šiitsky Bújovci. Dynastia významne podporovala umenie a literatúru. Sámánovská vláda bola významná z hľadiska oživenia peržštiny ako umeleckého jazyka, literáti sa však nevrátili k starej umeleckej perzštine, ale povzniesli ľudový novoperzský jazyk. Krajina prekvitala vďaka obchodu s Čínou, ktorému napomáhala Hodvábna cesta, významná bola ale aj domáca poľnohospodárska a remeselnícka výroba. V Samarkande sídlili známe dielne na výrobu zbraní, tkaných látok a papiera, ktorý vytvárali zajatí čínski umelci. Významný bol aj obchod so sibírskymi národmi a prekvital aj obchod s otrokmi. Obchod a prosperita napomáhala razeniu sámánovských mincí, ktoré sa našli aj vo vzdialených škandinávskych krajinách, v Británii, či na Islande. Koncom 10. storočia sa v krajine prejavili vnútorné problémy. Prílišná benevolencia sámánovských panovníkov dovolila ich vazalom v odľahlejších častiach ríše príliš zosilnieť a stále väčšou hrozbou sa stávali aj turkické kočovné kmene za riekou Syrdarja. V roku 993 prekročil turkický Karachánovec Bugra Chán Hárún vládnuci v Ťanšane rieku Syrdarja, a v boji porazil Sámánovca Núha II. Nečakaná smrť Bugru Chána však Sámanovcov na čas zachránila. Problémom však naďalej bola odbojnosť vzbúrených miestodržiteľov. Núh preto požiadal o pomoc jedného z nich - svojho bývalého generála, Turka Sebüktegina, ktorý sa na úkor svojho pána ujal moci v Ghazne a neskôr dobyl aj Sistan. Sebüktegin sa stal akýmsi správcom (majordómom) sámánovskeho panstva. Nový nepriateľ krajine však vyvstal v ambicióznom nástupcovi karachánovského Bugra Chána - Nasr ibn Alímu (Ílak Chánovi), ktorý v roku 999 dobyl Bucharu a zosadil Abdulmalika II. Sámánovský štát sa následne v priebehu krátkeho času rozpadol.[5] Posledný Sámánovský panovník Ismá‘íl al-Muntasir bol Karachánovcami v roku 1005 zavraždený pri pokuse o útek,[6] a krajina sa rozdelila medzi Sebükteginových Ghaznovcov a Karachánovcov. Na západe zase oživla dynastia Bújovcov. Zánik Sámánovskej ríše znamenal začiatok vzostupu turkického prvku v dovtedy perzsko-arabskom moslimskom svete, ktorý vyvrcholil vytvorením Seldžuckej ríše o niekoľko desiatok rokov neskôr.[7]

Zoznam panovníkov[4]

Referencie[upraviť | upraviť kód]

  1. Historica. Jedinečný atlas svetových dejín s viac ako 1200 mapami. 1. vyd. [s.l.] : Slovart, 2011. 512 s. ISBN 978-80-556-0487-9. S. 335.
  2. Vojenská osveta 2/2007. Ed. Ján Lichner, Pavol Švantner. 1. vyd. Trenčín : Kultúrne a metodické centrum OS SR Trenčín, 2007. ISBN 978-80-969458-3-2. S. 26.
  3. PAULINY, Ján. Arabi, vládcovia Stredomoria. 1. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1976.
  4. a b c TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 385.
  5. Tauer, str. 139 – 142
  6. a b c d Obrazové dejiny sveta. 1. vyd. Bratislava : Slovart, 2006. 656 s. ISBN 80-8085-101-8. S. 234.
  7. SAMANIDS In: BOSWORTH, Clifford Edmund a spol. The Encyclopaedia of Islam. 1. vyd. Zväzok 8. New York : Leiden, 1993. 1056 s. ISBN 90-04-09419-9. S. 1025 – 1031. (po anglicky)