Zijárovci
| Zijárovci زیاریان
| |||||||||||||
Geografia
| |||||||||||||
Najvyšší bod
|
Kúh-e Damávand (5 610 m n. m.)
| ||||||||||||
| Obyvateľstvo | |||||||||||||
Národnostné zloženie
|
|||||||||||||
sunnitský islam (vládnuca vrstva)
populácia a menšiny aj: kresťanstvo (najmä nestoriánstvo), šiitizmus, zoroastrizmus | |||||||||||||
| Štátny útvar | |||||||||||||
dedičná monarchia
| |||||||||||||
| |||||||||||||
.PNG)
.svg){kind=small}
Zijárovci[1] bola menšia perzská panovnícka dynastia vládnuca zhruba v rokoch 931 – 1090 na území Tabaristanu, t. j. na južných brehoch Kaspického mora. Svoj pôvod odvodzovali od starovekých gílánských panovníkov.[2][3]
V ranom období existencie svojho panstva boli Zijárovci schopní viesť relatívne nezávislú politiku. Zakladateľ rodu, žoldniersky veliteľ Mardávidž ibn Zijár, využil mocenské vákuum, ktoré vzniklo v 10. storočí v Perzii a vytvoril vlastné panstvo. Dobyl Rajj, Kazvín a rozšíril svoje panstvo až po Hamadán, Dínavar a Esfahán. V roku 934 sa jeho vojská dostali do Ahvázu.[2][3]
Po Mardávidžovej smrti v roku 935 prišli Zijárovci o južné územia, ktoré ovládli bývalí zijárovskí velitelia, bratia Bújovci. V druhej polovici 10. storočia, po smrti jeho brata Vušmgíra sa Zijárovci navyše priamo dostali pod striedavý vplyv Sámánovcov a Bújovcov, umocnený spormi v rámci dynastie. Niekedy v rokoch 1011/1012 sa stali vazalmi Ghaznovcov a okolo roku 1037 nakoniec vazalmi Seldžuckej ríše.[2][3]
O posledných 90 rokoch existencie vazalského zijárovského panstva sa historické zdroje zmieňujú pomenej, po vláde Manúčihra miznú aj zijárovské mince. Koniec dynastie je zahmlený, pravdepodobne sa datuje približne k roku 1090 a je spojený s rozvojom sekty assassínov.[2][3]
Zoznam panovníkov[1]
- Mardávídž ibn Zijár (928 – 935), vyznával zoroastrizmus
- Vušmgír ibn Zijár (935 – 967)
- Bísutún ibn Vušmgír (967 – 1012)
- Manúčihr ibn Kábús (1012 – 1029)
- Anúširván ibn Manúčihr (1029 – 1049)
- Kábús ibn Dárá (1049 – 1069)
- Gílánšáh[2]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 386.
- ↑ a b c d e ZIYARIDS. In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. P. J. Bearman, Th. Bianquis, C. E. Bosworth, E. van Donzel, W. P. Heinrichs. 2nd Ed. Vol. 11. W – Z. Leiden : Brill, 2002. ISBN 90-04-12756-9. S. 539 – 540.
- ↑ a b c d ZIYARIDS. In: Encyclopaedia Iranica [online]. New York: Encyclopædia Iranica Foundation, [cit. 2020-02-22]. Dostupné online.
|
Tento článok je zatiaľ „výhonok“. Pomôž Wikipédii tým, že ho doplníš a rozšíriš. |