Zlatý roh

Zlatý roh (tur. Haliç / Altın Boynuz, gr. Κεράτιος Κόλπος – Keratios Kolpos) je zaplavené riečne údolie, ktoré sa na juhovýchode stretáva s Bosporom a tvorí tak prírodný prístav, ktorý po tisíce rokov ponúkal ochranu gréckym, rímskym, byzantským, osmanským a iným lodiam. Ústie Zlatého rohu má zakrivený tvar (prirovnávaný v rôznych literárnych zdrojoch k šabli alebo rohu) a vlieva sa do Bosporu presne tam, kde sa samotný Bospor vlieva do Marmarského mora. Svojou unikátnu pozíciou tak oddeľuje historické jadro Istanbulu (predtým Konštantínopol, slovansky Carihrad) od zvyšku mesta. Zlatý roh sa počas svojej existencie stal svedkom búrlivých a dramatických historických udalostí, ktoré sa stali podkladom početných umeleckých diel.

Etymológia

Zlatý roh je v turečtine známy pod dvoma názvami.

Halıç (foneticky Halič) je odvodené od arabského slova Khaleej a znamená záliv
Altin Boynuz (foneticky Altin Bojnuz) znamená v preklade Zlatý roh

V gréčtine má Zlatý roh rovnako niekoľko názvov: Κεράτιος Κόλπος, Keratios, Kolpos, čo znamená "záliv v tvare rohu".

Podľa gréckej legendy bol Zlatý roh takto pomenovaný obyvateľmi starogréckeho mesta Megara podľa hrdinky Keroessy (grécky Κερόεσσα, slovensky "rohatá").

V inej legende sa hovorí, že počas osmanských nájazdov nahádzali Byzantínci do tunajších vôd toľko pokladov, až sa tunajšie vody začali trblietať zlatom – možno odtiaľ pochádza aj názov zátoky. Iní zase tvrdia, že pomenovanie pochádza zo skutočnosti, že v tunajšej pokojnej hladine sa najprv odrážali zlaté kopule byzantských kostolov a neskôr minarety a kupoly mešít.^[1]

Poloha

Zlatý roh je zaplavené riečne ústie dlhé 7,5 km a široké 750 metrov (v najširšom bode). Maximálna hĺbka je okolo 35 metrov. Popisovaný je často ako jeden z najkrajších prírodných liman (prístavov) na svete.

Cez ústia Zlatého rohu sú postavené 4 mosty:

Haliç Köprüsü – otvorený roku 1974. Dĺžka: 995 metrov, šírka: 32 metrov. Spája mestské štvrte Ayvansaray a Halıcıoğlu.
Galata Köprüsü – otvorený roku 1994. Dĺžka: 490 metrov, šírka: 80 metrov. Spája mestské štvrte Karaköy a Eminönü.
Atatürk Köprüsü (tiež známy ako Unkapanı) – otvorený roku 1940. Dĺžka: 477 metrov, šírka: 25 metrov. Spája mestské štvrte Fatih a Beyoğlu.
Haliç Metro Köprüsü – vo výstavbe

Dejiny

Ústie vtedajšej rieky prilákalo prvých osadníkov už v 7. storočí pred Kristom. Konštantinopolis sa následne vďaka nemu stala bohatým a významným prístavom.

V období Byzantskej ríše tu boli umiestnené hlavné velenie námorníctva a pozdĺž toku boli postavené hradby na ochranu Konštantínopolu pred morskými útokmi. Na obmedzenie vstupu nežiaducich lodí do Zlatého rohu bola od Konštantínopola k starému Galatskému mosta natiahnutá obrovská reťaz. O jej najznámejšom pretrhnutí / zničení sú tieto záznamy:

V roku 941 sa loďstvo Kyjevskej Rusi pod velením kráľa Igora pokúsilo opäť zaútočiť na Konštantínopol práve pri Zlatom rohu, ale ich lode boli spálené pod hradbami takzvaným „gréckym ohňom“.

V roku 1204, počas štvrtej križiackej výpravy, boli benátske lode schopné reťaz pretrhnúť svojimi baranmi.

V roku 1453 sa osmanský sultán Mehmed II. snažil reťaz pretrhnúť násilím, a po neúspechu použil rovnakú taktiku ako Rusi: transportoval svoje lode pomocou namazaných klád cez pevninu (Galati).

Po dobytí Konštantínopolu v roku 1453 nakázal Mehmed II. presídlenie etnických Grékov zo Zlatého rohu na Phanar (dnešná mestská štvrť Fener v mestskom obvode Fatih v Istanbule). Balat, židovská štvrť Konštantínopolu, zostala aj naďalej obývaná Židmi, aj keď mnohí samovoľne opustili mesto po dobytí osmanskými Turkami. Táto štvrť bola znovu osídlená za vlády sultána Bajazida II., ktorý poskytol útočisko židom vyhnaným zo Španielska v období španielskej inkvizície^[2].

Leonardov most

Na žiadosť sultána Bajazida II. navrhol Leonardo da Vinci v roku 1502 visutý most cez Zlatý roh v dĺžke 240 metrov. Jeho plán však nebol uskutočnený. V roku 2001 sa stal Leonardov most skutočnosťou v nórskom meste Ås.^[3]