Zoja Anatolievna Kosmodemianská

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Zoja Anatolievna Kosmodemianská
Zoja Anatolievna Kosmodemianská
Narodenie 13. september 1923
Osino-Gaj, Tambovská oblasť, ZSSR
Úmrtie 29. november 1941 (18 rokov)
Petriščevo, Moskovská oblasť, ZSSR
Národnosť ruská
Zamestnanie príslušníčka sovietskych diverzných jednotiek
Odkazy
Commons Spolupracuj na Commons Zoja Anatolievna Kosmodemianská

Zoja Anatolievna Kosmodemianská (rus. Зоя Анатольевна Космодемьянская – Zoja Anatolievna Kosmodemianskaja; * 13. september 1923, Osino-Gaj, Tambovská oblasť, ZSSR – † 29. november 1941, Petriščevo, Moskovská oblasť) bola príslušníčka Červenej armády počas druhej svetovej vojny, ruskej národnosti. Ako člen prieskumno-diverznej skupiny štábu Západného frontu na jeseň 1941 prenikla do tyla nemeckých vojsk. (Sovietske oficiálne zdroje ju však neskôr považovali za partizánku.) Padla do nemeckého zajatia, bola kruto mučená a zavraždená. Ako prvej žene v krajine jej bol v priebehu druhej svetovej vojny udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Narodila sa 13. septembra 1923 v obci Osino-Gaj v Tambovskej oblasti v učiteľskej rodine. Jej starý otec bol pravoslávny kňaz, ktorého počas revolúcie v roku 1918 uniesli boľševici. Bol pravdepodobne mučený a utopený. Jeho telo bolo nájdené až na jar 1919.

V roku 1929 bola jej rodina deportovaná na Sibír, kvôli odporu jej rodičov voči násilnej kolektivizácii poľnohospodárstva. Žili v obci Šitkino pri rieke Biriuza v Tajšetskom rajóne Irkutskej oblasti. V roku 1933 bol jej otec popravený[1]. Zoja vyrastala so svojim mladším bratom Alexandrom a matkou. V škole dosahovala výborné výsledky, bavila ju hlavne literatúra a dejiny. Plánovala pokračovať v štúdiu literatúry na vysokej škole. V roku 1938 vstúpila do mládežníckej komunistickej organizácie Komsomol. V roku 1940 prekonala meningitídu, z ktorej sa liečila v rehabilitačnom zariadení v meste Sokoľniki. Toho istého roku ukončila povinnú 9 ročnú školskú dochádzku.

Po vypuknutí vojny sa 31. októbra 1941 prihlásila so skupinou ďalších 200 komsomolcov ako dobrovoľníčka do sovietskych ozbrojených síl. Absolvovala krátky prieskumnícko-diverzný kurz a bola pridelená k špeciálnym jednotkám Západného frontu, ktorý bránil prístupy k Moskve v Mažajskom smere. Prakticky bez výcviku bola jej 9903. diverzná skupina 4. novembra nasadená v oblasti Volokolamska, kde jednotka uskutočnila diverznú akciu s cieľom zamínovania cesty. Veliteľmi oddielu o sile 20 ľudí boli P. S. Provorov (pod ktorého priame velenie spadala aj Zoja Kosmodemianská) a B. S. Krajnov.

V druhej polovici novembra v súlade s rozkazom hlavného stanu zo 17. 11. 1941 č. 428 dostala jednotka za úlohu narúšať nemecké zimné postavenia požiarmi v okupovaných obciach v zmysle taktiky spálenej zeme. Pri obci Golvkovo sa oddiel dostal do nemeckej paľby a utrpel ťažké straty, pričom časť oddielu sa roztratila. Velenie torza oddielu, v ktorom okrem Zoje Kosmodemianskej zostali iba Boris Krajnov a Vasilij Klubkov, prebral Krajnov.

27. novembra 1941 sa trojica pri útoku na Petriščino rozdelila, aby každý prenikol do inej časti obce. Diverzantom sa podarilo zapáliť zápalnými fľašami v obci Petriščevo 3 domy. Úlohou Kosmodemianskej bolo prestrihnúť telefónne káble, čo sa jej úspešne podarilo. Nemci pri požiari údajne prišli o 20 koní a budovu s rádiostanicou. Príslušníkom záškodníckeho oddielu sa však už viac nepodarilo spojiť. Krajnov, ktorý v mraze 10 hodín márne čakal svojich spolubojovníkov sa napokon sám vrátil k sovietskym jednotkám. Klubkov bol zajatý Nemcami. Zoja, ktorá zostala sama bola nasledujúceho dňa 28. novembra spozorovaná Nemcami zvoleným starostom Sviridovom a následne zajatá Nemcami a ruskými kolaborantami. Nemci mohli byť o prítomnosti ďalších diverzantov oboznámení výpoveďou zajatého Klubkova[2], avšak je rovnako možné, že jeho výpoveď bola vykonštruovaná neskorším vyšetrovateľom NKVD. Aj vzhľadom na to, že ju zajali bez výzbroje, odmietala sa k podpaľačstvu priznať a tvrdila mimo iného, že sa volá Táňa. Pri vypočúvaní bola 18 ročná Zoja Kosmodemianská nemeckými dôstojníkmi vyzlečená donaha a niekoľko hodín brutálne bitá opaskom a pálená ohorkami cigariet a zápalkami. Bez odevu bola prinútená chodiť bosá niekoľko hodín v tuhom mraze až do odpadnutia. Podľa neskoršej obhliadky jej mŕtveho tela jej pri mučení vytrhli nechty na viacerých prstoch. Nasledujúceho rána okolo 10:40 ju nacisti vyvliekli na ulicu, kde ju miestni obyvatelia, ktorým zapálila domy alebo úžitkové stavby zbili palicami. Pred smrťou Kosmodemianská odhodlane prehovorila k obyvateľom obce aj Nemcom. Následne bola obesená na vopred pripravenej šibenici. Na krku mala tabuľku v ruštine a nemčine s textom „podpaľač“ a „bandita“. Jej telo nechali Nemci na šibenici visieť v mraze celý mesiac. V tomto období prechádzalo obcou množstvo nemeckých jednotiek. Nemeckí vojaci jej telo zohavili nožmi a bodákmi a odrezali jej ľavý prsník[1]. Po vojne sa zachovalo viacero fotografii jej popravy a jej mŕtveho tela, ktoré boli nájdené u zajatých a zabitých príslušníkov nemeckej 197. divízie Wehrmachtu.

Jej mladší brat Alexandr Anatolievič Kosmodemianskij bojoval počas vojny ako tankista. Padol necelý mesiac pred koncom vojny počas bojov vo Východnom Prusku. Za odvahu v boji bol tiež posmrtne vyznamenaný titulom Hrdina Sovietskeho zväzu.

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

Osud Zoje Kosmodemianskej sa stal známy vďaka článku Piotra Lidova v novinách Pravda 27. januára 1942. V tomto období však nebola identita zavraždenej príslušníčky odboja ešte známa. Príbeh vzbudil aj záujem Josifa Stalina, ktorý prikázal jej skutočnú identitu vypátrať. Príbeh mal v priebehu vojny veľký verejný ohlas. 16. februára 1942 jej bol za odvahu posmrtne udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu a Rad Lenina. Pochovaná bola na Novodevičiom cintoríne v Moskve. Ešte v priebehu vojny (1944) bol o jej osude natočený film Leva Arnštama Zoja s hudbou Dmitrija Šostakoviča.

Po Zoji Kosmodemianskej sú pomenované ulice vo viacerých ruských mestách. V rodnej obci Osino-Gaj má od roku 1995 bustu. V obci Petriščevo, kde bola zajatá, mučená a popravená jej je venované v minulosti často navštevované múzeum[3]. Jedna busta sa nachádza aj na stanici Moskovského metra - Partizanskaja.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Overy, R., Russias War. A Hislory of the Soviet War Effort: 1941-1945. Pinguin Books, New York, 1998, s. 123
  2. Pravda o Zoje i Šure [online]. RIA Novosti (dnes dostupné na Web Archive), 16.11.2006, [cit. 2015-04-23]. Dostupné online. (po rusky)
  3. "Nehynoucí" hrdinka Sovětského svazu dnes upadá v zapomnění [online]. Česká televízia, 29.04.2012, [cit. 2015-04-23]. Dostupné online. /

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]