Václav Havel

Václav Havel
Biografické údaje
Narodenie	5. október 1936 Praha, Česko
Politická strana	žiadna
Odkazy
Václav Havel na vaclavhavel.cz
	Václav Havel (multimediálne súbory)
Politický portál  Biografický portál

Václav Havel (* 5. október 1936, Praha) je český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky.

Životopis

Václav Havel a Karol Sidon

Václav Havel sa narodil v Prahe v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine spätej s českým kultúrnym a politickým dianím 20. až 40. rokov. Jeho otec Václav M. Havel bol architekt, staviteľ a Rotarián. Jeho starý otec postavil pražský Palác Lucerna, jeho strýko založil Filmové štúdio Barrandov. Do svojich desiatich rokov žil čiastočne v dome, ktorý postavil jeho starý otec u Tišnova na Morave.

Po nástupe komunistov k moci v roku 1948 sa prvorepublikové aktivity rodičov stali dôvodom, prečo Havlovi nedovolili po skončení základnej školy ďalej riadne študovať. Preto nastúpil v roku 1951 do učebného odboru ako chemický laborant a večerne študoval gymnázium. Z kádrových dôvod nebol prijatý na žiadnu vysokú školu humanitného zamerania, a preto dva roky študoval na ekonomickej fakulte Českého vysokého učení technického.

Po skončení základnej vojenskej služby (1957–1959) pracoval ako javiskový technik (najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí) a diaľkovo študoval dramaturgiu na divadelnej fakulte Akademie muzických umění (DAMU). Už od svojich dvadsiatich rokov Havel aktívne prispieval do literárnych časopisov „Květen“, „Tvář“ a „Sešity“. Neskôr začína „Divadlo Na Zábradlí“ uvádzať jeho alegorické hry, zamerané proti súčasnej situácii v spoločnosti. V roku 1964 bola uvedená jeho prvá hra Zahradní slavnost. V roku 1964 sa Havel po osemročnej známosti oženil so svojou prvou ženou Olgou Šplíchalovou, ktorá ho sprevádzala ťažkými životnými skúškami.

Disident

Počas „Pražskej jari“ pôsobil v Klube nezávislých spisovateľov a Klube angažovaných nestraníkov. S nástupom tzv. normalizácie, ktorá nasledovala po potlačení „Pražskej jari“ 1968 sovietskymi tankami, musel opustiť divadlo. Sústavne vystupoval proti politickej represii. Po potlačení „Pražskej jari“ Havel pokračuje v tvrdej kritike režimu. V tejto dobe nesmie vykonávať svoje povolanie a pracuje ako robotník v trutnovskom pivovare, súčasne píše do samizdatových „Lidových novin“.

V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi Gustavovi Husákovi a vyvrcholením tejto činnosti bolo publikovanie Charty 77 v januári roku 1977. Havel bol spoločne s Jiřím Hájkom a Janom Patočkom jedným z prvých troch hovorcov tejto občianskej iniciatívy, ktorá požadovala dodržovanie základných práv a slobôd v Československu. V apríli 1979 sa stal spoluzakladateľom „Výboru na obranu nespravedlivě stíhaných“. Tieto politické aktivity mu priniesli 5 rokov vo väzení.

V druhej polovici 80. rokov bol Havel ešte dvakrát uväznený, naposledy v roku 1989. V tej dobe už komunistickému režimu dochádzal dych a bolo len otázkou času, kedy sa masová nespokojnosť prejaví v priamom strete so štátnou mocou. Tiež preto podpísali novú petíciu „Několik vět“ desaťtisíce ľudí, na rozdiel od Charty 77, pod ktorou sa objavili podpisy niekoľko sto občanov.

Prezident

V novembri 1989 sa stal vedúcim predstaviteľom „Nežnej revolúcie“. Do čela následného občianskeho hnutia sa postavili študenti a umelci. Na stretnutí v „Činohernom klube“ 19. novembra bol Havel ustanovený za vodcu „Občanského fóra“ a ako jeho kandidát bol 29. decembra 1989 ešte komunistickým Federálnym zhromaždením zvolený po 40 rokoch za prvého československého nekomunistického prezidenta.

Druhýkrát bol zvolený za prezidenta po slobodných voľbách, 5. júla 1990. Počas jeho druhého funkčného obdobia však narastali rozpory medzi vtedajšou českou a slovenskou politickou reprezentáciou v názoroch na budúce usporiadanie. Hlboký rozkol vo Federálnom zhromaždení viedol k tomu, že Havel nezískal v júlových voľbách v roku 1992 dostatok hlasov. Hoci bol požiadaný, aby zotrval vo funkcii, než bude zvolený nový prezident, odstúpil 20. júla 1992 zo svojej funkcie a na niekoľko mesiacov sa z politického života stiahol. Dňa 26. januára 1993 zvolila Poslanecká snemovňa Václava Havla za prvého prezidenta Českej republiky.

Jeho žena Olga sa po boku hlavy štátu venovala predovšetkým charitatívnej činnosti. Inšpirovaná prácou vo „Výbore na obranu nespravedlivě stíhaných“, založila v roku 1990 „Výbor dobré vůle“, ktorého činnosť sa zamerala na pomoc telesne a mentálne postihnutým. V roku 1996 však po dlhej chorobe zomrela a Havel sám úspešne bojoval s ťažkým nádorovým ochorením. V roku 1997 sa oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou. V roku 1998 bol znovuzvolený do funkcie prezidenta. Posledné roky jeho vlády citeľne poznamenali ako zdravotné problémy, tak aj prehlbujúci sa súboj s Václavom Klausom. Prezidentský mandát vypršal Havlovi 2. februára 2003. Jeho nástupcom sa stal bývalý premiér Václav Klaus.

V druhej polovici svojho prezidentského obdobia skorigoval svoj doterajší prevažne pacifistický postoj a vyjadril niekoľkokrát podporu vojenským zásahom, najmä útoku NATO proti Juhoslávii a vojne USA proti Iraku, čím vyjadril súhlas s agresívnou americkou politikou expanzie.

V prezidentskom úrade bol vnímaný trochu kontroverzne. Jedným z jeho prvých krokov bola rozsiahla amnestia, pri ktorej boli prepustené dve tretiny kriminálnych väzňov (politickí väzni sa na slobodu dostali ešte pred jeho nástupom do funkcie). Významná časť verejnosti napríklad nesúhlasila s počtom udelených milostí a s udelením milostí, ktoré zasiahli do súdnych procesov proti Havlovým známym.

Havlovu popularitu u širokej verejnosti znížil i sobáš s Dagmar Veškrnovou. Politickí oponenti, napr. Václav Klaus, Havlovi vytýkali príliš aktívne zasahovanie do bežnej politiky, predovšetkým aktívne zásahy do formovania vlády (najmä zostavenie úradníckej vlády v čele s Jozefom Tošovským v roku 1997), využívanie prezidentského veta a ďalších právomocí. Ďalším predmetom kritiky sa stalo zákulisné vedenie politiky, podpora tzv. stranám Hradu (KDU-ČSL, Unie svobody - Demokratická unie) alebo Havlova podpora občianskej spoločnosti.

Zatiaľ čo v Česku jeho popularita počas doby v prezidentskom úrade skôr klesala, renomé v zahraničí to nijako neovplyvnilo. Havel zostal určitou ikonou boja za slobodu a demokraciu. Bývalá ministerka zahraničných vecí USA Madeleine Albrightová o Havlovi prehlásila: „Prezident Havel urobil český národ hrdým, i ja som vďaka nemu hrdá na to, že som sa ako Češka narodila. Myslím si, že bude veľmi chýbať na medzinárodnej scéne. Pre mnoho ľudí na celom svete znamená slovo 'Havel' a 'Čech' jedno a to isté. Havel položil Prahu a celú Českú republiku na mapu doby po studenej vojne.“

John Kean

Politickú úlohu Havla v českých dejinách sa pokúsil zbaviť mýtov John Kean vo svojej knihe Václav Havel: Politická tragédie v šesti dějstvích. John Kean, pôvodom Austrálčan, riaditeľ Strediska pre štúdium demokracie a profesor politických vied na University of Westminster v Londýne, už skôr publikoval niekoľko kníh na tému západnej demokracie. Biografia Václava Havla, ktorá vyšla v angličtine pod názvom Vaclav Havel. A Political Tragedy In Six Acts (Bloomsberry, Londýn 1999) bola ešte v tom roku preložená i do češtiny (Volvox Globator, Praha 1999). V internetovom denníku Britské listy vyšlo niekoľko ukážok [1], [2] a rozhovor s autorom.

Dielo

Za svoje literárne a dramatické dielo bol Havel ocenený radou prestížnych cien, je členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržovanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.

Dramatická tvorba

• 1960 Rodinný večer,
• 1963 Zahradní slavnost, premiéra v Divadle Na zábradlí. Hlavným hrdinom hry je Hugo Pludek, ktorého genialita spočíva v tom, že dokáže akýkoľvek systém priviesť k dokonalosti a úplne s ním splynúť, čím vlastne stráca svoju identitu.
• 1965 Vyrozumění, hra je založená na konfrontácii umelosti a prirodzenosti. Umelý svet je tu budovaný na umelom jazyku ptydepe, ktorý má zaistiť šťastie vylúčením emocionality, nepresností, mnohoznačností a pod.
• 1968 Ztížená možnost soustředění
• 1968 Anděl strážný
• 1968 Motýl na anténě
• 1971 Spiklenci
• 1972 Žebrácká opera
• 1975 Audience
• 1975 Vernisáž
• 1976 Horský hotel
• 1978 Protest
• 1983 Chyba
• 1984 Largo desolato
• 1985 Pokoušení
• 1987 Asanace
• 1988 Zítra to spustíme

Zásadné politické eseje

• 1975 Dopis Gustávu Husákovi
• 1978 Moc bezmocných
• 1984 Politika a svědomí
• 1985 Anatomie jedné zdrženlivosti
• 1986 Děkovná řeč za Erasmovu cenu
• 1986 O smyslu Charty 77
• 1987 Příběh a totalita
• 1989 Slovo o slovu

Knižné vydania (do roku 1999)

• 1964 Antikódy
• 1966 Protokoly
• 1983 Dopisy Olze
• 1984 O lidskou identitu
• 1986 Dálkový výslech
• 1989 Do různých stran
• 1990 Projevy
• 1991 Letní přemítání
• 1992 Vážení občané
• 1994 Václav Havel 1992&1993
• 1995 Václav Havel ‘94
• 1996 Václav Havel ‘95
• 1997 Václav Havel ‘96
• 1998 Václav Havel ‘97
• 1999 Václav Havel: Spisy

Pozri aj

• Charta 77

Iné projekty

Wikizdroje

Wikicitáty

Commons

• Wikizdroje ponúkajú pôvodné diela od alebo o Václav Havel
• Wikicitáty ponúkajú citáty od alebo o Václav Havel
• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Václav Havel

Externé odkazy

• John Kean: Vaclav Havel, political tragedy in six acts
• Václav Havel v encyklopedii Kdo byl kdo v našich dějinách ve 20. století z konca 90. rokov
• vaclavhavel.cz, old.hrad.cz/president/Havel - oficiálne stránky