Sauropodomorphy

Šablóna:Taxobox živočíchy Sauropodomorpha je jedna z dvoch podskupín plazopanvých dinosaurov (Saurischia), ktorá sa zjavila začiatkom vrchného triasu (pred približne 230 miliónmi rokov) a pretrvala do samotného konca druhohôr. Všetko to boli bylinožravé dinosaury s malou hlavou, dlhým krkom a tendenciou k zväčšenému pazúru na palci predných končatín. Okrem primitívnych foriem rozoznávame dve podskupiny - Sauropoda (vrchný trias až vrchná krieda) a Prosauropoda (vrchný trias až spodná jura).

Vývoj

Prvé sauropodomorfy (napr. Thecodontosaurus), ktoré sa vyskytovali od obdobia pred 230 mil.r. (samý začiatok vrchného triasu) až do konca obdobia triasu, boli malé a štíhle zvieratá, behajúce po zadných končatinách. V mnohých anatomických smeroch ako aj výzorom pripomínali prvotné dravé dinosaury, napríklad rody Eoraptor, Staurikosaurus alebo Guaibasaurus, ktoré stáli na prahu druhej hlavnej skupiny plazopanvých dinosaurov - Theropoda. Vyspelejšie sauropodomorfy sa však od sesterskej skupiny Theropoda začali čoraz viac vzďaľovať. Prešli na štvornohý spôsob života a začali sa im zväčšovať telesné rozmery. Vývojová vetva Sauropodomoprha sa rozdelila na dva hlavné prúdy, Sauropoda a Prosauropoda (napr. Plateosaurus, Massospondylus), ktorých zástupcovia dosahovali dĺžku aj cez desať metrov a niekedy bývali ťažší než slon. Obe skupiny si však zachovali niekoľko archaických foriem (Anchisaurus medzi sauropodmi, napríklad), mali hrabavé predné končatiny a spolunažívali až do konca spodnej jury.

Od začiatku strednej jury existovali už len sauropody, ktoré sesterskú skupinu Prosauropoda plne nahradili. Začali tiež dorastať do väčších veľkostí, s dĺžkou často v rozmedzí 14 až 18 metrov. Objavili sa tiež prvé ozrutné sauropody. Stopy nájdené v Maroku ("Breviparopus") svedčia o gigantickom druhu, snáď dosahujúcom dĺžku až okolo 50 metrov! Počas vrchnej jury dosiahli sauropody svoj vrchol. Veľmi hojné, ako do počtu jedincov, tak do počtu druhov, boli stádoví zástupcovia Diplodocidae, ktorí spásali nízku vegetáciu. Počas spodnej kriedy však už Diplodocidae nemala prakticky žiaden význam alebo vymrela. Sauropody síce neboli také početné ako predtým, stále však tvorili veľmi dôležitú zložku fauny. Prežili napríklad zástupcovia Brachiosauridae, v hojných počtoch sa vyskytovali zástupcovia príbuznej skupiny Titanosauria, ktorí si vytvorili ozrutných zástupcov. Ďalšou pomerne úspešnou skupinou boli Rebbachisauridae. Vrchná krieda bola ťažkou ranou pre sauropody. Zo všetkých skupín dokázateľne prežili len zástupcovia Titanosauria, pričom dominantné veľké bylinožravce boli hadrosaury. Titanosauria sa však vyskytovala v niektorých oblastiach pomerne hojne (Európa, Južná Amerika). Na druhej strane, v Severnej Amerike sa im veľmi nedarilo.

Spôsob života

Zástupcovia Sauropodomorpha boli väčšinou stádové živočíchy. Dôkazy o živote v stádach nám poskytujú skamenené stopy alebo nálezy celých čried (Plateosaurus). Rovnako tiež poznáme nálezy hniezdnych kolónií, doložených najmä u kriedových zástupcov Titanosauria. Či mladé sauropody naozaj žili prvé roky svojho života osamote, ako sa uvádza v dokumentárnom seriály Prechádzky s Dinosaurami, nie je isté.

Potrava

Súbor:Diplodocus18.jpg

Mnohé sauropody boli schopné vztýčiť sa na zadné končatiny.

Dinosaury zo skupiny Sauropodomorpha mali vďaka dlhému krku schopnosť spásať z jedného miesta širokú škálu rastlinstva. Rastlinnú potravu, na rozdiel od zástupcov Ornithischia, nežuvali ale celé sústo prehltli. To bolo rozomleté až v žalúdku kameňmi, ktoré tieto zvieratá hltali. Skoré formy, z konca triasu a začiatku jury, žili v polopúštnych podmienkach, no vedeli sa s nimi dobre vysporiadať. Ich predné končatiny používali na vyhrabávanie korienkov rastlín (mnohé formy mali dokonca vyvinuté veľké pazúry - Anchisaurus, Plateosaurus), no na rozdiel od iných vtedajších bylinožravcov (Dicynodontia alebo Aetosauria), boli schopní spásať vysoké časti rastlín. Veľkou výhodou boli aj veľké rozmery, ktoré boli schopné dosiahnuť najmä vďaka vyspelej telesnej stavbe dinosaurov s nohami úplne pod telom. Veľkosť mala za následok veľkú rozľahlosť tráviacej sústavy, takže málo výživnú rastlinnú potravu strávili rané sauropodomorfy oveľa lepšie ako po ich boku žijúce rynchosaury a dycinodonty. Keď si nevystačili s dlhým krkom, jednoducho sa postavili na zadné končatiny. Sauropody zo strednej jury a neskorších období však boli na spásanie rastlín v pozícii na zadných končatinách zväčša priveľkí. Ich srdce by totiž nedokázalo pumpovať krv do hlavy dlhú dobu cez v kolmej pozícii postavený krk. Mnohé formy sa preto špecializovali na spásanie nízkej vegetácie, no v prípade nutnosti mohli použiť masu svojho tela a vyvaliť ľubovoľný strom. Iné sauropody nosili krk relatívne vztýčený, dvíhajúci sa od pliec v uhle 40 až 50 stupňov (Brachiosauridae), prípadne boli nenáročný konzumenti strednej vegetácie (Camarasauridae).

Obrana

Sauropodomorfy neboli až tak zle chránení pred dravcami, ako sa voľakedy myslelo. Zväčša však išlo len o pasívnu obranu. Primitívne formy mali obyčajne veľké pazúry na predných končatinách, síce využívané najmä pri hrabaní, ale užitočné aj pri obrane. Mnohí zástupcovia Titanosauria mali na chrbte kostený pancier (Saltasaurus), alebo dokonca kostené tŕne (Agustinia). Niektoré primitívne sauropody mali na druhej strane kyj na konci chvosta (Shunosaurus). Život v stáde a najmä veľkosť však boli pravdepodobne najúčinnejšou ochranou pred nebezpečnými dravými dinosaurami. Niet sa čo čudovať, že mladé sauropody putovali v strede čried, kým veľkí jedinci na okrajoch, ako dokazujú skamenené stopy.

Obraz sauropodov v minulosti

Vodné živočíchy

Sauropody ako vodné živočíchy podľa predstáv z minulosti.

V minulosti boli veľkí zástupcovia Sauropoda považovaní za príliš ťažké živočíchy pre suchozemský spôsob života. Bývali teda často zobrazovaní ako obojživelné alebo vodné zvieratá, ktoré chodili po dne jazier, spásali vodné rastlinstvo, pričom hlava im vďaka dlhému krku trčala z vody. Analýza telesnej stavby sauropodov v porovnaní s veľkými suchozemskými a obojživelnými stavovcami však tieto názory vyvrátila - tlak vody by im totiž rozdrvil pľúca. Sauropody mali navyše zuby uspôsobené na konzumáciu odolnejších suchozemských rastlín.

Držanie krku

Počas minulých desaťročí boli sauropody často zobrazované s veľmi ohybným krkom. Prosauropody a primitívne sauropody mali krky naozaj pomerne ohybné, no výskumy z posledných rokov ukázali, že krk bol u vyspelých foriem oveľa menej ohybný, než sa myslelo, pričom bol zväčša nosený vo vodorovnej línii spolu s chrbtom. Príbuzní rodu Diplodocus a niektoré iné formy (Cetiosaurus) boli schopní zdvihnúť krk nad úroveň chrbta len veľmi obmedzene, čo im však neprekážalo, keďže spásali nižšie rastlinstvo, pričom ohybnosť krku v smere do strán bola pomerne veľká. Dokonca aj dinosaurí ekvivalent žiráf, príbuzní rodu Brachiosaurus (Brachiosauridae), často zobrazovaný s krkom kolmým na zem, mávali krk vztýčený len v uhle 40 až 50 stupňov. Pri vztýčenom krku by malo srdce enormné problémy pumpovať krv 8 metrov ku hlave a zviera by mohlo odpadnúť.

Chobot

Fakt, že vyspelé sauropody mávali pomerne veľké nozdry, ktoré boli na lebke posunuté dozadu, presvedčil v minulosti viacerých bádateľov, že sauropody mohli mať, podobne ako dnešné slony, krátky chobot na zhŕňanie rastlinnej potravy do tlamy zvieraťa. Sauropodom však na vyvinutie podobného orgánu pravdepodobne chýbali potrebné tvárové svaly. Myšlienka chobota u sauropodov nikdy nebola populárna, čomu nasvedčuje aj malé množstvo ilustrácií sauropódnych dinosaurov vybavených chobotom.

Najväčšie sauropody

Hoci tendencia k naberaniu telesnej veľkosti je badateľná ako u sauropodov tak u prosauropodov, najväčších rozmerov nabrala práve u skupiny Sauropoda, kam radíme najväčšie a najťažšie živočíchy všetkých čias. Pri určení konkrétnych rekordérov však nastáva problém - čím väčšie zviera bolo, tým menej z neho poznáme. Druhým problémom sú veľkostné rozdiely medzi dospelými jedincami jedného druhu, keďže sauropody zrejme rástli po celý život. Dobrým príkladom je napríklad africký Giraffatitan (známy tiež ako druh rodu Brachiosaurus), ktorý bol v priemere 18 metrov dlhý, no najväčšie jedince dosahovali dĺžku až 25 metrov, čo je takmer o 40 % viac. Ak poznáme iba pozostatky jediného zástupcu druhu, ťažko určiť, či išlo o priemerne veľkého tvora, alebo obra na pomery druhu.

obrovský pelorosaurus (Brachiosauridae)

Problematická nielen len telesná veľkosť, ale aj hmotnosť. Pôvodne astronomické čísla odhadované pre niektoré rody (80 ton pre rod Brachiosaurus) boli znížené o tretinu až polovicu. Sauropody totiž disponovali rozsiahlou sústavou vzdušných vakov a dutých kostí, boli teda niečo ako pohyblivé vzducholode.

S dohliadnutím na všetky kritéria nám však ostane niekoľko kandidátov. Rekordérmi boli snáď Amphicoelias zo skupiny Diplodocidae, známy z úlomku chrbtového stavca (ktorý musel merať 2,4 metra; samotné zviera bolo podľa odhadov 45 až 60 metrov dlhé a veľmi, veľmi ťažké, aj keby len ľahko stavané - odhady hovoria o hodnote 100 ton a oveľa viac), Sauroposeidon z Brachiosauridae (známy z predĺžených krčných stavcov, ak sa podobal na príbuzné rody, musel byť 30 až 35 metrov dlhý a 17 metrov vysoký), pričom poznáme viacero kandidátov, ktorí sa im v dĺžke alebo váhe blížili (Seismosaurus, Supersaurus, Argentinosaurus, Bruhathkayosaurus). Treba však pripomenúť, že všetkých by ich možno predstihol záhadný sauropod, ktorý v Austrálii zanechal stopy dlhé 1,7 metra. Pre porovnanie - dĺžka rodu Breviparopus, ktorý zanechal stopy dlhé 115 cm bola odhadnutá, rátajúc so stavbou tela podobnou rodu Cetiosaurus (teda s na sauropoda relatívne krátkym krkom a chvostom), na približne 50 metrov! Aký veľký musel byť tento austrálsky dinosaurus???

Systematika

Sauropodomorpha tvorí spolu s Theropoda jednu z dvoch hlavných podskupín dinosaurov - Saurischia. Delí sa na Sauropoda, Prosauropoda a niekoľko primitívnych foriem (Thecodontosaurus). S pribúdaním vedomostí o primitívnych sauropodoch, menovite vďaka objavu rodu Antetonitrus, sa ukázalo, že viaceré dinosaury v minulosti považované za klasické prosauropody (Anchisaurus, Melanorosaurus, Blikanasaurus) boli v skutočnosti sauropody. Takto vyzerá zjednodušená systematika skupiny Sauropodomorpha:

Prosauropoda:

• Massospondylidae
• Plateosauridae

Sauropoda:

• Vulcanodontidae
  • Eusauropoda:
    • Cetiosaurus
    • Neosauropoda:
      • Macronaria:
        • Brachiosauridae
        • Camarasauridae
        • Titanosauria
      • Diplodocidea:
        • Rebbachisauridae
        • Diplodocidae
        • Dicraeosauridae

Prosauropoda

Prosauropoda bola skupina dinosaurov vyskytujúca sa koncom triasu a začiatkom jury. Za prosauropody boli pôvodne považované všetky triasové sauropodomorfy. Nedávne výskumy však, zdá sa, urobili poriadok. Primitívne formy ako Thecodontosaurus alebo Saturnalia tak ostali pred bránami ako Sauropoda tak i Prosauropoda, kým iné formy boli preradené ku Sauropoda (napr. Melanorosaurus). Prosauropoda tak momentálne tvorí niekoľko blízko príbuzných alebo bližšie nezaradených rodov. Z čeľadí zostali len Plateosauridae (napr. Plateosaurus) a Massospondylidae (napr. Massospondylus).

Sauropoda

Primitívne sauropody

Primitívny sauropod rodu Anchisaurus.

Primitívne sauropody sa delia na rôzne primitívne formy, ktoré sú zatiaľ bez bližšieho zaradenia, s rôznym stupňom vyspelosti na vývojovej ceste ku skupine Eusauropoda. Hoci v minulosti bývali radené do vlastných čeľadí, nie je isté, ktoré a či vôbec niektoré vytvárali prirodzenú skupinu. Najprimitívnejším známym sauropodom je tak Anchisaurus, stavbou tela primitívnemu rodu Thecodontosaurus. O niečo vyspelejší bol už veľký a štvornohý rod Melanorosaurus, okolo ktorého sa snáď združovala skupinka ďalších sauropodov, ktoré boli v minulosti považované za prosaurody. Či naozaj vytvárali čeľaď Melanorosauridae nie je isté. Ešte vyspelejší bol Antetonitrus a čeľaď Vulcanodontidae, zastúpenú napríklad rodom Vulcanodon.

Formy z Eusauropoda, napríklad rod Cetiosaurus, mali duté stavce, do ktorých zasahovali výbežky pľúc (ako u dnešných vtákov). Toto svedčí o vyspelom metabolizme sauropodov a o možnosti podobného dýchania ako vtáky (vtáky potrebujú počas letu nesmierne veľa kyslíka). Či boli teplokrvné ako malé teropody sa dá len ťažko povedať. Ich veľké telá sa len ťažko zbavovali nadbytočného tepla, takže je možné, že teplokrvnosť sauropody vekom stratili. Do Eusaoropoda patrili okrem primitívnych foriem (v minulosti boli takmer všetky hádzane do čeľade Cetiosauridae) aj vyspelé formy z Neosauropoda, ktorých zástupcovia mávali zuby viac v prednej časti čeľustí, kým nozdry bývali umiestnené viac vzadu na lebke. Delí sa na Macronaria a Diplodocimorpha.

Macronaria

Zástupcovia Macronaria boli zvyčajne mohutné tvory s kratšími chvostami a veľkými nozdrami, ktoré boli väčšie ako očnice a zároveň umiestnené pomerne vzadu na lebke. Umiestnenie nozdier mohlo súvisieť s ochranou pred rastlinami počas ich odtrhávania, pričom ich veľkosť slúžila na dostatočné zvlhčenie aj veľmi suchého vzduchu, hoci istý význam mohli mať aj pri termoregulácii. Predkovia Macronaria pripomínali zrejme rod Jobaria. Macronaria sa delí na primitívnu skupinu Camarasauridae a na bohato zastúpenú Titanosauriformes s dvoma alebo troma podskupinami (Brachiosauridae, Titanosauria a azda Euhelopodidae). Zastupovali ju mohutné tvory s vysokými lebkami, ktoré sa smerom k rypáku znižovali.

Camarasauridae

Kostra rodu Camarasaurus.

Camarasauridae boli stredne veľké sauropody (15 - 18 m. v priemere) s mohutnou stavbou tela a mocnými lyžicovitými zubami. Mali vysoké pevné lebky s hrubými zubami, zhruba rovnako dlhé končatiny a pomerne krátke krky. Dosť málo ohybný krk nosili pomerne vzpriamený a spásali stredne vysokú vegetáciu (vyššiu než diplodoky, no nižšiu než brachiosaury) odolné rastliny nevynímajúc. Zrejme žili vo veľkých hordách a často predstavovali najbežnejšie sauropody v dinosaurích spoločenstvách. Vyskytovali s apočas vrchnej jury a spodnej kriedy. Najlepšie známy zástupca je Camarasaurus.

Euhelopodidae

Euhelopodidae je dodnes záhadnou, málo známou a pochybnou výlučne ázijskou čeľaďou sauropodov. Niekedy býva rozbitá na Mamanchisauridae a vlastnú Euhelopodidae, inokedy sú jej zástupcovia kade-tade roztratený po rodostrome sauropodov bez vytvorenia samostatnej skupiny. Jednoznačne šlo o pestrú skupinu s niektorými znakmi kamarasaurov, brachiosaurov, diplodokov a titanosaurov. Napriek pochybnostiam je možné, že predsa len išlo o prirodzenú skupinu, najskôr o príbuzných prvotných zástupcov Titanosauriformes, pričom ich zvláštne znaky pripomínajúce rôzne skupiny sauropodov snáď vznikli vývojom v izolácii (vo svojho času suchej Ázii boli dlhú dobu jedinou významnejšou skupinou sauropodov).

U týchto zvierat je častý mimoriadne predĺžený krk, ktorý však mohol byť vďaka malej hmotnosti zdvíhaný dosť kolmo, pričom srdce dokázalo pumpovať krv do mozgu zrejme vďaka zatiaľ neznámym anatomickým prispôsobeniam mäkkých tkanív, ktoré zriedka skamenejú. Takto sa mohli euhelopodidy kŕmiť na ako nízkej, tak vysokej vegetácii. Treba pripomenúť, že dlhokrké diplodoky s málo ohybnými krkmi hore dolu, mávali dlhé chvosty, kým euhelopodidy ich mali krátke, takže s istotou nešlo o výlučných spásačov nízkej vegetácie. Zástupcovia Euhelopodidae ako napríklad Euhelopus, mali tenké kolíkovité zuby, pričom boli hojní počas strednej a vrchnej jury. Zo spodnej kriedy presvedčivo doložené nie sú.

Brachiosauridae

Giraffatitan z čeľade Brachiosauridae.

Ďalšou podskupinou Titanosauriformes bola Brachiosauridae, reprezentovaná napríklad rodom Brachiosaurus. Jej zástupcovia sa vyznačovali vysokými lebkami, silnými lyžicovitými zubami a predĺženými krkmi a prednými nohami aspoň tak dlhými ako zadné nohy. Vďaka dĺžke končatín mali brachiosauridy plecia oveľa vyššie než bedrá, čo im vďaka viac-menej vzpriamenému krku (nosenému v uhle približne 45 stupňov; ilustrácie so strmšie držaným krkom sú chybné) dávalo výzor žirafy. Mnohé rody bývali značne veľké a žili v podstate osamote, alebo v menších skupinách (Brachiosaurus), kým menšie sa zoskupovali do veľkých čried (Giraffatitan). Tieto tvory boli hojné počas vrchnej jury a spodnej kriedy. Jeden nájdený stavec však naznačuje, že prežili až do polovice vrchnej kriedy.

Titanosauria

Treťou podskupinou Titanosauriformes je Titanosauria (vrchná jura až krieda), veľká a pestrá podskupina širokých sauropodov so stredne dlhými krkmi i chvostami a vysokými lebkami s výrazným sklonom k rypáku, pričom zuby mali tenké, kolíkovité. Mnohé menšie a stredne veľké rody nemali problém sa vztýčiť na zadné končatiny aj na dlhší čas. Krk titanosaurov býva niekedy zobrazovaný v jednej línii s trupom. Takto ho síce najčastejšie nosili počas chôdze, je však pravdepodobné, že ho dokázali načiahnuť aj zdvihnúť do korún stromov, hoci nie až tak prudko ako u brachiosauridov. Svedčí o tom aj veľkosť predných končatín, ktoré sú málo menšie od zadných končatín. U sauropodov, ktoré nedokážu zdvihnúť krk nad úroveň pliec bývajú predné končatiny viac skrátené (Diplodocus, Cetiosaurus). Naopak, u sauropodov, ktoré dokážu krk vztýčiť do výšky, bývajú tieto dlhšie alebo o málo kratšie (Brachiosaurus, Camarasaurus). U niektorých titanosaurov sa dokonca chrbát smerom od pliec k bedrám mierne znižoval (Paralititan, Argentinosaurus?). Titanosauria býva delená na primitívne formy (Argentinosaurus) a dve vyspelé čeľade. Prvou je Saltasauridae (Titanosauridae), ako napr. Saltasaurus, čo bývali zvyčajne menšie masívne sauropody (okolo 15 m. dlhé). Nevýhodu ich "malej" veľkosti im vynahradil kostený pancier pokrývajúci chrbát a vrchnú stranu krku a chvosta. Tento sa u nich vyskytoval dosť často (zopár druhov ho druhotne stratilo) a zrejme chránil aj niektoré primitívnejšie druhy titanosaurov. Tieto tvory boli úspešné najmä v druhej polovici vrchnej kriedy. Druhou dobre rozoznateľnou skupinou bola Nemegtosauridae, ktorej zástupcovia výzorom pripomínali diplodocidy, medzi ktoré bol v minulosti aj radené. Mali ľahšiu stavbu tela a nižšie pretiahnutejšie lebky. Vyskytovali sa počas kriedy. Ďalšou čeľaďou bola zrejme Agustiniidae, čo boli titanosaury(?) so špecializovaným kosteným brnením a Opisthocoelicaudiidae, ktorá však možno spadala do Saltasauridae.

Poznámka: skupina Titanosauria je niekedy považovaná za čeľaď (Titanosauridae) s Nemegtosaurinae a Saltasaurinae ako jej podčeľaďami.

Diplodocimorpha

Lebka vyspelého zástupcu Diplodocimorpha rodu Apatosaurus (Diplodocidae).

Zástupcovia Diplodocimorpha mávali dlhé zadné a krátke predné končatiny, dlhý chvost často s bičovitým nadstavcom (ktorým dokázali vydávať neuveriteľne hlasité praskavé zvuky, bičovať protivníkov a predátorov, či udržiavať ako hmatovým orgánom kontakt medzi jednotlivým členmi stáda bez očného kontaktu), krk ohybný iba smerom do strán (smerom hore-dolu bol strnulý) a nízku hlavu s tenkými zubami. Nozdry mali menšie a ešte viac vzadu ako zástupcovia Macronaria, pričom niektorým rodom sa zrástli do jedného otvoru (Diplodocus). Stavba ich tela bola jednoznačne prispôsobená na spásanie nízkych a prízemných rastlín. Schopnosť stavať sa na zadné využívali len malé druhy, väčšie sa vztýčili zrejme iba počas útoku dravcov, aby si chránili zraniteľný krk. V priemere mali zástupcovia tejto skupiny ľahšiu stavbu tela než zástupcovia Macronaria. U jedného rodu (Diplodocus) sa zachovali stopy po koženom hrebeni tiahnúcom sa stredom chrbta, krku a chvosta. Podobné hrebene bývali zrejme u sauropodov časté. Diplodocimorpha sa vo všeobecnosti delí na tri podskupiny: Rebbachisauridae, Dicraeosauridae a Diplodocidae. Diplodocidae a Dicraeosauridae sú si značne podobné a preto je pre nich vytvorená skupina Diplodocoidea, pričom medzi jej typické znaky patrí lebka s menším počtom jemných zubov.

Rebbachisauridae

Spodnokriedová čeľaď Rebbachisauridae, ktorej mnohí členovia bývali v minulosti chybne radení do Dicraeosauridae, je dodnes známa len slabo. Na telách jej zástupcov sú očividné modifikácie oproti starším diplodokom (Diplodocidae), aby mohli konzumovať nízke rastlinstvo aj počas spodnej kriedy (dobre to vidieť pri rode Nigersaurus). Doložený je napríklad výskyt zhrubnutých lyžicovitých zubov, alebo rodov vybavených veľkým množstvom zubov s akýmsi zobákom na konci čeľustí (podobne ako u hadrosaurov).

Súbor:Dinossauros brasileiros.jpg

Spodnokriedová scenéria života na území dnešnej Brazílie. V popredí je dvojica vyspelých sauropodomorfov rodu Amazonsaurus (Dicraeosauridae).

Diplodocidae

Dodnes najlepšie známou podskupinou Diplodocimorpha je Diplodocidae, ktorá značne prosperovala koncom jury. V tom čase bola najúspešnejšou skupinou sauropodov minimálne v Severnej Amerike, Afrike a západnej Európe. Práve charaktery tejto skupiny sú brané ako typické pre Diplodocimorpha, hoci u Diplodocidae sú často viac vyvinuté. Okrem anatomických iného sa vyznačovali napríklad dobre vyvinutým bičovitým nadstavcom na chvoste. Známe sú pozostatky niektorých obrovských rodov (Ultrasauros, Seismosaurus, Supersaurus), ktoré však mohli v skutočnosti patriť veľkým jedincom už skôr známych foriem (Seismosaurus bol veľkým druhom rodu Diplodocus, Ultrasauros vznikol zmiešaním kostí brachiosaura a supersaura, kým Supersaurus bol zrejme druhom rodu Barosaurus). Táto skupina sa delí na robustné Apatosaurinae (napr. rod Apatosaurus)a štíhlejšie Diplodocinae.

Dicraeosauridae

Dicraeosauridae (napr. Dicraeosaurus) je čeľaď blízko príbuzná Diplodocidae, ale primitívnejšia. Jej členovia mali pomerne krátke krky, ľahkú stavbu tela a predĺžené tŕne stavcov krku, trupu i chvosta. Bývali tiež malí (okolo 10 m. dlhí) a zrejme obývali pralesy, kde spásali prízemnú vegetáciu. Dicraeosauridae, hoci vždy pomerne zriedkavá, sa vyskytovala počas vrchnej jury až spodnej kriedy, čo je veľmi dlhá doba.

Pozri aj

• Ornithischia
• Thecodontosaurus
• Plateosaurus
• Anchisaurus
• Antetonitrus
• Cetiosaurus
• Camarasaurus
• Brachiosaurus
• Giraffatitan
• Argentinosaurus
• Saltasaurus
• Diplodocus
• Apatosaurus
• Barosaurus
• Dicraeosaurus
• Nigersaurus

Externé odkazy

• Sauropodomorpha na stránke Palaeos - pomerne odborná stránka v anglickom jazyku
• Sauropodomorpha na stránke Thescelosaurus! - o niečo menej odborná stránka v anglickom jazyku