Ladislav Ťažký: Rozdiel medzi revíziami

	Ladislav Ťažký
	slovenský prozaik, dramatik, scenárista a publicista
Narodenie	19. september 1924; Čierny Balog, Slovensko
Odkazy
Commons	Ladislav Ťažký
	Biografický portál

Interaktívne prechádzať históriu

← Predchádzajúca úprava Ďalšia úprava →

Smazaný obsah Přidaný obsah

VizuálneWikitext

V textu

Verzia z 15:15, 11. marec 2010

Ladislav Ťažký (* 19. september 1924, Čierny Balog) je slovenský prozaik, publicista, dramatik a scenárista.

Otec: Anton st. Ťažký (1898-1991). Bratia - Anton Ťažký ml. (1921-1992), Štefan Ťažký (1929-1983) a sestra Antónia Ďurčíková 1933.

Životopis

Narodil sa v slovenskej rodine lesného robotníka. Vzdelanie získaval v Čiernom Balogu a v roku 1940 získal odborné vzdelanie vo Vojenskom zemepisnom ústave ako kartograf. V rokoch 1938-1940 pracoval ako lesný robotník, neskôr na stavbe cesty Brezno - Čierny Balog - Detva. R. 1940-1945 žiak Vojenského zemepisného ústavu, vojak mapár. Počas druhej svetovej vojny zaujal jednoznačný vlastenecký a protifašistický postoj. V roku 1943 bol odvelený na východný front ako mapár. Z tohto prostredia pochádza aj významná časť jeho tvorby. R. 1944 bol Nemcami zajatý a internovaný v Rumunsku. Z internačného tábora ušiel a opätovne bol chytený v Maďarsku, väznený v Satoraljaujhely a v Košiciach a prevezený do zajateckého tábora XVII.A. Kaisersteinbruch v Burgenlande v Rakúsku. Po vojne pracoval krátko ako technický kreslič v Košiciach, v rokoch 1946-1948 bol sociálnym referentom na ONV v Brezne. V rokoch 1948-1952 študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe a v rokoch 1952-1958 pracovník na oddelení kultúry ÚV KSS v Bratislave. V rokoch 1959-1962 vedecký ašpirant Inštitútu spoločenských vied v Prahe (CSc.). Istý čas sa venoval vlastnej tvorbe, v rokoch 1967-1968 pracoval v redakcii denníka Smena. Za román Amenmária, samí dobrí vojaci a novelistický triptych Dunajské hroby, Divý Adam a Hriešnica žaluje tmu dostal v roku 1968 štátnu cenu. Za verejne prezentované postoje, v ktorých ostro odsúdil vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 a následne odmietal čistky vo verejnom živote, bol v roku 1970 vylúčený z KSS a zo Zväzu slovenských spisovateľov a od roku 1970 mal zákaz publikovať. Neskôr bol pridelený pracovať v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV). Od roku 1979 pracoval v rôznych podnikoch a za pomoci Slovenského literárneho fondu (SLF) sa venoval aj tvorbe. Počas normalizačného obdobia bol pod policajným dohľadom, napriek tomu sa stretával aj s predstaviteľom obrodného procesu z roku 1968 Alexandrom Dubčekom. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993, mu bola ponúknutá kandidatúra na prezidenta SR, čo však odmietol. Od roku 1990 bol čestný predseda Spolku slovenských spisovateľov, člen Predsedníctva Matice slovenskej a predseda Prezídia Matice slovenskej. Funkciu predsedu neprijal, hoci bol do nej už zvolený. Bol aj externý poradca prezidenta Slovenskej republiky. V súčasnosti žije v Bratislave a je aj naďalej literárne a publicisticky činný. Angažuje sa v organizácii Korene a Slovakia plus ako podpredseda. V roku 2004 mu Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre udelila čestný doktorát Dr.h.c.a prezident Slovenskej republiky mu prepožičal Rad Ľudovíta Štúra.

Tvorba

Knižne debutoval zbierkami poviedok, neskôr písal i novely a najmä romány. Najčastejším námetom jeho diel sa stáva druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie, pričom do svojich diel vkladá i mnoho autentických a autobiografických prvkov. Okrem prozaickej tvorby sa venoval i písaniu filmových scenárov, divadelných hier, cestopisov a publicistických textov, ale tiež literatúre pre mládež. Podľa jeho scenára nakrútil v roku 1968 režisér Juraj Jakubisko filmový triptych Zbehovia, Pútnici, Dominika.

Dielo

1962 - Vojenský zbeh, zbierka poviedok
1962 - Hosť majstra Čerta, zbierka poviedok
1962 - Jánošíkova slza, zbierka poviedok
1964 - Dunajské hroby, novela z druhej svetovej vojny
1964 - Amenmária. Samí dobrí vojaci, román
1964 - Dunajské hroby, zbierka poviedok
1965 - Kŕdel divých Adamov, zbierka noviel
1966 - Hriešnica žaluje tmu, novela aj dráma (v tom roku i inscenácia)
1968 - V páse zlomená, novela
1969 - Pivnica plná vlkov, román
1969 - Ozvena svedomia, spomienková kniha (zošrotovaná), časti knihy boli publikované až v roku 1996 v knihe Testament svedomia
1970 - Pochoval som ho nahého, súbor piatich noviel
1979 - Evanjelium čatára Matúša I a II, román, voľné pokračovanie románu Amenmária. Samí dobrí vojaci
1983 - Jánošíkova slza, povesť
1983 - Márie a Magdalény, krátke prózy
1986 - Aj v nebi je lúka, sociálny a historický román
1988 - Pred potopou, reportážny román
1990 - Smrť obchádza štadióny, súbor poviedok pre mládež
1991 - Kto zabil Ábela?, román so zápletkou politickej vraždy
1991 - Fantastická Faidra, alegorický novelistický triptych
1992 - Dvanásť zlatých monarchov, vysťahovalecký román
1993 - Maršalova dcéra, historický román
1996 - Testament svedomia, súbor rozhovorov s Jozefom Leikertom
1996 - Literárne vrásky, spomienkové eseje
1997 - Zastavte paľbu! Prosím…, publicistické texty z rokov 1989-1996
1997 - Vykopaná pravda, literatúra faktu spolu s kolektívom autorov
1997 - Očami pútnika, cestopis
1997 - Zjavenie Sabíny, štylizovaný cestopisný a dokumentárny román
1998 - Ľudia nie sú anjeli
1998 - Vystúpila z obrazu, novela
1999 - Útek z Neresnice, novela
2000 - Krásna zlatá beštia, dvojnovela
2001 - Amor anti Moloch, eseje
2002 - Slzy neplačú
2004 - V kráľovstve zelenej bohyne, národopisná štúdia a povesti
2009 - Porazení víťazi, román z rokov okupácie

@@ Riadok 13: / Riadok 13: @@
 '''Ladislav Ťažký''' (* [[19. september]] [[1924]], [[Čierny Balog]]) je [[Slovensko|slovenský]] [[spisovateľ|prozaik]], [[publicista]], [[dramatik]] a [[scenárista]].
+Otec: [[Anton st. Ťažký]] ([[1898]]-[[1991]]). Bratia - [[Anton Ťažký ml.]] ([[1921]]-[[1992]]), [[Štefan Ťažký]] ([[1929-1983]]) a sestra Antónia Ďurčíková [[1933]].
 == Životopis ==
-Narodil sa v slovenskej rodine lesného robotníka. Vzdelanie získaval v [[Čierny Balog|Čiernom Balogu]] a v roku [[1940]] získal odborné vzdelanie vo Vojenskom zemepisnom ústave ako kartograf. V rokoch [[1938]]-[[1940]] pracoval ako lesný robotník, neskôr na stavbe cesty Brezno - Čierny Balog - Detva. Počas [[2. svetová vojna|druhej svetovej vojny]] zaujal jednoznačný vlastenecký a [[Antifašizmus|protifašistický]] postoj. V roku [[1943]] bol nasadený na [[veľká vlastenecká vojna|východnom fronte]] ako mapár. Z tohto prostredia pochádza aj významná časť jeho tvorby. Bol zajatý a internovaný v [[Rumunsko|Rumunsku]]. Z internačného tábora ušiel a opätovne bol chytený v [[Maďarsko|Maďarsku]], väznený v Satoraljaujhely a v [[Košice|Košiciach]] a prevezený do zajateckého tábora XVII.A. Kaisersteinbruch v [[Burgenland|Burgenlande]] v [[Rakúsko|Rakúsku]]. Po vojne pracoval krátko ako technický kreslič v [[Košice|Košiciach]], v rokoch [[1946]]-[[1948]] bol sociálnym referentom na ONV v [[Brezno|Brezne]]. V rokoch [[1948]]-[[1952]] študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v [[Praha|Prahe]] a v rokoch [[1952]]-[[1958]] pracovník na oddelení kultúry ÚV KSS v [[Bratislava|Bratislave]]. V rokoch [[1959]]-[[1962]] vedecký ašpirant Inštitútu spoločenských vied v [[Praha|Prahe]] (CSc.). Istý čas sa venoval vlastnej tvorbe, v rokoch [[1967]]-[[1968]] pracoval v redakcii denníka [[Smena]]. Za román ''Amenmária, samí dobrí vojaci'' a novelistický triptych ''Dunajské hroby, Divý Adam'' a ''Hriešnica žaluje'' tmu dostal v roku [[1968]] štátnu cenu. Za verejne prezentované postoje, v ktorých ostro odsúdil [[vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa]] v roku [[1968]] a následne odmietal čistky vo verejnom živote, bol v roku [[1970]] vylúčený z KSS a zo [[Zväz slovenských spisovateľov|Zväzu slovenských spisovateľov]] a od roku [[1970]] mal zákaz publikovať. Neskôr bol pridelený pracovať v Ústredí ľudovej umeleckej výroby ([[ÚĽUV]]). Od roku [[1979]] pracoval v rôznych podnikoch a za pomoci Slovenského literárneho fondu (SLF) sa venoval aj tvorbe. Počas [[normalizácia|normalizačného]] obdobia bol pod policajným dohľadom, napriek tomu sa stretával aj s predstaviteľom obrodného procesu z roku [[1968]] [[Alexander Dubček|Alexandrom Dubčekom]]. Po vzniku samostatnej [[Slovensko|Slovenskej republiky]] v roku [[1993]], mu bola ponúknutá kandidatúra na prezidenta SR, čo však odmietol. Od roku [[1990]] bol čestný predseda [[Spolok slovenských spisovateľov|Spolku slovenských spisovateľov]], člen Predsedníctva [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] a predseda Prezídia [[Matica slovenská|Matice slovenskej]]. Funkciu predsedu neprijal, hoci bol do nej už zvolený. Bol aj externý poradca [[prezident]]a [[Slovenská republika|Slovenskej republiky]]. V súčasnosti žije v [[Bratislava|Bratislave]] a je aj naďalej literárne a publicisticky činný. Angažuje sa v organizácii [[Korene]] a [[Slovakia plus]] ako podpredseda. V roku [[2004]] mu [[Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre]] udelila čestný doktorát  [[Dr.h.c|Dr.h.c.]]a prezident [[Slovenská republika|Slovenskej republiky]] mu prepožičal Rad [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]].
+Narodil sa v slovenskej rodine lesného robotníka. Vzdelanie získaval v [[Čierny Balog|Čiernom Balogu]] a v roku [[1940]] získal odborné vzdelanie vo Vojenskom zemepisnom ústave ako kartograf. V rokoch [[1938]]-[[1940]] pracoval ako lesný robotník, neskôr na stavbe cesty Brezno - Čierny Balog - Detva. R. [[1940]]-[[1945]] žiak Vojenského zemepisného ústavu, vojak mapár. Počas [[druhá svetová vojna|druhej svetovej vojny]] zaujal jednoznačný vlastenecký a [[Antifašizmus|protifašistický]] postoj. V roku [[1943]] bol odvelený na [[východný front]] ako mapár. Z tohto prostredia pochádza aj významná časť jeho tvorby. R. [[1944]] bol Nemcami zajatý a internovaný v [[Rumunsko|Rumunsku]]. Z internačného tábora ušiel a opätovne bol chytený v [[Maďarsko|Maďarsku]], väznený v Satoraljaujhely a v [[Košice|Košiciach]] a prevezený do zajateckého tábora XVII.A. Kaisersteinbruch v [[Burgenland|Burgenlande]] v [[Rakúsko|Rakúsku]]. Po vojne pracoval krátko ako technický kreslič v [[Košice|Košiciach]], v rokoch [[1946]]-[[1948]] bol sociálnym referentom na ONV v [[Brezno|Brezne]]. V rokoch [[1948]]-[[1952]] študoval na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v [[Praha|Prahe]] a v rokoch [[1952]]-[[1958]] pracovník na oddelení kultúry ÚV KSS v [[Bratislava|Bratislave]]. V rokoch [[1959]]-[[1962]] vedecký ašpirant Inštitútu spoločenských vied v [[Praha|Prahe]] (CSc.). Istý čas sa venoval vlastnej tvorbe, v rokoch [[1967]]-[[1968]] pracoval v redakcii denníka [[Smena]]. Za román ''Amenmária, samí dobrí vojaci'' a novelistický triptych ''Dunajské hroby, Divý Adam'' a ''Hriešnica žaluje'' tmu dostal v roku [[1968]] štátnu cenu. Za verejne prezentované postoje, v ktorých ostro odsúdil [[vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa]] v roku [[1968]] a následne odmietal čistky vo verejnom živote, bol v roku [[1970]] vylúčený z KSS a zo [[Zväz slovenských spisovateľov|Zväzu slovenských spisovateľov]] a od roku [[1970]] mal zákaz publikovať. Neskôr bol pridelený pracovať v Ústredí ľudovej umeleckej výroby ([[ÚĽUV]]). Od roku [[1979]] pracoval v rôznych podnikoch a za pomoci Slovenského literárneho fondu (SLF) sa venoval aj tvorbe. Počas [[normalizácia|normalizačného]] obdobia bol pod policajným dohľadom, napriek tomu sa stretával aj s predstaviteľom obrodného procesu z roku [[1968]] [[Alexander Dubček|Alexandrom Dubčekom]]. Po vzniku samostatnej [[Slovensko|Slovenskej republiky]] v roku [[1993]], mu bola ponúknutá kandidatúra na prezidenta SR, čo však odmietol. Od roku [[1990]] bol čestný predseda [[Spolok slovenských spisovateľov|Spolku slovenských spisovateľov]], člen Predsedníctva [[Matica slovenská|Matice slovenskej]] a predseda Prezídia [[Matica slovenská|Matice slovenskej]]. Funkciu predsedu neprijal, hoci bol do nej už zvolený. Bol aj externý poradca [[prezident]]a [[Slovenská republika|Slovenskej republiky]]. V súčasnosti žije v [[Bratislava|Bratislave]] a je aj naďalej literárne a publicisticky činný. Angažuje sa v organizácii [[Korene]] a [[Slovakia plus]] ako podpredseda. V roku [[2004]] mu [[Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre]] udelila čestný doktorát  [[Dr.h.c|Dr.h.c.]]a prezident [[Slovenská republika|Slovenskej republiky]] mu prepožičal Rad [[Ľudovít Štúr|Ľudovíta Štúra]].
 == Tvorba ==
@@ Riadok 39: / Riadok 41: @@
 *[[1983]] - ''Jánošíkova slza'', povesť
 *[[1983]] - ''Márie a Magdalény'', krátke prózy
-*[[1986]] - ''Aj v nebi je lúka'', román
+*[[1986]] - ''Aj v nebi je lúka'', sociálny a historický román
 *[[1988]] - ''Pred potopou'', reportážny román
 *[[1990]] - ''Smrť obchádza štadióny'', súbor poviedok pre mládež
-*[[1991]] - ''Kto zabil Ábela?'', román s detektívnou zápletkou
+*[[1991]] - ''Kto zabil Ábela?'', román so zápletkou politickej vraždy
 *[[1991]] - ''Fantastická Faidra'', alegorický novelistický triptych
-*[[1992]] - ''Dvanásť zlatých monarchov'', dobrodružný román
+*[[1992]] - ''Dvanásť zlatých monarchov'', vysťahovalecký román
-*[[1993]] - ''Maršalova dcéra'', dobrodružný román
+*[[1993]] - ''Maršalova dcéra'', historický román
 *[[1996]] - ''Testament svedomia'', súbor rozhovorov s [[Jozef Leikert|Jozefom Leikertom]]
 *[[1996]] - ''Literárne vrásky'', spomienkové eseje
@@ Riadok 59: / Riadok 61: @@
 *[[2002]] - ''Slzy neplačú''
 *[[2004]] - ''V kráľovstve zelenej bohyne'', národopisná štúdia a povesti
-*[[2009]] - ''Porazení víťazi'', román
+*[[2009]] - ''Porazení víťazi'', román z rokov okupácie
 {{DEFAULTSORT:Ťažký, Ladislav}}