Ján Francisci-Rimavský: Rozdiel medzi revíziami
Bez shrnutí editace |
|||
| Riadok 18: | Riadok 18: | ||
Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v [[Levoča|Levoči]]. V roku [[1848]] organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. |
Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v [[Levoča|Levoči]]. V roku [[1848]] organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu. |
||
Po revolúcii pracoval v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] a v rokoch [[1853]] – [[1859]] v [[Debrecín]]e. V rokoch [[1861]] – [[1863]] bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru [[Matica slovenská|Matice slovenskej]]. V roku [[1864]] – [[1865]] bol [[župan]]om [[Liptov (župa)|Liptovskej stolice]], po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa presťahoval do [[Revúca (mesto)|Revúcej]], kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v [[Revúca (mesto)|Revúcej]]. V roku [[1872]] sa presťahoval do [[Martin (mesto na Slovensku)|Martina]]a sa stal predsedom [[Kníhtlačiarsky účastinársky spolok|Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku]] v Martine, a bol ním až do roku [[1898]]. Pochovaný je na [[Národný cintorín|Národnom cintoríne]] v [[Martin (mesto na Slovensku)|Martine]]. |
Po revolúcii pracoval v [[Banská Bystrica|Banskej Bystrici]] a v rokoch [[1853]] – [[1859]] v [[Debrecín]]e. V rokoch [[1861]] – [[1863]] bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru [[Matica slovenská|Matice slovenskej]]. V roku [[1864]] – [[1865]] bol [[župan]]om [[Liptov (župa)|Liptovskej stolice]], po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa presťahoval do [[Revúca (mesto)|Revúcej]], kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v [[Revúca (mesto)|Revúcej]]. V roku [[1872]] sa presťahoval do [[Martin (mesto na Slovensku)|Martina]] a sa stal predsedom [[Kníhtlačiarsky účastinársky spolok|Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku]] v Martine, a bol ním až do roku [[1898]]. Pochovaný je na [[Národný cintorín|Národnom cintoríne]] v [[Martin (mesto na Slovensku)|Martine]]. |
||
== Tvorba == |
== Tvorba == |
||
Verzia z 08:19, 24. september 2012
| Ján Francisci-Rimavský | |
 slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik | |
| Narodenie | 1. jún 1822 Hnúšťa, Rakúske cisárstvo |
|---|---|
| Úmrtie | 7. marec 1905 (82 rokov) Martin, Rakúsko-Uhorsko |
| Odkazy | |
| Commons |  Ján Francisci-Rimavský |
Ján Francisci-Rimavský, vlastným menom Ján Francisci, tiež Janko Francisci, pseudonymy Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský a iné (* 1. jún 1822, Hnúšťa – † 7. marec 1905, Martin) bol slovenský básnik, prozaik, prekladateľ, publicista a politik, spolupracovník Ľudovíta Štúra.
Životopis
Pochádzal z remeselníckej rodiny. Od roku 1827 navštevoval ľudovú školu v Hnúšti, 1830 – 34 študoval na latinskej škole v Ožďanoch, 1834 – 39 na ev. lýceu v Levoči, 1839 – 43 v Bratislave. V roku 1843 zložil kandidátsku skúšku z teológie, o niečo neskôr (1845 – 47) pokračoval v štúdiu na práve v prešovskom kolégiu. Počas štúdia v Bratislave sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom.
Pracoval ako námestník profesora na katedre reči a literatúry v Levoči. V roku 1848 organizoval národné gardy. Bol odsúdený do väzenia a po prepustení sa stal kapitánom slovenského dobrovoľníckeho oddielu.
Po revolúcii pracoval v Banskej Bystrici a v rokoch 1853 – 1859 v Debrecíne. V rokoch 1861 – 1863 bol šéfredaktorom Pešťbudínskych vedomostí. Bol predsedom dočasného výboru Matice slovenskej. V roku 1864 – 1865 bol županom Liptovskej stolice, po rakúsko-maďarskom vyrovnaní sa presťahoval do Revúcej, kde pôsobil ako hlavný dozorca vyššieho gymnázia v Revúcej. V roku 1872 sa presťahoval do Martina a sa stal predsedom Kníhtlačiarskeho účastníckeho spolku v Martine, a bol ním až do roku 1898. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Tvorba
Svoje prvé literárne diela uverejňoval v časopise Nitra. Jeho prvé diela patria tiež k jedným z prvých diel písaných v štúrovskej slovenčine. Písal vlastenecké básne, lyrické básne, no tiež sa venoval písaniu balád a ľúbostným veršom. V prozaickej oblasti sa venoval najmä historickým dielam písaným ľudovým jazykom, zbieral slovenské ľudové rozprávky a ako prvý ich aj začal v roku 1871 vydávať. Dal im príznačný názov "Poviedky pre slovenské dietky". Zaradil doň rozprávky "Starý človek a dvanásť oviec","Pamodaj šťastia, lavička" a "Zlatá priadka". V tom istom roku vydal aj rozšírenú reedíciu prvého zväzku obľúbenej štúrovskej Zorničky. Čítaním detí a mládeže sa stal aj jeho "vlastný životopis", najmä jeho prvá časť, v ktorej plasticky opisuje svoje detstvo a pomery v uhorských školách. Prekladal aj divadelné hry, hlavne z polštiny.